Najpozoruhodnejšou udalosťou, ktorá v uplynulých dňoch otriasla slovenským internetom na „antikonšpiračnom“ bojovom poli, je bez pochýb siahodlhý status spisovateľa Michala Hvoreckého, na adresu čitateľov Zem a Vek a jeho šéfredaktora Tibora Eliota Rostasa, ktorý uverejnil na sociálnej sieti Facebook dňa 15. novembra tohto roku.
Potvrdil ním svoju neochvejnú povesť poprevratového zvestovateľa neodškriepiteľných právd, ktoré sa nám poľahky objavujú na titulkách slovenských mienkotvorných denníkov, predovšetkým SME, najnovšie aj Projektu N, okolo ktorého sa nachádza jeho rádius pôsobnosti a ku ktorému zachováva nekritický obdiv, a tak neexistuje ani najmenší dôvod pochybovať o zákulisí svetových udalostí a pohnútkach najvplyvnejších geopolitických hráčov. Všetko je predsa tak, ako má byť. Od zinscenovanej pseudorevolúcie z novembra 1989 sme si samozrejme všetci strojcom svojho šťastia. A ten, komu sa v turbokapitalistickej demokratúre, charakteristickej sociálnym darvinizmom, kde žije dokazateľne 5% obyvateľstva na úrok väčšiny, nedarí, je neschopný babrák hľadajúci meritum svojho neúspechu v celosvetových sprisahaniach. Prečo? Lebo medveď a lebo Hvorecký povedal.
V podobnom duchu sa totiž nesie celý spomínaný status, z ktorého priam kričí pohŕdanie skutočnou, nie riadenou a umiernenou, názorovou opozíciou. Jeho kompletné znenie si môžete prečítať TU.
Na tomto mieste by som sa rád detailnejšie venoval niektorým častiam z neho a pokúsil sa v rámci objektivity nevytrhávať myšlienky z kontextu, čomu sa však na 100% vyhnúť nedá, za čo sa vopred ospravedlňujem, a je to možné len v priamej konfrontácii s nami „konšpirátormi“, ktorú však tento spisovateľ , tak ako aj mnohí pred ním, ako napríklad pán Ritomský či Šebej, z podobného názorového spektra, odmieta. Dalo by sa povedať, že je to pod jeho úroveň a my mu z pozície tápajúcich „untermenschov“ , nemáme čo ponúknuť.
Najúsmevnejšou časťou, či eventuálne najpoľutovaniahodnejšou, je tá úvodná. V nej Hvorecký otvára, tak ako neúspešne iní „antikonšpirátori“ pred ním, tému financovania nášho periodika. Keď uvádza „…vy vonkoncom nie ste obeť. Zodpovedáte za nezmysly, ktoré publikujete a na ktorých dobre zarábate…“. V tomto konštatovaní sa dokonale manifestuje nezhoda oponentov, ktorí časopisu schizofrenicky na jednej strane vyčítajú horibilné zisky z predaja a na tej druhej podsúvajú svoje neopodstatnené dojmy o našom financovaní, napríklad, ruskou ambasádou, či inými subjektami. Podľa nich totiž nie je možné bezproblémové fungovanie tlačovín bez financií od inzerentov či štedrých príspevkov od donorov. O tom, že to možné je, svedčí viac než jeden a pol ročné fungovanie tohto médiá a ak si menovaní páni myslia niečo iné, nech sa páči, dôkazné bremeno leží na nich, povedané právnou terminológiou. V dobách informačných technológii a existujúcich tajných služieb, s miliardovými rozpočtami, nie je najmenším problémom niečo také do pár minút, či hodín, odhaliť.
