Prvá časť rozhovoru Martiny Kociánovej z Rádia Universum s Viliamom Politikovičom, dokumentaristom, fotografom, kameramanom, ktorý študoval na Katedre dokumentárnej tvorby (1979 -1984). Od augusta 1989 na voľnej nohe. V súčasnej dobe žije v malej dedinke pri Prahe. Pred rokom 1989 točil filmy s psychologickou a sociologickou tematikou, po roku 1989 sa zameriava na dokumentárne filmy s prevažne duchovnou tematikou. Doteraz nakrútil cez 170 filmov.
O našich programoch by som mohla povedať, že v nich hovoríme prakticky o všetkom, čo sa týka nášho života: O premenách sveta, ľudských osudov, o zákrutách života, podarenom aj nepodarenom hľadaní hodnôt, o peniazoch, starostiach, maličkostiach i veľkých veciach, o zdraví , o mysli, o politike. O jednej téme však prakticky nehovoríme, a to nielen my, ale celá západná spoločnosť: O smrti. Smrť, a možno ešte viac umierania, nepatrí na Západe medzi atraktívne témy, a toto mlčanie považujeme za normálne, prirodzené, až zdravé. Ale je to tak skutočne? Stačí sa pozrieť do iných kultúr a nájdeme úplne iný prístup. A nemusíme k iným kultúram, stačí nahliadnuť do tej našej – len trochu späť v čase, teda vydať sa „vpred do minulosti“ – a nájdeme zreteľne odlišný vzťah k smrti, umieraniu, obradom, ale aj k svojim predkom. Skutočne si uľavíme, keď sa celý život budeme na smrť otáčať chrbtom? Alebo nám paradoxne a prekvapivo môže rozjímanie o smrti prežiariť život, a urobiť ho krajším a zmysluplnejším? O živote, spiritualite, aj o tom, prečo západnej civilizácii často nie je dobre po tele ani po duši, sa dnes budem rozprávať so spisovateľom a dokumentaristom Viliamom Poltikovičom.
Martina: Ešte doplním, že si natočil možno viac ako 170 dokumentov. Len náhodne spomeniem Duša východu, Kvapka z pohára nesmrteľnosti, Dalajláma v Buddhových stopách. A tiež si autorom niekoľkých kníh, spomeniem napríklad jednu z posledných, Túžba po absolútne. Ja som sa pozerala na tvoj život, a ty si nakrúcal už pred rokom osemdesiat deväť, ale predsa len gro spočíva potom v deväťdesiatych rokoch – povedz mi, Viliam, kedy si sa ty sám, osobne, začal zaujímať o veci, ktorým hovoríme „duchovní “?
Viliam Poltikovič: Čo moja pamäť siaha. Už ako malé dieťa ma vždy zaujímali otázky, prečo sme tu, odkiaľ sme prišli, kam ideme. To vo mne bolo od útleho veku, od detského veku, ale zistil som, že mi na to dospelí ani nedokážu úplne odpovedať. A tak najrannejšie odpovede som nachádzal tak, že som sa rozprával s Mesiacom. V podvečer, keď deti už odišli domov, a zostal som na pieskovisku sám, tak som tam mal svoje miesto pri veľkom strome, a díval som sa na Mesiac, pýtal sa ho, a on mi odpovedal.
Martina: A kedy bol zdieľanejší? Keď bol nov, alebo spln? Kedy ti dával odpovede?
Viliam Poltikovič: Kedykoľvek. Ale keď bol spln, tak bol samozrejme pôsobivejší.
Keď som bol dieťa, prišla ku mne krásna, múdra a silná neviditeľná bytosť a ukázala mi celé bytie. Vzniesli sme sa, nebo čierne, Zem svietila – a všetko som videl.
Martina: A dával ti naozaj odpovede? A na čo si sa ho pýtal? Na čo sa ho pýtalo napríklad štvorročné dieťa? Asi nie na zmysel života.
