Ako spomína Jitka Lenková v knihe Záhadná místa Česka, hrad Houska patrí k najväčším českým záhadám. Nachádza sa v Libereckom kraji v okrese Česká Lípa a je chránený ako kultúrna pamiatka. Oficiálne bol založený v polovici 13. storočia Přemyslom Otakarom II. (spolu s neďalekým hradom Bezděz). Bol postavený na pôvodnom staroslovanskom hradisku vojvodu Slavibora, ktoré bolo na konci 9. storočia severným oporným bodom pšovského kmeňa. Lokalita bola mimo ciest v zalesnenom území s nedostatkom vodných zdrojov. Slaviborov syn Húska sa sem presídlil z centra ležiaceho severne od sútoku Labe a Vltavy.
Hrad so štvorcovým pôdorysom sa týči na pieskovcovej skale a bol viackrát prestavovaný. Hrady z tohto obdobia bývali s cieľom ochrany pred vonkajším nepriateľom stavané na ťažko prístupných miestach, hrad Houska však pôsobí opačne: akoby mal strážiť to, čo je vnútri. Stojí na mieste, ktoré nemá zo strategického hľadiska žiadny význam. Celý obranný systém je zameraný skôr proti vnútornej hrozbe. Kaplnka v jeho centre akoby tvorila najdôležitejší prvok celej stavby.
Kronikári naznačujú, že sa tu strážilo niečo, čo sa nesmelo dostať von. Hájkova Kronika česká zo 16. storočia uvádza v tejto lokalite podivné javy: „Nalezena jest nedaleko díra jedna ve skále, v kteréžto množství rozličných duchů obývalo, lidem po cestách chodícím se ukazovali tak hrozně, že tudy nesmějí choditi.“ Písalo sa o diere do pekla, ale, ako tvrdia autori článku (Aleš Česal a Milan Doležal) v časopise Fantastická fakta (9/97), za pojem peklo si dnes môžeme dosadiť čokoľvek.
Cirkev a vládna moc sa vždy spolu družili, aby mohli lepšie ovládať masy a držať ich v otrockej poslušnosti. Dnes by sme mohli s trochou fantázie povedať, že skôr ako o dieru do pekla išlo o akúsi trhlinu medzi dimenziami alebo o paralelnú civilizáciu žijúcu v podzemí tak, ako o jej existencii tvrdí väčšina mýtov a legiend ľudstva. Všetky podobné úvahy ohrozujú svetské aj cirkevné dogmy. Elita ovláda v súčasnosti populáciu najmä peniazmi, sexualizáciou či alkoholom, v minulosti však boli základmi feudálnej spoločnosti náboženstvo – kresťanstvo, a strašenie fyzickými trestmi a peklom po smrti. Ak by sa tieto dogmy zrútili, stalo by sa tak aj s feudálnym systémom a nastal by chaos.
Lubomír Kříž v knihe Povídaní v magických energiích spomína list Karla Hynka Máchu svojmu priateľovi Eduardovi Hindlovi z roku 1836. Mácha hrad niekoľkokrát navštívil, dokonca prešiel trhlinou do podzemia, kde stretol podivné bytosti. Stretol tam dievča so skrinkou, ktorú keď otvorila, objavil sa živý obraz (hologram?). Dievča mu povedalo, že sa nachádza v budúcnosti v roku 2006. Kříž si myslí, že Mácha si celý príbeh skôr vymyslel, keďže bol známy svojou bujnou fantáziou. Kříž so svojím synom stavbu preskúmali a zistili 100 metrov od zbúranej rotundy smerom k hradu skalné podložie s vysokou rádioaktivitou spôsobenou radónom.
V Sprievodcovi mystickými miestami sveta zachytáva Sarah Bartlettová príbeh o istom vojvodovi, ktorý sa rozhodol zistiť, čo je za touto údajne pekelnou bránou. Dohodol sa teda s odsúdeným väzňom, že mu odpustí trest, ak pôjde túto dieru preskúmať. Ten súhlasil a dal sa spustiť dolu do podzemia. Po dlhšom tichu sa ozvali výkriky, a keď muža vytiahli hore, mal už biele vlasy. Zošedivel hrôzou, zošalel a zakrátko zomrel. Iné verzie príbehov hovoria o výparoch vyvolávajúcich u prítomných halucinácie a zmenené stavy vedomia. Jan J. Jaroslav v knihe Zpověď druida tvrdí, že hrad a zámok Houska je v oblasti veľkých výkyvov vyžarovacích a všakovakých prúdov vrátane anomálií, na základe ktorých vznikajú javy doposiaľ veľmi ťažko vysvetliteľné. Znalosti o pôsobení týchto línií patrili dlhodobo medzi utajované. V staroveku si kultúry prostredie, v ktorom žili, vylepšovali pozitívnym vyžarovaním nielen samostatne stojacimi kameňmi, ale aj skupinami kameňov postavenými na priesečníkoch línií. Mohli to zisťovať jednoduchým spôsobom: pomocou siderického kyvadla, ktoré sa pohybovalo nad líniou priaznivou pre život v smere hodinových ručičiek alebo v smere východ – západ a, naopak, nad škodlivými, negatívnymi líniami v protismere hodinových ručičiek alebo v smere sever – juh. V Ázii sa tým zaoberajú od vekov a ani dnes nepostavia stavbu tam, kde by neprebehla takáto geomantická kontrola zón. Napríklad Japonci pri invázii do Kórey zatĺkli do zeme na posvätných miestach tisíce železných tyčí, aby zlomili odpor Kórejcov. Narušením feng-šuej krajiny, znížením jej pozitívneho vyžarovania, útokom na silové miesta krajiny, chceli znížiť aj psychickú a fyzickú odolnosť jej obyvateľov.
O trhline v mieste kaplnky na hrade Houska sa oddávna tvrdilo, že v nej žijú akési podivné a zlé entity zjavujúce sa vyľakaným okoloidúcim. Záhadologická literatúra píše o podzemnom bludisku s chodbami, z ktorých jedna vedie až na hrad Bezděz. Trhlina bola preto zasypaná a na jej mieste bola postavená kaplnka, ktorá mala negovať tieto neželané prejavy. Trvalo 20 rokov (od roku 1594 do roku 1615), kým sa ju podarilo úplne zasypať. Jaroslav v knihe tvrdí, že ju zasýpali vo dne v noci, a keď sa už zdalo, že je diera zasypaná, všetko sa prepadlo a muselo sa začať odznova.
Kaplnka bola zasvätená sv. archanjelovi Michaelovi, ochrancovi od síl zla. Fresky na kaplnke (z roku 1330) patria k najstarším, zobrazujú sv. Michaela v boji s drakom. Jaroslav tvrdí, že z geomantického hľadiska hrot oštepu na freske smeruje priamo na škodlivú, negatívnu líniu. V gotickej kaplnke pri bočnom vchode vychádza zo zeme silný prúd energií smerujúcich nahor k stene s kazateľnicou. Pôvod tejto energetickej emisie je nejasný a mohol slúžiť na meditačné a zasväcovacie účely – na vyťahovanie hadej sily. U senzitívnych osôb tu môže dochádzať vplyvom emisií týchto energií na tzv. čakry – centrá v hlave, k nepríjemným pocitom, tvrdí parapsychológ Kříž.
AUTOR: Vladimír Líška
