Silvester II. pôsobil predtým, ako sa stal pápežom, nielen ako najväčší vzdelanec tej doby, ale ešte pod vlastným menom Gerbert sa pokúšal získať arcibiskupský stolec v meste Remeši.
Nech je to akokoľvek, doba intríg v Remeši a o Remeš sa preňho skončila zvolením na pápežský stolec. Gerbertom sa začína doba bronzových hláv. Máme na mysli umelých hláv, pripomínajúcich ľudské hlavy. Sám Gerbert už ako pápež Silvester II. nedopadol veľmi dobre. Jeden z variantov je, že ho zavraždili. Iným zase, že si ho pred smrťou prišiel „osobne“ vziať sám diabol, s ktorým paktoval, a pomocou neho zostrojil bronzovú hlavu. Devastačné poranenia Silvestra II. pred smrťou sa značne podobajú zraneniam, ktoré pred smrťou postihli Goetheho Fausta.
Bronzové hlavy sa spájajú s viacerými postavami renesancie 12. a 13. storočia. Jednou z nich bol Robert Grosseteste, ktorý za 7 rokov skonštruoval rozprávajúcu bronzovú hlavu. Jej zvyšky (po explózii) sú (vraj) uložené v krypte pod Lincoln College v Oxforde, kde Grosseteste pôsobil ako biskup. Hlava explodovala, keď na ňu pár sekúnd nedával pozor. Omnoho viac – svojím spôsobom komických – informácií máme o bronzovej hlave, ktorú vlastnil Albertus Magnus. Táto hlava rozprávala a odpovedala na otázky. Podľa legendy hlavu rozbil jeho žiak Tomáš Akvinský, ktorému hlava neustále čosi brblala, a tak rušila tok jeho myšlienok pri práci. Starého pána, svojho učiteľa, tým asi veľmi nepotešil. Ale pri rušení myšlienok by veru ťažko napísal svoje veľdielo Summa theologiae, ktoré ho preslávilo a na základe neho sa stal najväčším katolíckym teológom a filozofom. I keď nad hrobom priznal, že pri videní (ktoré pri slúžení omše mal) sa mu všetko to, čo napísal, javí ako prázdna slama.
Plejádu renesančných postáv, ktoré sa spájajú s bronzovou hlavou, dopĺňa Roger Bacon. Tento františkánsky mních je pre väčšinu z nás známy ako európsky vynálezca pušného prachu. Čierny strelný prach, čo je správny názov pre pušný prach, bol v Číne známy už v 7. – 9. storočí. To, že sa skladá z dusičnanu draselného (KNO3), uhlíka (dreveného uhlia) a síry, bolo známe už dlho. Ale tie pomery, v ktorých bolo treba zmiešať jednotlivé zložky, boli záhadou. Ako inak, aj tu Baconovi pomohla bronzová hlava. Tvrdí sa, že pri miešaní zložiek hlava radila ako pomocník a pracovala tak dlho, že od vypätia explodovala. Je to, samozrejme, nezmysel, pri miešaní jednotlivých zložiek vybuchla zrejme zmes, teda pušný prach, pričom so sebou „zobral“ aj hlavu. Bacon študoval v Oxforde, kam prišiel relatívne krátko po tom, ako z neho odišiel Grosseteste, teda jedna z historických postáv, ktorá mala čosi do činenia s bronzovou hlavou. Bacon vraj bronzovú hlavu neskonštruoval sám. Jeho pomocníkom bol iný františkánsky mních Thomas Bungay. O Baconovi by sme mohli písať dlho-predlho, možno sa k tomuto brilantnému mozgu a svojráznej postave renesancie ešte niekedy vrátime. To, čo je potrebné spomenúť a zdôrazniť, je, že Bacon je dodnes vzorom pre tých, ktorí sa venujú vedeckému bádaniu. Jeho vedecká metóda je vlastne nikdy sa nekončiaci uzavretý kruh. Začína sa pozorovaním a následnou otázkou. Otázka sa týka oblasti budúceho výskumu. Za ňou nasleduje hypotéza, ktorá sa testuje experimentom. Po experimente sa analyzujú získané výsledky, z ktorých sa vyvodí záver. No a zo záveru plynú ďalšie otázky. Kruh sa uzavrel a pokračuje po špirále poznania ďalej. Tu si ostáva len povzdychnúť a opýtať sa: Kto z dnešných „vedcov“ sa aspoň približne riadi Baconovými pravidlami? Namiesto vedy tu máme kupčenie s vedou a namiesto reálnych výsledkov je tu 80 – 95 % publikácií, ktoré sú plné prázdnych slov. Bacon spolu s bronzovou hlavou by sa dnes veľmi čudovali.
O hlavy (nie je isté, či bronzové) nebola núdza ani v templárskom ráde. Templári, oficiálne Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, boli vojensko-mníšsky rytiersky rád založený v roku 1119. V noci z 12. na 13. októbra (v piatok) 1307 všetkých templárskych rytierov vo Francúzsku zatkli. (Povera v nešťastný piatok trinásteho vznikla práve vďaka tomuto dňu.) Oficiálnym dôvodom bolo to, že členovia rádu namiesto Krista uctievajú Bafometa. Presnejšie hlavu, ktorú žalobcovia nazvali Bafometom. A zase tá hlava. Vraj ich bolo niekoľko, rozprávali a odpovedali na otázky.
AUTOR: Ján Lakota
