Dve dlhodobo navonok neutrálne škandinávske krajiny susediace s Ruskou federáciou – Fínsko a Švédsko, koncom mája formálne požiadali o členstvo v Severoatlantickej aliancii pod vedením Spojených štátov. Hoci v oficiálnych vyhláseniach nič také nezaznieva, v bežnom diskurze sa tvrdí, že požiadali o členstvo v Aliancii po tom, čo Rusko spustilo operáciu na Ukrajine, a myslia si, že vojenský spolok im môže poskytnúť bezpečnostné záruky. Ak sa však Fínsko a Švédsko stanú členmi NATO, bude ich bezpečnosť zaručená?
Existujú o tom veľké pochybnosti a experti sa skôr prikláňajú k možnosti, že nebude. Keď sa tieto dve krajiny stanú členmi NATO, bezpečnostné riziká sa skôr zvýšia, než aby sa znižovali alebo aspoň zostali na rovnakej úrovni. Ich členstvo prináša viac problémov a bezpečnostných šlamastík ako riešení.
Úskalia vstupu Fínska a Švédska do NATO sú viaceré. Rozhodnutie Fínska a Švédska vstúpiť do NATO v prvom rade prináša seriózne riziká. Napríklad udržať si kľúčovú rovnováhu medzi členstvom v Európskej únii a faktorom byť súčasťou západného sveta. Nehrozí, že si týmto unáhleným krokom znepriatelia svojho suseda s jadrovým potenciálom? Voľbou vstupu do Aliancie možno hovoriť skôr o bezpečnostnej dileme ako o bezpečnostných zárukách. Bezpečnostná dilema v medzinárodných vzťahoch a politológii je situácia, v ktorej akákoľvek iniciatíva jedného štátu na predpokladané posilnenie vlastnej bezpečnosti vyžaduje reakciu iných štátov. V dôsledku toho to vedie k oslabeniu ochranného štítu iniciačnej krajiny namiesto zvýšenia úrovne bezpečnosti. Koncept zaviedol do odborných kruhov americký politológ John Herz v období studenej vojny v roku 1950. Keď sa menej silné štáty (v tomto prípade Fínsko a Švédsko) snažia zvýšiť svoju silu pripojením sa k mocnej aliancii (teda NATO), aby vyvážili silu blízkeho suseda (Ruska), druhý bude pravdepodobne považovať jeho krok za vážnu bezpečnostnú hrozbu, čo si následne vyžaduje prípravné kroky a odpoveď druhého subjektu.
Potreba rovnováhy síl
Niektorí odborníci na medzinárodné vzťahy tvrdia, že najdôležitejším zdrojom konfliktov medzi štátmi je práve fenomén bezpečnostnej dilemy. Zastávajú názor, že v medzinárodnej sfére neexistuje legitímny monopol násilia – teda neexistuje svetová vláda, a v dôsledku toho sa každý štát musí starať o svoju vlastnú bezpečnosť. Z tohto dôvodu je primárnym cieľom štátov maximalizovať vlastnú bezpečnosť a mnohé z opatrení prijatých na dosiahnutie tohto cieľa (napr. obstarávanie zbraní a vývoj nových vojenských technológií) nevyhnutne zníži bezpečnosť iných štátov. Zníženie bezpečnosti iných štátov podľa nich automaticky nevytvára dilemu, ale ostatné štáty budú mať tendenciu nasledovať rovnaký príklad, ak blízky štát zbrojí. Nemôžu totiž vedieť, či vyzbrojujúci štát v budúcnosti nevyužije svoje zvýšené vojenské kapacity na útok. Z tohto dôvodu sa buď rozhodnú zvýšiť vlastné vojenské schopnosti, aby znovu nastolili rovnováhu síl, alebo odštartujú preventívny útok, aby zabránili narušeniu rovnováhy. Ak si zvolia prvú možnosť, výsledkom môže byť bezpečnostná špirála, v ktorej sú dva (alebo viaceré) štáty zviazané v pretekoch v zbrojení, pričom každý štát reaguje na zvýšenie obstarávania zbraní a výdavkov na obranu, čo vedie k situácii, že obaja zbroja a sú stále silnejší, čo je stav, ktorý môže z dlhodobého hľadiska viesť k vojne.
Mnohí západní analytici si myslia, že žiadosť Fínska a Švédska o členstvo v NATO je neúmyselným dôsledkom situácie na Ukrajine, ako aj slobodným právom krajín vybrať si vlastnú zahranično-politickú a bezpečnostnú orientáciu. Mainstreamové médiá šíria príbeh o tom, že Rusko chcelo zatlačiť NATO späť od ruských hraníc, no stal sa presný opak. Ak sa Fínsko a Švédsko stanú členmi Aliancie, k ruským hraniciam sa o stovky kilometrov priblíži prítomnosť amerických, britských a aliančných vojakov. Vedie to k väčšiemu rozmiestňovaniu západných jednotiek, vojenských zariadení a možno raketových systémov na ruských a aliančných hraniciach. V dôsledku toho sa tak vojna mala obrátiť nielen vojensky, ale aj geopoliticky. Tento pohľad je však pravdivý len čiastočne. Prítomnosť NATO na hraniciach Ruska rástla už dávnejšie a USA skrátka uspeli v zjednotení Európy, ako to sľúbil americký prezident Joe Biden už v kampani pred prezidentskými voľbami v roku 2020.
Toto však nemusí byť riešením pre škandinávske krajiny a zvyšok Európy, ktorá nechá so sebou manipulovať na popud zaoceánskych radcov a zvyšuje riziko od rozsiahlej konfrontácie takmer až po jadrovú eskaláciu na pôde samotnej Európy. Dmitrij Medvedev, bývalý ruský prezident a úradujúci predseda Ruskej bezpečnostnej rady, povedal: „Už nemôže byť reč o akomkoľvek bezjadrovom statuse pre Pobaltsko – rovnováha sa musí obnoviť. Až do dnešného dňa Rusko neprijalo takéto opatrenia a ani sa nechystalo.“ Okrem Medvedevovho varovania označil tlačový tajomník Kremľa Dmitrij Peskov žiadosť o členstvo týchto škandinávskych štátov v Aliancii za nástroj zameraný na konfrontáciu. Varoval, že spojenie Fínska a Švédska stabilitu na európsky kontinent neprinesie.
AUTOR: Ján Horváth