Viliam Poltikovič: Ale práve že tiež. Ale táto komunikácia bola neverbálna, bolo mi to nejako oznamované vnemom. Mal som napríklad ešte ako dieťa predškolského veku úžasný zážitok – je to v jednej knižke, ale veľmi o tom nehovorím – živý sen. Ale nebol to ani sen, ani to nebola realita. Hovorí sa tomu „živý sen“, pretože na to iné označenie nie je. Ale bolo to neobyčajne silné, a vnímal som, že ku mne prišla múdra bytosť, ktorú som nevidel – nevidel som tvar – len som vnímal, že je neobyčajne múdra, silná a krásna. A tá mi vlastne ukázala celé bytie. Vnímal som vizuálne tak, že sme sa vzniesli do priestoru – bola síce tma, ale všetko bolo osvetlené, nebo bolo čierne, ale Zem svietila – a všetko som videl. A v tej chvíli som nazrel všetko bytie. Ale ťažko sa to dá pojať doslovne, pretože som vnímal, čo to je.
Martina: Je pre dôležité, keď to niekomu povieš, a on napríklad povie: „Tak sa ti to zdalo“, alebo: „To je ilúzia. To si musel mať veľkú fantáziu.“
Viliam Poltikovič: Tak jasne. Bolo to predovšetkým pre mňa. Len chcem druhým naznačiť, že niekedy odpovede prídu aj touto cestou, nie všetko sa dozvieme v školách a od starších ľudí. Ale skúsenosti a poznanie prichádzajú rôznymi cestami. Preto to spomínam. A už je na každom, ako si to vysvetlí.
Martina: Dá sa povedať, že vlastne celá tvoja neskoršia tvorba, najmä v deväťdesiatkach a neskôr, je venovaná hľadaniu odpovedí na otázky, ktoré si formuloval už vtedy na piesku?
Viliam Poltikovič: Dá sa to tak povedať. Áno.
Martina: A poznáš už odpovede?
Viliam Poltikovič: Niektoré odpovede poznám, ale zase prichádzajú nové otázky.
Oslobodzovanie sa od všetkých naučených predstáv a stereotypov je veľmi dôležité, aby bol človek naozaj slobodný, a život si užil
Martina: Odpovede sú asi tiež živé.
Viliam Poltikovič: Áno, a je to proces. Poznávanie je, dá sa povedať, nekonečný proces. Ale to, čo chcem týmito filmami ukázať, je inšpirácia k tomu, že to je nejaký presah, niečo, čo nás presahuje, že sme súčasťou niečoho oveľa väčšieho, než si bežne uvedomujeme, a že nie je len to, čo vidím a čo vnímam zmysly, ale že bytie je oveľa impozantnejšie a väčšie ako to, čo vnímam. A potom vnútorné oslobodzovanie sa, pretože my často ani nedohliadneme, ako veľmi sme ovplyvnení spoločnosťou, výchovou, a tak ďalej. A tento proces vnútorného oslobodzovania je tiež veľmi náročný. Koľkokrát na svojich blízkych vidíme, ako zápasia s rôznymi zážitkami z detstva, s rodičmi, a tak ďalej, chýba im láska, alebo tam bolo niečo, čo ich poznamenalo na celý život. Takže toto vnútorné oslobodzovanie sa od všetkých týchto vecí a predstáv, naučených stereotypov je veľmi dôležité, aby bol človek naozaj slobodný a život si užil.
