Vyvolávateľom moru („čiernej smrti“) je baktéria Yersinia pestis. Ide o gramnegatívnu baktériu. V zásade poznáme dve formy moru – bubonickú a pľúcnu. Pri bubonickej forme sa objavujú na koži, hlavne v slabinách a v pazuchách, mohutne zdurené lymfatické uzliny. Sú veľmi bolestivé. Jednou z metód liečby bolo ich narezanie a uvoľnenie odtoku hnisu. Je potrebné zdôrazniť, že bubonická forma moru je prakticky neinfekčná. Inými slovami, kontakt s takýmito chorými nie je zdrojom infekcie pre zdravého jedinca. Asi 5 % prípadov bubonického moru prechádza „vďaka“ prítomnosti baktérií do pľúcnej formy. Táto forma je pre nechránených jedincov takmer 100 % infekčná a neliečená má 100 % úmrtnosť. Postihnutí pľúcnou formou zomierajú aj vtedy, ak sa im antibiotická liečba poskytne neskôr. Stačí „zdržanie“ 12 – 24 hodín. Vyskytujú sa aj iné formy – kožná, sepsa (otrava krvi), postihnutie CNS, ale pre prax stačia tie prvé dve. Mimochodom, bubonická sa môže zmeniť na pľúcnu práve sepsou.
Mor prenášajú hlodavce. V tzv. prírodnom cykle sa baktéria vyskytuje práve u nich. Medzi jednotlivcami sa prenos uskutočňuje blchami. V urbárnom cykle vstúpi do tohto reťazca človek. Inými slovami, infikovaná blcha infikuje človeka a ďalej (pri pľúcnej forme) človek infikuje ďalších ľudí. Ak budeme skúmať jednotlivé epidémie moru v Európe, do očí udrie jeden závažný fakt. V roku 1348 ochoreli v Európe na čiernu smrť dve tretiny obyvateľstva, z chorých nevyzdravel nikto. V roku 1361 ochorela na „druhý mor“ polovica obyvateľstva, vyzdraveli len nemnohí. V roku 1371 ochorela v Európe desatina obyvateľstva, vyzdraveli mnohí. V roku 1382 ochorela dvadsatina obyvateľstva, vyzdravela väčšina.
Tieto čísla sú veľmi zaujímavé. Vyzerá to tak, akoby baktéria „strácala silu“. Alebo, naopak – v Európe sa objavil „klon“ obyvateľstva, ktorý bol „vyselektovaný“. Baktéria Y. pestis už naňho nemala takmer nijaký vplyv. Ale o pár sto rokov vyrástla nová populácia, mimoriadne citlivá voči baktériám moru. Napr. počas epidémie v rokoch 1656 – 1676 v mestách Janove a Neapole zomreli dve tretiny obyvateľstva. Je potrebné zdôrazniť aj ďalší fakt, ktorý je na prvý pohľad kacírsky, ale potvrdzuje zistené dáta. Epidémie moru sa nešírili z prístavov. Naopak, prístavy boli poslednými miestami, ktoré v mestách mor zasiahol. Samozrejme, rabovanie lodí s mŕtvou posádkou, vyplavených kdesi na breh, šíreniu moru napomohlo. Inými slovami, cesta prenosu infekcie bola po súši. Predpokladá sa, že „zdroj“ epidémie bol kdesi hlboko v Strednej Ázii. Niektoré zdroje udávajú dnešný Kazachstan.
Pozrime si roky, v ktorých epidémia postihla Európu: 1348, 1361, 1371, 1382. Od prvej epidémie do poslednej v 14. storočí uplynulo 34 rokov. To baktéria putovala do Európy zakaždým? Nie, nie. Bola tu celé desaťročia. Kde? Túto záhadu sa čiastočne podarilo objasniť až pomerne nedávno, v roku 2017. Ukázalo sa, že do životného cyklu Y. pestis vstupuje ďalší organizmus, a to meňavka – améba. (Samotný taxón meňavkovce obsahuje viac ako 2400 popísaných druhov.) Meňavka, známy to požierač baktérií, kvôli čomusi baktérie moru nezožerie. Presnejšie: zožerie, ale nestrávi. Baktérie sa vnútri tohto jednobunkového tvora veselo množia ďalej. Ak ich počet presiahne „rozumnú“ hranicu, časť z nich sa strávi.
AUTOR: Ján Lakota