Ďalšou perlou ducha Michala Hvoreckého je tvrdenie: „Zarábate na ľudskej hlúposti, nevzdelanosti a netolerancii – namiesto toho, aby ste proti týmto neduhom spoločnosti za celý život aspoň prstom pohli.“. V ňom vychádza z premisy, že každý čitateľ Zem a Vek, poťažmo drvivá väčšina z nich, je nevzdelaný , netolerantný a hlúpy. Čo tam po fakte, že periodikum, o ktorom je reč zastrešuje a permanentne poskytuje priestor uznávaným vedcom, ktorí v pozitívnom slova zmysle mútili vody na Slovensku už v časoch, kedy sa veľavážený pán Hvorecký premával na trojkolke po uliciach svojej rodnej obce/mesta. Podľa neho si nezaslúžia ani rešpekt a stačí nad nimi mávnuť rukou. Súhlas od neho pochopiteľne nikto nevyžaduje. To, ktoré „kapacity“ mám na mysli, menovať netreba, nie je problém dohľadať si ich mená v tlačenej verzii nášho média. Rád by som však upozornil aj na ďalší fenomén. Keď som pána Hvoreckého priamo kontaktoval, čoho podnetom bolo moje obrovské sklamanie a zároveň rozhorčenosť, a zaslal mu správu, poctil ma svoju odpoveďou, čo si úprimne vážim. Nie je korektné zverejňovať podrobnosti z našej internej komunikácie, ale zarazila ma skutočnosť, ako veľmi si jej istý existenciou jedinej pravdy, ktorú on sám, zhodou okolností, hlása. Vraj mi pomôže, keď budem veľa, ale skutočne veľa čítať a tiež sa k nej, zrejme, dopátram. Nuž, nech čítam ako čítam, len v tomto roku, diela autorov ako Samuel Huntington, Eric Hobsbawm, Noam Chomsky, Niall Ferguson a ďalší, ktorí sú či boli profesormi na najznámejších svetových univerzitách, Hvoreckého avizovaná univerzálna pravda akosi neprichádza. Zrejme niekde robím chybu. Alebo, možné je, že sa svet nekončí a nezačínam tam, kam siaha Hvoreckého neoblomné presvedčenie.
Ďalšou zastávkou v mojej subjektívnej analýze je konštatovanie znejúce: „Štylizujete sa ako nejaká nová odmietaná subkultúra, a pritom ste najkonvenčnejší mainstream. Vy ste Modré z neba sprisahaní. Vy ste na Slovensku dostali konšpiračné bludy do stredného prúdu“. Nie som oprávnený a ani nechcem hovoriť za redakciu časopisu, som totiž len prostý čitateľ, ale v mojom ponímaní z nás subkultúru spoločenských „outsiderov“, robí práve pán Hvorecký. Práve on a jemu podobní, s nami odmietajú diskutovať, vytláčajú nás na okraj spoločnosti a tvrdenia zo serióznych zdrojov, ktoré ponúkame a ktoré sa nehodia do ich jednoliatej propagandy, dávajú na roveň konšpirácii, podľa ktorých Elvis stále žije, svet ovládajú očipované jaštery a že Zem je plochá doska na chrbte korytnačky. Týmto primitívnym spôsobom a poľahky diskreditujú tých, ktorí im berú štvrťstoročný informačný monopol z rúk a na počudovanie, sledujúc nenávistnej reakcie Slovákov na našu adresu, ktorí pravdepodobne náš časopis ani nikdy nedržali v rukách, vychádza im to. Ako sa po týchto metódach, ktoré obchádzajú základné princípy (nie len) novinárskej etiky, Hvorecký a početní, jemu podobní, pseudointelektuáli z bratislavských kaviarničiek, dokážu pozrieť s čistým svedomím do zrkadla, pre mňa ostáva záhadou.
Tak ako aj nasledovné útoky ad hominem, typické pre tých, ktorým chýbajú relevantné argumenty a tak radšej atakujú nositeľa myšlienky, než aby spochybnili myšlienku samotnú. Svoju úlohu zohrávajú aj typické nálepky, tie najhoršie z najhorších, ktorých sa ťažko zbavuje, nech sú akokoľvek neopodstatnené a to pán spisovateľ dobre vie. Čo tam po tom, že sú ľudovo povedané, „vycucané z palca“. Citujem: „Nevyšlo vám to v rockovej hudbe, nevyšlo vám to v reklame ani v literatúre, tak ste sa dali na kšeftovanie s konšpiráciami a najnižšími ľudskými pudmi ako závisť, nenávisť, túžba nájsť nepriateľa, antisemitizmus a rasizmus, pričom toho všetkého sa na Slovensku nájde hojne a všetky tieto trendy odjakživa pachtia po podnetoch, aké im poskytujete“. V prvej časti úryvku pán Hvorecký naráža na predošlú profesionálnu a umeleckú kariéru šéfredaktora nášho časopisu, s vedomím, že sa mu podarí podkopať jeho súčasnú dôveryhodnosť v roli novinára . Veď predsa, aj nečestný kopanec je kopanec a ten sa vždy cení, aspoň v očiach Hvoreckého „fanklubu“ . Ten si tvrdenie stádovito osvojí a to, že nie je pravdivé? Nevadí. Povedal to Hvorecký a ten sa predsa nikdy nemýli, jedine, že by áno a ak hej, ignorovanie reality je vždy pohodlnejšie ako kongnitívno-disonančný syndróm.