Martina: Musím povedať, že som vďačná za tvoje premýšľanie, za tvoj vhľad, aj za tvoju odvahu mnohé veci vo svojich dokumentoch otvárať, pretože robíš – povedala by som – dosť práce za nás. My si môžeme dovoliť žiť v zhone, a mnohokrát aj vo svojich nabitých predstavách, ktoré sme prevzali od spoločnosti bez toho, aby sme nad nimi ďalej premýšľali, pretože ty to niekedy umyslíš za nás, a otázky, ktoré v nás prebúdzaš, sú nesmierne dôležité. Musím povedať, že ma veľmi zaujalo, keď si začal natáčať svoj film s dalajlámom, svoj dokument Dalajláma v Buddhových stopách. Ty si sa s ním niekoľkokrát stretol – teraz sa budem kĺzať po povrchu – a myslím, že to na veľa ľudí urobí dojem: „Ten Viliam sa stretol s dalajlámom.“ Urobilo to dojem aj na teba?
Viliam Poltikovič: Jo. Toto stretnutie bolo veľmi pekné, vždy je pekné. Je to skutočne veľká osobnosť. On je podmanivý práve aj svojou neformálnosťou, zmyslom pre humor a bezprostrednosťou, že si človeka akoby privinie a potľapká, zaťahá za fúzy, za vlasy. Bolo to milé.
Martina: Ako sa tak človek s dalajlámom stretne? Pretože to, že si dokumentarista, nemusí až do Dharamsaly dôjsť. Akým spôsobom sa človek môže dostať k audiencii k dalajlámovi, alebo dokonca získať jeho čas, takže mu robí sprievodcu?
Viliam Poltikovič: Cesty sú rôzne. Tie oficiálne bývajú dlhšie, klopotnejšie. My, ako českí filmári a novinári, máme tú výhodu, že Václav Havel ako prvá hlava štátu prijal dalajlámu v Čechách, takže exilová vláda je vždy voči Čechám a Taiwane, otvorenejšia, takže z toho môžeme čerpať výhodu. Ale je tam aj zdieľanie nasmerovania, že on bol treba rád, že sa ho pýtam na iné veci, než sa ho bežne pýtajú novinári, a že môže hovoriť o náuke, o poznaní.
Martina: Je pravda, že občas sú rozhovory s dalajlámom také, ako keby sa človek pýtal kvantového fyzika na základy matematiky, teda, že po ňom ľudia stále chcú vedieť základy Dharmy a podobne. O čom ste sa bavili? O čom ste sa rozprávali, keď sa vypli kamery?
Viliam Poltikovič: Nebolo veľa času, a ja ho tiež nechcem zdržiavať. Tak, keď sa zavreli kamery, tak to bola chvíľka ohľadom ľudského zdieľania. Ale musím povedať, že k nám bol naozaj veľmi ústretový. V podstate hneď prvé stretnutie, ktoré som mal do seriálu Duše východu, tak som sám netušil, ako veľmi je vyťažený. Ja som vtedy putoval po Indii, a po dohode s jeho kanceláriou v Dillí, ktorá mi poradila: „Napíšte mu list. My mu ho odovzdáme“, som list napísal, s tým, že mi povedali, že mám zavolať, či mu ten list odovzdali. A ja som tam ešte napísal, že som vyťažený, že veľa cestujem, a keby ma dalajláma mohol prijať koncom decembra.
Martina: Proste si mu poslal dva, tri termíny, nech si vyberie?
Viliam Poltikovič: A skutočne som dostal odpoveď, že nás čaká na Silvestra a že máme prísť tak o deň skôr. A venoval sa nám celý deň, mohli sme tam aj natáčať, boli sme v jeho súkromí. A potom hovoril, že zajtra môžeme pokračovať. A ja som hovoril: „My už zajtra musíme na festival do Ladaku, aby sme stihli veľké tance v maskách.“ Tak on zrušil nejaké rozhovory s Američanmi, a ešte sa nám v ten deň venoval. Takže k nám bol naozaj veľmi milý a ústretový.
Snažím sa byť plne ponorený v prítomnosti. Teda, keď som teraz s tebou, tak vnímam teba, a nič iné.
