Taktika postrkávania východoeurópskych členov NATO do vojenskej konfrontácie s Ruskom nachádza svojich najtvrdších kritikov nie v Poľsku či v Pobaltí, ale paradoxne medzi vojakmi USA. Najčastejšie ide o tých, ktorým sa namiesto stoličky v plánovacej kancelárii Pentagónu ušiel pohyb v teréne. Napríklad veliteľ pozemných síl v Európe, generálporučík Ben Hodges, prejavil neporovnateľne väčší zmysel pre realitu ako jeho kolega Philip Breedlove, keď v júni pripustil, že v prípade, ak by na pobaltské štáty zaútočilo Rusko, Severoatlantická aliancia by nebola schopná ich ubrániť.
„Rusko by mohlo pobaltské štáty dobyť rýchlejšie, ako by sme tam prišli, aby sme ich bránili,“ skonštatoval Hodges pre nemecký týždenník Die Zeit. Bol doslova vyľakaný tým, ako rýchlo sa môžu ruské vojská presúvať s celou svojou technikou na obrovské vzdialenosti. Vojenským analytikom NATO, podľa ktorých by sa Rusi vedeli zmocniť hlavných miest Estónska, Litvy a Lotyšska v priebehu 36 až 60 hodín, dal za pravdu. Ako priznal, aliancia takúto rýchlosť nemá. Navyše, ako dodal, Rusko je „jediná potenciálna hrozba schopná zničiť USA, Veľkú Britániu, Nemecko, alebo ktorúkoľvek inú krajinu“.
Ben Hodges vie akiste lepšie, než ktokoľvek z amerického rezortu obrany, o čom hovorí. Nedávne cvičenie NATO pod názvom Anakonda, do ktorého sa v Poľsku zapojilo 31-tisíc vojakov z 19 členských a z 5 partnerských krajín, odhalilo podľa neho „početné nedostatky“ a vyvolalo „veľké obavy“. Poukázal, ako ho cituje internetový portál Zeit Online, v prvom rade na neschopnosť aliancie zabezpečiť rýchly presun svojej techniky zo západu na východ (na rozdiel od ruskej z východu na západ), ale tiež na zraniteľnosť jej komunikačných kanálov v situácii, keď „bezpečné nie je ani rádio, ani e-mail“. Podobné slabiny NATO odhalilo v júni medzinárodné cvičenie Saber Strike v pobaltských krajinách, na ktorom sa zúčastnilo 10-tisíc vojakov z 13 členských krajín a ďalších partnerských štátov (Estónsko, Lotyšsko, Litva, USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Poľsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, Slovinsko, Luxembursko).
Bez ohľadu na to, kto má v čom navrch, je viac ako isté, že pod imaginárnym nepriateľom, na údajný vpád ktorého sa treba pripraviť, myslia generáli NATO Rusko. Kľúčové bude, kto koho napadne. Vyslanie 4 práporov do Pobaltia a Poľska, na ktorom sa dohodli šéfovia obranných rezortov USA, Británie a Nemecka, má oficiálne slúžiť na „odstrašenie“ Ruska. Jeho skutočné poslanie je o niečo rafinovanejšie. Navonok kopíruje úskoky primitívneho delikventa, ktorý svoju obeť najprv provokuje slovnými invektívmi a výhražnými gestami. V momente, keď sa táto začne brániť, ju však označí za agresora a fyzicky na ňu zaútočí.