Ďalej Hvorecký taktizuje so spomínanými nálepkami a definuje svoj vlastný slovník skratiek v duchu politickej korektnosti a rád si mýli pojmy s dojmami a naopak. Jeho strohý výpočet ako správneho „pravdoláskara“ a nositeľa hodnôt, len pre tie správne „strany“, potom vyzerá nasledovne:
Antisemitizmus – kritika sionistickej okupácie Palestíny a genocídy civilného obyvateľstva
Rasizmus – varovanie pred islamizáciou EÚ? Zle nastavenou imigračnou politikou?
Túžba nájsť nepriateľa – poukazovanie na mocenské záujmy Bilderbergu, Trilaterálnej komisie a nastupujúceho Nového Svetového Poriadku pod hegemóniou USA (o ktorej hovoria sami jej protagonisti)
Konšpirátor – zrejme ten, kto verí v platnosť fyzikálnych zákonov aj v 11.09.2001
Závisť – pravdepodobne závisť voči tým, materiálne úspešným, ktorí mali menej zábran a ostrejšie lakte v poprevratovom multipolárnom svete
Či pán Hvorecký narážal na čosi podobné, sa môžeme len domnievať. Vzhľadom na jeho doterajšiu agendu a myšlienky uverejnené aj v danom statuse, však zrejme nebudeme ďaleko od pravdy.
V jednom sa však pán Hvorecký nemýli. Keď poukazuje na to, že myšlienku Zem a Vek sa rozhodli vyložiť si po svojom rôzne „živly“, ktoré doteraz nemali odbytište svojich prapodivných ideí a rozhodli sa svoju frustráciu, zmierňovať či naopak, zvyšovať, prekrúcaním myšlienok v časopise podľa svojich predstáv. Nie je však správne, že to pripisuje „na vrub“ redakcii, ktorá sa s týmito ľuďmi nikdy neidentifikovala a to vie, koniec koncov, aj sám pán Hvorecký. Nie nadarmo sa hovorí, že „kto chce psa biť, palicu si nájde“, aj v Zem a Vek, žiaľ. Preto táto argumentácia neobstojí, je to zhruba rovnako krátkozraké ako tvrdiť, že Biblia je len a len „zlá“, lebo sa stala inšpiráciou kresťanským extrémistom, tým skutočným extrémistom, nie onálepkovaným z (ne)milosti pána Hvoreckého.
Téza par excellence, ktorú zrejme sformuloval po enormne zložitých myšlienkových procesoch, v znení : „Inteligentní ľudia si z vás robia srandu alebo vás ignorujú, čo vás, samozrejme, frustruje. Nikto normálny vás neberie vážne“, zrejme hovorí sama za seba a venovať sa jej považujem za stratu času.
Po krátkom chválospeve na adresu pána Bútoru, ktorý je v súčasnosti prezidentom SR v otázkach zahraničnej politiky s hovorcom Andrejom Kiskom, prikladá: „Bútora bojoval za slobodu a demokraciu a veľa tomu obetoval on aj jeho rodina. Vy slobodu, ktorú ste dostali do daru, zneužívate na šírenie nebezpečných klamstiev, aby ste mohli kasírovať od ľudí, ktorí nerozumejú, alebo nechcú rozumieť dnešnému zložitému svetu“. Sprofamované a bezobsažné frázy o panujúcej demokracii a slobode, platia zrejme v galaxii pána Hvoreckého, ale tí, ktorí sme na planéte Zem precitli od učebnicovej teórie k praxi, máme právo o nich pochybovať. Čo sa však v očiach pána Hvoreckého rovná ich znevažovaniu a opovrhovaniu nimi. Zvláštne to uvažovanie.