Martina: Musel si naňho urobiť dojem. Aký dojem urobil on na teba? Človek má tendenciu mať očakávania, a bol by rád, že sa ocitne u takého človeka, kde by na ňom niečo z jeho svätosti prišlo. Mal si aj tento dojem? Chcel si sa chvíľočku hriať v rovnakom svetle, ako on? Je to správny pocit?
Viliam Poltikovič: Nie, ja to takto nemám. Ja som si samozrejme cenil jeho prítomnosť, ale skôr som bol rád, že môžem zdieľať a prijímať jeho čistú myseľ, zmysel pre humor, a jeho neformálnosť. Protokol okolo dalajlámov bol predtým taký, že sa človek pomaly nesmel dotknúť ani jeho tieňa, nieto sa ho dotýkať fyzicky. On všetky tieto staré konvencie zrušil, a rád si podáva ruky, objíma sa. A v tom je naozaj veľmi podmanivý, ako som povedal. Takže jeho prítomnosť je vždy krásna. Ale že by to bolo tak, ako si hovorila, to asi nie.
Martina: Ty si potom neskôr nakrúcal dokument o svätých mužoch v Indii. Povedz mi, je rozdiel medzi tými mužmi, ktoré považujú Indovia za svätých, a medzi dalajlámom? Alebo je stretnutie s týmito bytosťami podobné?
Viliam Poltikovič: Je to podobné. Každý sme jedinečný, každý sme v nejakom mieste, v nejakom bode cesty. Ale stretol som viacero takýchto veľkých bytostí. Takže tam sú podobné styčné miesta, či už to sú jogíni, alebo napríklad amazonskí šamani. Je to jednoducho veľká duša. Veľká duša.
Martina: Ľudia, ktorí sa s dalajlámom stretli, často hovoria, píšu, o tom, že z neho naozaj vyžaruje silná energia, že v jeho prítomnosti cíti pokoj, láskavosť, súcit. A v Dalajlámovej mačke som sa dočítala, že je to tak, ako keby bol pre neho človek v tej chvíli skutočne tým najdôležitejším, tou najdôležitejšou bytosťou na svete. Je to tak?
Viliam Poltikovič: Tak určite. On je veľmi integrovaná, vyrovnaná, pokojná osobnosť. A tento pokoj sa potom prirodzene prenáša na okolie. A vlastne sa riadi tým, čo vlastne hovorím aj ja, keď sa ma ľudia pýtajú, čo praktizujem. Hovorím: „Moc toho nepraktizujem, ale snažím sa byť plne ponorený v prítomnosti. To znamená, že keď som teraz s tebou, tak vnímam teba. A nič iné pre mňa nie je.“ A rovnako tak, keď dalajláma s niekým je, tak vníma toho, s kým je, a nič iné pre neho nie je, a to je pre neho prítomný okamih. A čím viac sme ponorení do prítomnej chvíle, do spoločného zdieľania, čím menej myslíme na to, čo bolo, čo by malo byť, čo som urobil, a čo som neurobil, a tak ďalej, tak si tým viac uvedomujeme možnosti toho, ako sa môžeme rozhodnúť, čo môžeme urobiť. Sme v danej situácii slobodnejšia. Takže toto odporúčam každému, aby sa snažil viac byť v prítomnosti, a menej myslí odlietaval niekam inam. A potom si užije život oveľa viac.
Ako byť v prítomnom okamihu? Urobiť rozhodnutie, a keď sa to nedarí, tak sa k tomu stále vracať. Chce to úsilie, pretože nič cenné nepríde len tak.
Martina: Ako si sa to učil, byť v prítomnom okamihu? Pretože to sa veľmi ľahko povie. Mnoho ľudí to prijme za svoje, a povie: „Áno, to dáva logiku“, ale na praktizovanie sú to svetelné roky.
Viliam Poltikovič: Ale ja by som nedával dopredu, ako dlho to…
Martina: Nie, ja tým myslím, že to, že to prijmeme za svoje, neznamená, že na tejto ceste už sme, alebo že to robíme.
