Spravodajstvo takzvanej verejnoprávnej televízie pod vedením veteránov z Lauder/CME televízie Markíza (generálny riaditeľ Václav Mika, programový riaditeľ Tibor Búza, riaditeľ spravodajstva Lukáš Diko) poskytuje svojim vyše 300 000 divákom vymývanie mozgov v transatlantickom duchu. Z príspevku pod názvom Propaganda na internete znepokojuje NATO vo večernom vysielaní RTVS sa divák dozvedel, aké prefíkané metódy využíva Moskva, aby zmiatla obyvateľa strednej a východnej Európy a vypestovala v ňom nedôveru k ochranným krídlam aliancie, ktorá nás chránia pred zlom, prichádzajúcim z ruských stepí s hordami Putinových hrdlorezov.
Pozrite si spomínaný príspevok od 6:18 min. tu:
http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/7600/61969
Odborníci z CEPI (Inštitútu pre stredoeurópsku politiku) Jaroslav Naď a Róbert Vass odhalili ruskú taktiku, príjmy proruských trolov, ktorí 12 hodín denne hustia do ľudí kremeľské stanoviská, zhubnosť konšpiračných teórií bez faktov a varovali, že informačná vojna môže viesť k vypuknutiu skutočnej vojny. Za všetko môžu PR agentúry, alternatívne internetové stránky, časopisy i jednotlivci, ktorých vrecká a účty praskajú od ruských miliardových zdrojov. No a v rámci obrazového pokrytia nesmeli v diskusii (z 5. 5. 2014) na neidentifikovateľnej stránke chýbať príspevky užívateľa s nickom Zem a Vek, s dodatkom o odstránení príspevku z dôvodu porušenia pravidiel diskusie. V akej súvislosti tam figuroval titul nežiaduceho mesačníka nevedno, ale svoju úlohu to v rámci zahlcovania divákovho podvedomia splnilo.
(Ne)verejnoprávny redaktor Mikovej RTVS Pavol Kalinský ako dodatočný dobrovoľný člen inštitútu CEPI pritvrdil propagandu a posťažoval sa, že mu neodpovedala ruská ambasáda na životunebezpečnú investigatívnu otázku ohľadne proruských trolov na internete. Z hľadiska skutočnej verejnoprávnosti by mal agilný redaktor zanechať svoje nekritické nadšenie len pre inštitút CEPI, aj keby mu ho prikázali cenzori v úlohe vedúcich vydaní vysielania a samotného šéfredaktora spravodajstva, a jeho novinárskou povinnosťou bolo osloviť aj druhú stranu. Čo tak proamerickí trolovia a americká ambasáda? Ak odhalil jednu stranu barikády, prečo sa nepozrieť aj na tú druhú? Tam už chýba odvaha alebo príkaz a povolenie?
Mikova (ne)verejnoprávna RTVS len zapadla do propagandistickej kampane jednotného frontu NATOmédií, pretože presne pred niekoľkými dňami uverejnila podobný príspevok aj internetová spravodajská stránka aktuality.sk, čuduj sa svete, s tým istým odborníkom Jaroslavom Naďom z CEPI o tom, ako si Putin kupuje Slovákov:
Len pre ozrejmenie spoločného informačného zdroja – CEPI. Koncom februára 2013 vyšla správa, že na Slovensku začína pôsobiť nový think-tank Inštitút pre stredoeurópsku politiku (CEPI). Ambíciou medzinárodného panelu expertov je pomôcť Slovensku rovnako ako iným krajinám strednej Európy aktívnejšie prispieť do formovania politiky EÚ a NATO. Poprednou mediálnou figúrkou z CEPI v slovenských mainstreamových médiách sa stal Jaroslav Naď, ktorý má v profile z marca 2014 uvedené:
„Popredný slovenský odborník v oblasti obrany a bezpečnosti. Už počas štúdia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici pôsobil v mimovládnych organizáciách Euroatlantické centrum a Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. Po nástupe na Ministerstvo obrany SR si štúdium doplnil o špecializované kurzy zamerané na medzinárodnú bezpečnosť a obranu v Centre G. C. Marshalla pre bezpečnostné štúdie, a tiež v Škole NATO v Nemecku či na Európskej vysokej škole pre obranu a bezpečnosť v Bruseli. V rámci svojho pôsobenia na MO SR bol okrem iných pozícií tiež riaditeľom kancelárie a poradcom štátneho tajomníka a neskôr viedol Sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy. Následne riadil Sekciu obrany na Stálej delegácii Slovenskej republiky pri NATO. V súčasnosti je členom vedenia organizácie Strategy council (Strategická rada), ktorá zastrešuje mimovládne organizácie Slovenská atlantická komisia (SAC), Centrum pre európske vzťahy (CEA) a tiež think-tank Central European Policy Institute (CEPI), v ktorom pôsobí ako expert pre obranu a bezpečnosť.“
No a novinári v jednom šíku ponúkajú mikrofón, diktafón a kameru expertovi, ktorý na otázku, kto financuje CEPI, odpovedá vyhýbavo a bez konkrétnych informácií. Keďže experti v CEPI, ako vyplýva z ich mediálnych výstupov, vedia o finančných odmenách proruských trolov a ruských výdavkoch na propagandu, mohli by verejnosť oboznámiť so svojimi platmi a finančnými zdrojmi, prípadne koľko vydávajú na nezištnú mediálnu masáž NATO a Spojené štáty.“
O ruských troloch a propagande sme teda fundovane informovaní, ale čo robí druhá strana, je prikryté pláštikom mlčania a prefíkanej ignorancie. Prečo? Naozaj to robia bez finančnej motivácie a z čistého idealizmu pre vznešené posolstvo spoza Atlantiku s hviezdami a pruhmi? No ani v USA nemajú čisté svedomie. Napríklad si pripomeňme operáciu Mockingbird (drozd – vták schopný spievať rôznymi hlasmi). V roku 1948 Frank Wisner, bývalý právnik z Wall Street, ako riaditeľ Kancelárie špeciálnych projektov, ktorá sa čoskoro stala divíziou CIA, spustil operáciu Mockingbird s cieľom zapojenia korporačných médií do propagandistickej mašinérie pre finančnú elitu. Wisner do vedenia operácie zapojil Philipa Grahama z Washington Post. Už začiatkom päťdesiatych rokov mal Wisner „vo vrecku“ redaktorov New York Times, Newsweek a CBS, ako o tom píše Deborah Davisová vo svojej knihe Katharine the Great: Katharine Graham and The Washington Post. Do roku 1953 túto operáciu viedol riaditeľ CIA Allen Dulles a mala dosah na takmer všetky veľké mediálne koncerny vrátane The New York Times a magazínov Time a Life spolu s televíiznymi správami, hlavne CBS News. Navyše, CIA kontrolovala okrem novín a sietí televízneho spravodajstva i Hollywood a produkciu filmov. Dôkazy o propagandistickej sieti CIA, fungujúcej ešte ku koncu sedemdesiatych rokov 20. storočia, odhalila kongresová Churchova komisia. To všetko je už dávna minulosť a v súčasných USA nič také nemôže fungovať? Podľa amerických expertov operácia Mockingbird dodnes funguje pod rozmanitými krycími zásterkami.
Nemecký novinár Udo Ulfkotte, bývalý redaktor Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorý tiež pracoval pre CIA, napísal knihu Kúpení žurnalisti. Ako politici, tajné služby a veľké peniaze ovládajú nemecké médiá (Gekaufte Journalisten. Wie Politiker, Geheimdienste und Hochfinanz Deutschlands Massmedien lenken).
Udo Ulfkotte vyhlásil: „Bol som asi 25 rokov novinárom a bol som vzdelávaný v klamaní a zrádzaní verejnosti a v zamlčiavaní pravdy. Podporovala ma Ústredná spravodajská služba – CIA. Prečo? Pretože som proamerický.“
Namiesto presstitúcie médií a agitácie štedro financovaných thin-tankov si diváci za svoje koncesionárske poplatky zaslúžia aspoň akú-takú verejnoprávnosť a objektivitu.