Ivan Mikloš, od 22. 4. 2016 poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana, sa krok za krokom zbavuje charakterovej masky suchopárneho technokrata. V nedávnom rozhovore pre portál LB.ua (24. 5.) poriadne popustil uzdu fantázii, keď Kyjevu prisľúbil obnovenie jeho kontroly nad Donbasom a Krymom. „Ak bude Ukrajina bohatou a rozvinutou krajinou, vznikne v budúcnosti šanca opäť úplne kontrolovať Doneckú a Luhanskú oblasť a možno aj vrátiť Krym, pokiaľ jeho obyvatelia uvidia, že sa na Ukrajine žije omnoho lepšie než v Rusku,“ povedal exminister financií SR v príkrom rozpore s platnou i hypotetickou realitou.
Fantazmagórie o navrátení Krymu a predbehnutí Ruska
Aj keď svoje tvrdenia podmieňuje hospodárskym rastom a preventívne ich zaobaľuje do kondicionálu, mnohé znejú tak utopicky, že pri nich ostáva rozum stáť. Niekoľko nezvratných okolností však dokladá, že ide o číre populistické fantazmagórie bez najmenšej perspektívy premeniť sa na skutočnosť.
Návrat Krymu do zostavy ukrajinského štátu, pokiaľ má byť mierový, by musel byť v prvom rade viazaný na súhlas jeho obyvateľov vyjadrený v opätovnom referende. Takýto súhlas nie je po všetkých nepriateľských aktoch poprevratovej kyjevskej moci v blízkej ani vzdialenej budúcnosti mysliteľný. Navyše Mikloš vo svojich virtuálnych konštrukciách ignoruje zákonnú moc v Moskve, ktorá Ruskú federáciu vrátane Krymskej republiky vedie a zodpovedá za jej bezpečnosť.
Ťahať medové motúziky pred občanmi krajiny, ktorej vývoj sa pred 25 rokmi fakticky zastavil a ktorá s ohľadom na vysoké štádium politického, hospodárskeho i spoločenského rozvratu dnes stelesňuje otázny útvar na politickej mape sveta, je cynizmus. Aj ekonomický diletant musí predsa tušiť, že predbehnúť Rusko prenesením reforiem kontroverzného slovenského politika do pomerov na Ukrajine, kde sa transformácia ešte ani len nezačala, je lacné sci-fi.
Odvážne prognózy o svetlých zajtrajškoch Ukrajiny
„Najväčším nepriateľom reforiem je populizmus a ten je na vzostupe. Antipopulistické snahy sú nemožné bez dennodennej komunikácie a vysvetľovania,” uviedol Mikloš na minuloročnej konferencii Yalta European Strategy. Ďalšie jeho rady znejú neuveriteľne až dobrodružne. Na stimuláciu ekonomického rozvoja treba popri štandardných opatreniach, akými sú zvýšenie dôchodkového veku, zmena daňového systému či privatizácia veľkých štátnych podnikov, zavrieť dedinské školy a nemocnice. A hoci dobehnúť Poľsko, ktorého HDP je štvornásobne vyššie, Ukrajina ani po splnení týchto podmienok nedokáže, v prípade Ruska je takýto cieľ podľa neho reálny. „Ak Ukrajina vykoná reálne reformy, tak dokáže rásť v dlhodobej perspektíve o 5-6 percent ročne a v kratšej o 7-9 percent,“ obhajuje bývalý šéf finančného rezortu, ktorému súčasnosť Ukrajiny pripomína „Slovensko po Mečiarovi“, svoje odvážne prognózy.
Počas svojho dlhoročného pôsobenia v slovenskej politike sa Ivan Mikloš zapísal u mnohých ako pragmaticky uvažujúci financmajster, ktorý si kontrolu nad svojimi slovami dokázal vždy ustrážiť, ba niektoré z nich dokonca i racionálne obhájiť. Zdá sa, že táto prestíž, za ktorú ho jeho skalní velebili (a neupierali mu ju ani najzarytejší odporcovia), začína od zasadnutia na poradcovskú stoličku v Kyjeve vädnúť. Svojimi zarážajúcimi výrokmi o svetlých zajtrajškoch Ukrajiny sa mu podarilo úspešne rozšíriť nielen rozsah pojmu populizmus, ale zároveň okruh jeho používateľov. Pri Miklošovej nadpriemernej inteligencii je totiž prakticky vylúčené, aby mu fakt, že na uvedenie štátu z dezolátneho do konsolidovaného stavu by musel vymeniť aspoň polovicu jeho obyvateľstva, unikol.
Nezištná výpomoc či medvedia služba?
Mimochodom, žiaden ekonomický zázrak podľa Miklošovho návodu sa v príslušnom období nekonal ani na Slovensku a nie sú známe prípady, že by sa k nám z tohto titulu občania iných štátov masovo hrnuli. A tak ostáva len s údivom konštatovať, že k populistickým metódam sa nakoniec utieka práve ten, kto na ich zavádzajúci charakter a spoločenskú škodlivosť vždy dôsledne upozorňoval. Ukrajine, ktorá dnes do Európy skôr nepatrí ako patrí, preukazuje teda službu, v slovenskom literárnom jazyku známu pod názvom medvedia.
Mikloš a ďalší politickí odídenci (Dzurinda, Radičová), nevynímajúc im naklonený mediálny servis, ktorý sa okolo nich účelovo zoskupuje, systémovo zlyhávajú v rovine gnozeológie aj morálky. Aby nevzniklo zdanie, že ich patent predstavuje niečo ako odpolitizovaný produkt s čisto odbornou pridanou hodnotou, sami vyzdvihujú jeho najdôležitejší „duchovný atribút“: odbúranie závislosti Ukrajiny od Ruska. Nie však s konečnou víziou nasmerovať ju k ozajstnej nezávislosti, ale nasadiť jej nové okovy poslušnosti voči USA a EÚ. Ukazuje sa, že za fasádou pseudointelektuálnej spupnosti nie je nič iné, len svedomitý výkon misie, ktorá má tomuto cieľu napomôcť.
Ak by motívy západných „filantropov“ naozaj pramenili zo sympatií voči ukrajinskému ľudu a lásky k jeho vlasti, nevháňali by ho do konfliktu so silnejším susedom. Pravým dôvodom je niečo iné: zlomyseľnosť, nenávisť a neukojená túžba ponížiť Rusko a najmä eliminovať jeho legitímne právo udržať si v regióne svoje doterajšie postavenie, vplyv, záujmy. Tí, čo prišli „proeurópskej časti Ukrajiny nezištne pomáhať“ zavádzaním hospodárskych reforiem, robia de facto opak: podkopávajú jej národnú a politicko-ekonomickú suverenitu. Inými slovami, pomáhajú nenažranému Západu napĺňať scenár jeho bezočivej expanzie na Východ, za ovládnutím bohatých prírodných zdrojov.