Viliam Poltikovič: Tak je to ako so všetkým, čo chceme dosiahnuť. Je to nejaký proces, av tom procese je dôležité vytrvať, mať pevné rozhodnutie, a aj keď to treba nejde, tak sa k tomu stále vracať. Mať rozhodnutie, a toto rozhodnutie musí mať aj nejakú silu. Takže je dobré urobiť nejaké rozhodnutie, keď sme napríklad v nejakom dobrom stave, dobrom naladení, alebo v nejakom krásnom prostredí, kde je naša emócia príjemná, silná, a keď sa v takejto situácii k niečomu rozhodneme, tak to má väčšiu silu. A samozrejme, keď sa to nedarí, alebo nám to nejde, tak sa k tomu jednoducho vracať. Je to asi ako, keď sa učíme budhistickú meditáciu – teda zbaviť sa myšlienok – tak sa učíme vnímať myšlienky, ktoré prichádzajú, ale nechytáme sa ich. Myšlienku si vedomím, a nechám ju zase odplávať. A to je proces. Jednoducho sa človek učí. A chce to nejaké úsilie, pretože nič cenné nepríde len tak.
Martina: Ja som ti hovorila, keď sme sa teraz stretli, že moderátor vždy, keď s tebou robí rozhovor, tak som si všimla, že po niekoľkých málo otázkach začína hovoriť rovnako premýšľavo ako ty, rovnako ticho ako ty, a vlastne úplne prevezme tvoj premýšľavý prístup. Čo iné je ešte také nákazlivé? Myslím tým z toho, čo človek vyžaruje. Čo si si napríklad ty odniesol z dalajlámovho prístupu? Čo si mohol pozerať, alebo čo si nasal, a všimol si si to napríklad až neskôr, že ťa tým vlastne obohatil?
Viliam Poltikovič: Je to bezprostrednosť, neformálnosť, to, že sa nepovažuje za niečo dôležité, výnimočné, ale je to jeden z nás, že všetci sme bratia a sestry. A jeho optimizmus. To, čo tu poviem, je všeobecným princípom tibetského budhizmu, ktorý on stelesňuje: Oni sa neberú tak, že človek je pán tvorstva, ale berú sa tak, že sme v prúde všetkých bytostí, a týmito bytosťami sú aj stromy, kamene, potoky, hory. Všetko to je pre nich živé. Všetko to sú entity prestúpené nejakou živou duchovnou bytosťou. A človek je jedným prejavom v tomto prúde, a nie sú tu prvoradé moje záujmy, ale všetci ideme spoločne po ceste, a všetci chceme byť spoločne šťastní. A naopak, druhí sú pre mňa dôležitejší ako ja, pretože bez nich by som tu ja nemohol byť, bez nich by som nemohol žiť. Som odkázaný na ich pomoc, na ich vzájomné pôsobenie. Takže toto dalajláma stelesňuje zvrchovanou mierou, a je to z neho cítiť. A to je práve krásne.
Ale to som tam zažil všade. Keď ma pozvali dedinčania na obed, tak sme prehodili pár slov: Čo počasie, úroda, a potom sa hovorilo o poznaní, teda vlastne o tom, aby sme boli všetci šťastní. Rovnako tak, keď som šiel na pivo s intelektuálmi, alebo s motorkármi, tak sme sa nerozprávali o politike, a ženských, alebo športe, ale zase o poznaní, a o tom, ako to teda urobiť, aby boli bytosti šťastné. To tam je dennodenný predmet premýšľania a realizácie v živote.
Martina: Myslíš, že v tom je jeden z najväčších rozdielov medzi západným a východným pohľadom?