Čo sa pána Bútoru týka, ten svojimi vyjadreniami a činmi preukazuje skôr lojalitu voči geostrategickým záujmom superveľmoci spoza „veľkej mláky“ , než ako úprimnú túžbu šíriť slobodu, demokraciu a ľudské práva bez výnimky a pre všetkých. Presnejšie by bolo podotknúť, že tieto tri pojmy uplatňuje selektívne a v jeho ponímaní sú ich hodné len určité národy, „zhodou okolností“ satelity a spojenci Spojených Štátov. Preto ho netrápili ľudské práva v „neposlušnom“ Iraku, kde pri intervencii USA bez mandátu Bezpečnostnej Rady OSN zahynuli státisíce civilistov pri, ako je dnes známe, vykonštruovanom konflikte. Naopak, tento bohapustý masaker označil za „dielo“ a nikdy nepriznal, aspoň to nie je verejne známe, že ho tento čin mrzí. A to, že táto pseudoosobnosť, je vzorom pána Hvoreckého, hodná nasledovania, ktorej však podľa svojich slov isté, nekonkrétne veci vyčíta, svedčí o jeho pokrivenom charaktere a morálnom kľučkovaní.
K záveru Hvoreckého virtuálneho prejavu prikladám celý odstavec v plnom znení. „Pozoruhodné, že N (Projekt N, ktorý založili odídenci zo SME, pozn. red.) vyčítate inzerciu od súkromnej banky, pričom vám nijako neprekážalo prezentovať sa a brať honoráre od mnohých chudobných slovenských verejných knižníc platených daňovými poplatníkmi, zneužívať ich priestory a robiť si tam reklamu na svoj biznis. Keď som na to upozornil, ešte ste ma vyhlásili za cenzora“. Škoda, že pán Hvorecký sa zabudol zmieniť o tom, že za cenzora bol označený primárne z titulu svojej vsugerovanej nadradenosti, keď v štýle nie rasovej ale v tomto prípade „intelektuálnej“ segregácie, odmietol vstúpiť na pôdu rožňavskej knižnice, keďže sa pán Rostas dopustil niečoho tak „obludného“, ako debaty v nej so svojimi čitateľmi, v duchu, Hvoreckým toľko ospevovanej, demokratickej spoločnosti a plurality názorov. To však pre pána Hvoreckého platí len „odtiaľ-potiaľ“, eventuálne pokiaľ debatujú tí „jeho“. Ostatných ako spoločenskú spodinu posiela debatovať, najlepšie, pod kanalizačný poklop, kde nebude nikto búrať jeho vzdušné zámky.
Pokračuje, ako inak, klamstvom. Keď vraví, o spomínanom financovaní besied s čitateľmi slovenských knižníc smerom k redakcii Zem a Vek. Nevie o ňom ako pán Rostas, tak zástupcovia týchto inštitúcii ale najlepšie pán Hvorecký. Odkiaľ, to nevedno. „Ale keďže to povedal on a treba mu slepo veriť…“, povedali si jeho čitatelia, „…asi to bude pravda“. A pán Hvorecký si za svoj status dovedna vyslúžil viac než 1 100 like-ov. Našťastie sa mnohokrát v dejinách potvrdilo, že pravdu nikdy nemožno stotožňovať s názorom väčšiny, tak ako ani vkus, správny vzor a podobne. A tak sa my, „lúza“, vedomí si tohto argumentu, môžeme pohodlne usmievať „popod fúz“, keďže skepsa menšiny je to, čo bolo katalyzátorom zmien v spoločnosti odjakživa. A to sa určite dočítal v múdrych knihách, aj pán Hvorecký Michal.
Svoju strastiplnú bitku proti iným názorom uzatvára s averziou, slovami: „Keď počujem vaše meno, pán Rostas, ťukám si na čelo. A krútim hlavou, ako hlboko môže človek vlastným pričinením klesnúť. Zbohom“
S miernym cynizmom na odľahčenie inak ťažkej výmeny názorov, nám ostáva len dúfať, že si pán Hvorecký nevyťuká do čela dieru, cez ktorú by mu unikli tieto skvostné myšlienky, je totiž dosť možné, že o mene Rostas bude počuť stále častejšie. Či sa mu to páči, alebo nie. Faktom totiž je, že aj napriek početným útokom, aj z jeho strany, čitateľnosť Zem a Vek, ako jedného z mála tlačovín stúpa, a to v časoch ich všeobecného regresu.