Neveľký európsky výbežok eurázijského pevninského bloku neprestáva byť ani v 21. storočí arénou občianskych vojen. Tá, ktorá práve prebieha na Ukrajine, je v mnohých ohľadoch opätovne vyostreným prejavom dávneho veľmocenského konfliktu Západu s Ruskom. Jeden z predošlých, keď Rusko v štátnej podobe Sovietskeho zväzu šírilo po Európe ideológiu boľševickej revolúcie, prebehol v rokoch 1936 – 1939 v Španielsku. Moderné dejiny evidujú španielsku občiansku vojnu ako prvý ozbrojený konflikt, ktorý bol viacvrstvovo globalizovaný prostredníctvom mediálnej propagandy, politického marketingu, literatúry a korporátnej audiovizuálnej produkcie.
Stáť na strane obrancov demokracie, za ktorých sa pasoval tábor španielskych republikánov, bolo v druhej polovici 30. rokov v umeleckých kruhoch Paríža, Londýna, New Yorku a Hollywoodu rovnako „trés chic“, ako je dnes demonštratívne volanie na slávu Ukrajiny. Oveľa hmatateľnejším spoločným menovateľom slávnej kampane za obranu demokracie v oboch týchto občianskych vojnách je účasť brigád dobrovoľníkov zo zahraničia.
Republika v chaose
Hrdinstvo, ale i trýzeň a útrapy interbrigadistov, ktorí nasadzovali životy, aby zastavili postup útvarov frankistických vzbúrencov na Madrid, Barcelonu a iné mestá Španielskej republiky, umelecky stvárnili viacerí velikáni svetovej literatúry a filmu. Román Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu už po desaťročia figuruje na zoznamoch povinnej alebo aspoň odporúčanej literatúry pre stredoškolákov v štátoch euroatlantického civilizačného okruhu.
Bratovražedný konflikt v Španielsku opisoval aj nemenej slávny britský novinár a spisovateľ George Orwell. Do občianskej vojny v Španielsku sa zapojil ako dobrovoľník v oddieloch Robotníckej strany marxistického zjednotenia, známej pod španielskou skratkou POUM. Združovala marxistických revolučných idealistov, ktorým viac záležalo na vytvorení sociálne spravodlivej spoločnosti zbavenej vykorisťovania človeka človekom než na upevňovaní mocenského aparátu štátu hlásiaceho sa k týmto princípom. Orwell prekonal zahraničných účastníkov a pozorovateľov krvavých zrážok na španielskych bojiskách prenikavým spôsobom, akým odhaľoval protichodné segmenty ľavicového progresivizmu. Pokrokárstvo si v občianskej vojne propagandisticky monopolizovala mocenská pyramída Ľudového frontu, ktorý po februárových voľbách 1936 zostavil vládu širokej koalície ľavého stredu.
S podobnou alianciou strán ľavého stredu – a tiež pod názvom Ľudový front (Front populaire) – zostavil v júni 1936 vládu v susednom Francúzsku vyštudovaný právnik, politický socialista a vyznávač ľavicového internacionalizmu Léon Blum. Na európskom kontinente sa tak vynárali tri konfigurácie politických prúdov. Z východu siahal na starý svetadiel vplyv komunistického Sovietskeho zväzu. Druhý prúd sa šíril v krajinách strednej, východnej a južnej Európy, kde sa dostávali k moci autoritárske garnitúry nacionalistického zamerania. Tretí prúd sa javil najmenej výbušný, pretože pozostával zo štátov, kde režim tvrdej ruky nenachádzal živnú pôdu. Medzi ne patrilo Československo, Veľká Británia, ale aj susedská dvojica Francúzsko – Španielsko.
Kto nastolí poriadok?
Achillovou pätou tohto dua – a obzvlášť Španielska, bola radikalizácia domácej parlamentnej a mimoparlamentnej ľavice. Veľká hospodárska kríza síce po roku 1933 poľavovala, ale zároveň prudko prehĺbila príjmovú nerovnosť a sociálnu polarizáciu. Zbedačené vrstvy v Španielsku sa radikalizovali a vďaka zástupcom komunistov v parlamente im vláda tolerovala prešľapy pri vyvlastňovaní veľkostatkov a prideľovaní pôdy roľníckym rodinám alebo družstvám. Do násilného prerozdeľovania pôdy a majetku sa zapájali aj anarchistické organizácie, pretože tiež mali politické krytie na vysokých miestach. Španielsko bolo prevažne agrárnou krajinou, kde takáto revolúcia zdola rozvracala vidiek. Odvahu ozývať sa proti rozvratu tohto druhu malo neraz iba miestne duchovenstvo, ktoré si tým privolávalo hnev a zúrivosť zbedačených aktivistov.
Kým nadnárodný veľkokapitál zákulisne vychádzal v ústrety zámerom hitlerovského Nemecka prekonať krízu obnovením ťažkého priemyslu a zbrojárstva, španielsky koaličný vládny zlepenec ostával pasívny a ekonomika viazla. Republikánske vedenie nemohlo využiť na stmelenie obyvateľstva ani motivačný faktor španielskeho nacionalizmu, pretože by tým riskovalo rozohnenie katalánskeho a baskického separatizmu. Mladá republika (Španielsko sa ňou stalo po abdikácii kráľa Alfonsa XVIII. v apríli 1931) sa utápala vo vlnách robotníckych štrajkov, buričstva anarchistov a separatistov, rabovania a stúpajúcej miere majetkovej trestnej činnosti. Ultratolerantná vláda váhala s represívnymi opatreniami a zväzovala ruky veleniu silových zložiek štátu. Povyšovanie dôstojníkov bolo krajne spolitizované a poslušne nezrážali opätky len vysokí oficieri, ktorí už upadli do nemilosti a ďalší kariérny postup mali zablokovaný.
Medzi takých patril aj generál Francisco Franco. V októbri 1934 splnil nečakaný rozkaz na potlačenie štrajku baníkov v provincii Astúrii, keď už prerastal v povstanie. Po nástupe vlády ľavého stredu k moci v roku 1936 charizmatického Franca „odpratali“ na veliteľské posty do španielskych zámorských dŕžav. Ako konzervatívny monarchista zoskupoval podobne zmýšľajúcich armádnych činiteľov. Vražda obľúbeného monarchistického poslanca a niekdajšieho ministra financií Josého Calva Sotela v júli 1936 ich tak rozhorčila, že odhodili posledné zábrany a vzbúrili sa proti vláde.
O lodnú a vzdušnú prepravu armádnych útvarov, ako i príslušníkov Španielskej cudzineckej légie zo zámoria na španielsku pevninu požiadali Nemecko – a Berlín im bez okamžite vyhovel. Už 18. júla 1936 začali armádne povstalecké formácie obsadzovať strategické miesta na území republiky. K pohotovej odpovedi Nemecka sa pridalo fašistické Taliansko. Jeho velikášsky vodca Benito Mussolini sníval o pretvorení Španielska spolu s celým Balkánom na taliansku zónu klientskych štátov Talianska v Európe.
AUTOR: Patrik Sloboda