Viliam Poltikovič: Myslím, že áno. Tu som ja, moje záujmy, možno moja rodina, moji blízki, a to ostatní ide tak nejako do pozadia. Ale tam nie. Ja teraz možno predbehnem: Točil som tam teraz film o himalájskych veštcoch, o orákulách, a keď som sa ich pýtal, okrem iného, ako vidí súčasný svet, ktorý je akosi neutešený, keď človek vidí médiá, tak naň nejaký optimizmus nedýchne, tak mi povedali, že to je práve výzva predovšetkým pre západný, euroamerický svet, ktorý sa práve príliš pozrel v materiálnych hodnotách a svojich záujmoch, a že je práve na nás, aby sme sa začali vnímať tak, ako sme súčasťou celku, že tu nie sme len ja a moje záujmy, ale že ideme všetci spoločne. Naučiť sa vnímať jednotu, teda že sme súčasťou niečoho väčšieho, a že záleží na šťastí a prosperite všetkých, všetkých bytostí.
Martina: A ako to vidí? Zvládneme túto výzvu? Čo na to hovoria himalájska orákula? Zvládne to Západ, alebo sú scenáre rozpísané?
Viliam Poltikovič: Držia nám palce.
Martina: Aha.
Viliam Poltikovič: Ale áno. Hovoria, že by mala prísť dobrá zmena. Hovorili, že sa nemusíme báť jadrovej vojny, nejakého globálneho konfliktu. A že ide o to, to vydržať, nenechať sa strhnúť do materiálnych vecí, a do nenávisti, do tých tendencií, ktoré vnímame, do sebeckých záujmov. Že treba to vydržať a že zmena príde.
Ako sa postaviť k dnešnej kríze? Rozvíjať súcítenie, vedomie, že tu nie sme sami, ale spoločne. Snažia sa nás rozdeliť, a my tým strácame svoju silu. Návratom k vedomiu jednoty sa nám sila vráti.
Martina: Viliam, vždy to vyzerá, že čím jednoduchší život človek vedie, tým bližšie má k tomu, aby neskĺzol do materiálna a aby v sebe našiel čistotu myslenia, vedomia. Ale znamená to, že vlastne pokrok, technológia, to všetko, čo človek dokázal silou ľudskej mysle, ducha, rozumu, nás ťahá inam? Táto predstava sa mi úplne nepáči, čo nie je dôležité, ale pýtam sa ťa: K čomu si dospel ty?
Viliam Poltikovič: Oboje má svoj význam. Ešte sa vrátim k Tibeťanom: Obdivujem na nich, že tamojší život v ich podmienkach je náročný. Niečo vypestovať, urobiť v týchto drsných podmienkach vyžaduje veľké úsilie, to znamená, že musia byť veľmi praktickí, pracovití, a zároveň majú veľký zmysel pre presah, pre spiritualitu, o ktorej my tu vlastne nič nevieme. Oni majú asi desať výrazov pre vedomie, a my jeden, maximálne predtým nejaké predložky. Takže ich vnímanie tohto sveta je oveľa bohatšie a oveľa širšie, a zároveň obstojí prakticky aj v náročných, drsných podmienkach, kde by sme ťažko dokázali prežiť. Takže technológie sú samozrejme dobrá vec, pretože dokážu uľahčiť život, ale treba s tým vedieť zaobchádzať. Je to ako so všetkým – umelá inteligencia: Dobrý sluha, zlý pán.
Martina: Vo filme Dalajláma v Buddhových stopách zaznel Buddhov citát, že účelom duchovného života nie je získavať nejaké dary, slávu, vedenie, alebo úctu, ale podstatou je neotrasiteľné oslobodenie srdca, čiže vnútorná sloboda. Ľahko sa to povie, ľahko sa s tým súhlasí, ale ťažko sa to urobí. Myslíš, že máme v tomto zmysle slová nakročené k vnútornej slobode? Pretože ja sa obávam, že si naopak myslíme, že ideme za slobodou, a pritom cúvame, a len sme si to nevšimli. Ako to vnímaš ty? Dalajláma? Orákula?
