Žijeme v dobe, keď aj tí najnevšímavejší obyvatelia európskych postsocialistických krajín zarazene konštatujú, že sa opäť ocitajú v pomeroch nesúcich príznaky všestranného dogmatického doktrinárstva. Tak ako za predošlých totalitných režimov je im systematicky vštepované a jeho dodržiavanie býva čoraz prísnejšie vynucované. K tradičnému primárnemu doktrinárovi – štátu – pribúda nový, korporátny. Počas nedávnej kovidovej pandémie dokázal uviesť miliardy obyvateľov planéty do stavu kognitívnej disonancie, keď dôverovali tzv. vedeckým autoritám napriek dôkazom, že boli skorumpované a nedôveryhodné.
Príťažlivosť Západu
Indoktrinované sú dnes všade vo svete v podstate všetky sféry života, no nie rovnakým spôsobom. Inak bola a je napríklad indoktrinovaná postsovietska Ukrajina a inak Rusko. V prvom prípade angloamerická indoktrinácia nenarazila na odpor a vyústila v perverzný ukrofašizmus. V druhom prípade sa jej putinovské Rusko chtiac-nechtiac vzoprelo a cudziu hodnotovú sústavu sa snaží nahrádzať indoktrinačným formovaním vlastnej.
Pád železnej opony pred 34 rokmi otriasol európskym svetadielom viac, než si to jeho obyvateľstvo spočiatku uvedomovalo. Až spätný pohľad ukázal, že nadnárodný kapitál podnikol generálny útok na fundament štátnosti všetkých európskych krajín, východných i západných. Čo je horšie, i na podstatu klasickej európskej civilizácie. Búranie začalo prebiehať v oboch základných rovinách: hospodárskej a kultúrno-civilizačnej.
Hnacím motorom všestrannej indoktrinácie Európy 90. rokov, zbavenej bariér a plotov, bol dravý liberalizmus angloamerického razenia. Štátny sektor v zmiešanej ekonomike kontinentálnej západnej i východnej Európy sa musel po roku 1990 sťahovať z hospodárskeho diania v mene doktríny hospodárskeho neoliberalizmu. Na západe pozvoľnejšie, na východe rýchlejšie a v Rusku najrýchlejšie. Naopak to bolo pri rozvracaní tradičných európskych kultúrno-civilizačných základov: na západe sa rúcajú ľahšie a na postkomunistickom východe ťažšie.
Deštruktívne prenikanie kultúrneho ultraliberalizmu totiž naráža v bývalých európskych krajinách sovietskeho bloku na zdravý skepticizmus Stredoeurópanov a Východoeurópanov voči doktrinárstvu akéhokoľvek druhu. V priestore, kde sa režimy a ideológie menili v 20. storočí každých dvadsať rokov, pristupuje verejnosť k novým doktrínam vlažne, obzvlášť, keď si nové štátne doktríny nedokážu dlho udržať ani len prívlastky. Základnou politickou doktrínou v krajinách socialistického tábora bol v období rokov 1948 až 1989 marxizmus-leninizmus. V roku 1990 ho oficiálne nahradila demokracia. Prvých zhruba dvadsať rokov s prívlastkom pluralitná a po nich s atribútom liberálna. Táto postupnosť pojmov odzrkadľovala metamorfózu Západu na akúsi precitlivenú postdemokratickú civilizáciu, v ktorej sa vôľa a postoje väčšinových zložiek spoločnosti podriaďujú menšinovým pod kepienkom dôslednej ochrany ich občianskych slobôd.
Skutočnosť, že Západoeurópania sú v súčasnosti takmer úplne zmierení s takýmto prevracaním klasickej demokracie na novú, fluidnú, liberálnu, je do veľkej miery výsledkom dlhodobej indoktrinácie. Duchovní otcovia súčasného kultúrneho ultraprogresivizmu začali vštepovať už v 60. rokoch minulého storočia mladej generácii v Kanade, Škandinávii, Beneluxe a v krajinách ako Francúzsko a Veľká Británia tézy naivného slniečkarstva prostredníctvom médií, kultúry a vzdelávacej sústavy. Nikdy neprestali a nedovoľovali prerušovať kontinuitu rušivými okolnosťami. Tak sa mohlo stať, že tri generácie Západoeurópanov sa podvoľovali mäkkému tlaku indoktrinácie pomerne ochotne, ba až s hrdosťou, že sú šíriteľmi dobra, spravodlivosti a vzájomného porozumenia. Žili v blahobyte a odučili sa spochybňovať hodnovernosť krasorečnenia o pravde, láske a solidarite so znevýhodnenými.
Väčšinové obyvateľstvo postsovietskej Ukrajiny a Ruska si na rozdiel od nich nehovelo vo vatičke a muselo bojovať počas hospodárskeho úpadku v 90. rokoch neraz o holé prežitie. Indoktrinácia pocukrovaná západoeurópskym slniečkarstvom tu vtedy nenachádzala živnú pôdu. Priaznivý ohlas mohla mať len u úzkej, zhruba desaťpercentnej vrstvičky privilegovaných. 90-percentnú väčšinu bolo treba viesť k čomusi inému a keďže bola zbedačená, tak k idealizovaniu bezohľadnosti a mamonu.
Podobnosti a odlišnosti
Indoktrinačné pôsobenia Západu na Rusko a Ukrajinu obsahovalo popri týchto spoločných prvkoch mnohé krajne odlišné. Ukrajina bola vedená k zaslepenému šovinizmu a militantnému nacionalizmu v nadväznosti na dávne protiruské indoktrinačné stratégie rakúsko-uhorských a hitlerovských manipulačných centrál. Spojené štáty, Kanada, Západné Nemecko a iné krajiny prichýlili a školili po skončení 2. svetovej vojny na svojich územiach najrôznejšie skupiny protisovietskych a protiruských aktivistov a „odbojárov“, aby sa pri najbližšej vhodnej príležitosti vrátili na Ukrajinu šíriť plamene odporu.
Zánik Sovietskeho zväzu a osamostatnenie sa Ukrajiny v roku 1991 umožnili Západu značne zintenzívniť protiruské indoktrinačné ťaženie priamo na jej území. Štátna doktrína samostatnej Ukrajiny sa sústredila na tri základné úlohy zbavovania sa sovietskeho dedičstva: dekomunizáciu, derusifikáciu a ukrajinizáciu.
Západ nenaliehal v tejto fáze na vrážanie klinov medzi Ukrajinu a Rusko na vládu v Kyjeve, aby uskutočňovala natoľko drastickú divokú privatizáciu ako vláda v Moskve. Zosun životnej úrovne bol preto v 90. rokoch menej drastický ako u väčšieho suseda, ktorý, čo ako sám zruinovaný a vytunelovaný, súperil o priazeň Ukrajiny s USA a poskytoval jej nezaslúžené výhody privilegovaného obchodného a hospodárskeho partnera.
Rusko privieralo oči aj nad procesom, ktorý by sme dnes nazvali cancel culture, t. j. nad derusifikáciou kultúry, premenúvaním ulíc, obcí a miest, odstraňovaním pamätníkov, popieraním spoločného duchovného dedičstva, spochybňovaním spoločných tradícií atď. Väčšina obyvateľov osamostatnenej Ukrajiny bola dvojjazyčná alebo ruskojazyčná, takže protiruská indoktrinácia na nich príliš nezaberala. Zámorských kurátorov derusifikácie, ktorú propagandisticky nazývali dekolonizáciou, to vtedy, v 90. rokoch, príliš netrápilo, pretože hrali o čas.
AUTOR: Patrik Sloboda