Viliam Poltikovič: Tak nakročené máme všetci. Je to vlastne zmysel nášho života, že sa naše poznanie otvára, rozvíja, a tým sa otvára aj vnútorné oslobodenie. Ale cesta samozrejme nemusí byť priama. Veľa bytostí je v slepej uličke, alebo sa uzavreli do nejakého užšieho videnia, a stotožňujú sa s ním. Ale to je proces.
Martina: Každá kríza by mala človeka ponúkať k tomu, aby ju vyriešil, a posunul sa ďalej, či už je to choroba, strata majetku, ekonomická kríza v spoločnosti, alebo táto sociálno-ekonomicko-politická kríza, ktorú žijeme práve teraz my. Myslíš, že aj tento stav, v ktorom sme – a ktorý mnohí vnímajú ako niečo nesmierne nepohodlné, nepríjemné, a smutné – je šanca? Rozumieš, ja som sa rozhodla, že z toho dnes vykresnem optimizmus, aj keby na chlieb nebolo.
Viliam Poltikovič: Áno, je to veľká šanca, čím je situácia vyhrotenejšia, tým viac nás núti zaujať určité postoje, a nejakým spôsobom ju riešiť, alebo ju nejako prijať, transformovať – a to je veľká príležitosť. Určite.
Martina: To mi nestačí – potrebujem návod. My sme totiž spoločnosť, ktorá na všetko potrebuje manuál, a čím jednoduchšia, tým lepšie. Vieš poskytnúť manuál na to, akým spôsobom sa k tejto situácii v spoločnosti, k tejto kríze, postaviť? A to aj pre ľudí, ktorí sa doteraz tomuto premýšľaniu nad vedomím nevenovali?
Viliam Poltikovič: Tak jednak ide o to rozvíjať – čo som už spomenul – súcitenie, to znamená vedomie toho, že tu nie som sám, ale že sme tu všetci spoločne. Pretože jeden z negatívnych rysov súčasnej situácie je, že sa nás snaží rozdeliť až naozaj na individuality, a čím viac sme rozdelení, tým viac strácame svoju silu. A keď sa naopak začneme vracať k vedomiu jednoty, prepojenosti, tak sa nám sila vracia, takže sa stávame pevnejšími, a začne sa v nás rozvíjať sebadôvera. To znamená, že si začínam uvedomovať, že som ľudská bytosť, ktorá má svoj význam. A že o tom, čo sa deje, nerozhoduje nejaká výkonná zložka, že to nie sú politici, alebo nejakí mocnári – a že sa to môže zmeniť raz dva. Jednoducho všetko záleží na súčte vedomia všetkých bytostí. Takže všetci máme priamy vplyv na to, čo sa deje.
Takže keď ja zmením seba – a seba môžem zmeniť ráz naraz, pretože na seba mám priamy vplyv, u druhých si to môžem len priať, aby nešli do vojny, alebo neviem čo – keď teda začnem byť ja vnímavejší, láskavejší, empatickejší, ústretovejší, tak už len toto, keby sa podarilo začať realizovať, tak by sme videli, aké zmeny sa v nás a v našom okolí začnú diať. A potom sa rozvíja aj dôvera, že tu nie sme len preto, aby sme trpeli, ale aby život naozaj priniesol niečo dobré, čo nás aj povznáša a rozvíja. Takže s vedomím prepojenosti, vnútornej sily, a s rozvojom dôvery – ale nie slepej dôvery, ale dôvery vo svoje možnosti, v to, že som bytosť, ktorá môže svojou osobnosťou prispieť do celkovej mozaiky niečím dobrým, a nie z nej len niečo ťažiť – sa mnohé veci začnú meniť. Odporúčam každému, nech si to vyskúša, a sám uvidí.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
(1) Nejsme tady jen kvůli utrpení, ale aby nám život přinesl něco dobrého, co nás povznáší a rozvíjí; radiouniversum.cz; 5.7.2024
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.