Za socializmu môj otec vravieval: „Vieš, také malé svetielko tam vidím, voľakde.“ Ja teraz to svetielko nevidím vôbec.
Napríklad v tenise platí, že ten má výborné podanie, tamten je dobrý na príjme. Ja si hercov pamätám po hlase. Páni herci ako Chudík či Pántik, to boli hlasy, a k tým skutočne najkrajším patrí hlas Jozefa Šimonoviča…
Jozef Šimonovič je slovenský herec a recitátor. Jeho hlas je počuť v dabingu (v slovenskom znení) v seriáli Komisár Rex (súdny lekár Leo Graff), vo filmoch Bean: Najväčšia filmová katastrofa, Hľadá sa Nemo, v mnohých televíznych rozprávkach, vo veľkom počte rozhlasových relácií a vo chvíľach poézie. Bol členom Rozhlasového hereckého súboru.
Rozhovor s pánom Jozefom Šimonovičom sa začal už minútku po stretnutí v uliciach Bratislavy, keď sme sa presúvali na vhodné miesto na rozhovor. Bratislavu pozná skrz-naskrz, veď čoby nie, keď tu strávil takmer celý svoj život a sťahoval sa z jednej lokality do druhej, narýchlo spočítané asi tak 13-krát, medzi inými vystriedal Unitas (pavlačové domy na Šancovej ulici), Grösslingovú, Paulínyho, Panenskú, Koziu, Palisády, Živnodom (Živnostenský dom) na Kollárovom námestí…
Zaujímavé, že telefónov nebolo v Bratislave veľa, a keď sme si povedali, že o piatej sa stretneme, tak tu na rohu sme sa čakali. Vravieval som, že tamto na rohu bude napísané: Tu roky postávali Paľo Kráľ, Zdeno Pospíšil, Jožo Šimonovič… Ako tak prechádzame ulicami Bratislavy, vynárajú sa spomienky na obchodíky, ktoré tu v tom čase stáli, ako Obchod s miešaným tovarom U Ruttnera, kde sme si za 20 halierov kupovali cukrkandel alebo šumienky, ktoré nám rozodrali jazyk. Sklo – porcelán a takisto obchodík starožitníka Marákyho. Ten sa neskôr presťahoval na Panskú a obchod prevzal jeho syn. Tento pán Maráky bol veľmi príjemný človek. Raz za rok išiel na desaťdňovú dovolenku do Budapešti. Mal červený Fiat 600, ale nikto nevedel, že každý rok bol nový, lebo mal ňom vždy to isté číslo. Bol to veľký starožitník. Rakúšania k nám vtedy chodili tajne a vždy mal pre nich pripravené niečo zaujímavé, na čom dobre zarobil.
Medzitým sme sa presunuli do útulnej kaviarničky a spomínanie pokračovalo…
Na toto korzo mám ďalšiu spomienku tesne po prevrate. Tam hore, ako je Kaplnka sv. Kataríny, otvorili obchod s netradičným interiérom (na to obdobie), kde predávali cukrovinky. Išiel som sa tam pozrieť a zrazu na pulte vidím cukríky môjho detstva – pomarančová kôra v čokoláde. Vravím si, kúpim to, nech deti vidia, čo sme jedávali. Bola tam cenovka 10 korún. Ale keď si predavačka odo mňa pýtala 100 korún, už mi bolo trápne zrušiť objednávku, nevšimol som si, že cena bola za jeden dekagram. Ešteže chutili ako za starých čias…
Na Grösslingovej bol holič, a keď mi dal otec jednu korunu, aby som sa išiel ostrihať (tam som chodil), povedal som holičovi – len podstrihnúť. Vrátil som sa domov, dostal som pár faciek, dostal som ďalšiu korunu a musel som to zopakovať, lebo to nebolo „dostatočne“. Dnes by bol nadšený, že som takto ostrihaný. V šesťdesiatych rokoch letel účes na Emana, čo bola taká verzia účesu à la Elvis Presley, čierne kominárky, ktoré sa obliekali vo vani, lebo suché ste ich nevedeli dostať cez členok, len mokré, ponožky čím viac farebné, tým lepšie, nezabudnem na jedny s „kocečkami“, pričom každá bola inej farby, samozrejme, nohavice museli byť trochu nad priehlavok, aby ich bolo dobre vidieť, na nohách takzvané budapeštianky – zo surovej kože s takým vrchným mantinelom. Hneď ako sme si ich kúpili, bežali sme na Grösslingovú za pánom Kepelom, lebo ich bolo treba ešte raz toľko podraziť, aby mali hrubšiu podrážku. Takto odetí sme potom išli ako králi na korzo.
Jedna z vašich najzaujímavejších adries, na ktorých ste bývali, bola tá na Groslingovej…
Áno, to bol veľmi zaujímavý dom, lebo na prízemí tam býval Ďuro Oniščenko – operný spevák, sólista Národného divadla (SND), vedľa bývali Královci, Lucka Poppová – operná svetová hviezda, potom Neumannovci, pán Horváth – dnes by sa povedalo, že manažér Slovenskej filharmónie, ďalej rodina Špitková – Viera Špitková bola husľová virtuózka. Mala našliapnuté na veľkú kariéru, kvôli deťom však ostala učiť v ľudovej škole umenia. Očná lekárka, pani doktorka Breinerová-Solaříková, ktorá mala v byte svoju súkromnú prax. Bola to zaujímavá rodina – ona bola bigotná katolíčka a jej manžel ortodoxný žid. On chodil každú sobotu na Heydukovu do synagógy, ona zasa v nedeľu do Modrého kostolíka. Dodnes sa pamätám, ako pekne sa spolu prechádzali po večeroch, držiac sa za ruky… Miki Sivý – tanečník, sólista SĽUK-u, Emil Purgina, akademický maliar, ktorý emigroval do Kanady. A aby som nezabudol, ešte tam bývali Kuruczovci – Rómovia, musím však podotknúť, že všetci sme mali doma oproti nim špinu, boli to jednoduchí ľudia, on pomocný robotník a jeho žena pracovala v kuchyni v jedálni. Jeden z ich synov Tóno s Pavlom Hammelom v jednom období búchal na bubny v Prúdoch.
Aký bol z vášho pohľadu ten rozdiel v žití vtedy a teraz?
V prvom rade, aj medzi tými mladými to bolo založené na istej úcte jeden voči druhému, samozrejme, na tolerancii, na slušnosti a na takom spoločenskom živote mladých ľudí. Veď si napríklad zoberme Véčko, to bolo toho jasným dôkazom. Dnes je to také iné. Minule som išiel vlakom do Košíc a v celej tej otvorenej prvej triede som bol jediný, kto čítal knihu. Všetci ostatní mobil, tablet – či mladí alebo starí – všetci čumeli do toho. Nikto sa nikomu neprihovoril, žiadna komunikácia. Takže v tom je velikánsky rozdiel. Predtým keď chcel niekto z partie zbaliť babu, my ostatní sme mu držali palce, aby sa mu to podarilo. Medzi mladými ľuďmi bola taká tá prajnosť. Ale hlavne slušnosť.
A ako ste vnímali revolúciu?
Ja som ju vnímal tak, že som išiel domov sem na Hviezdoslavovo námestie a 16. novembra tu stálo tak 200 – 300 vysokoškolákov. Takže ja tvrdím, že celý November začal tu, nie sedemnásteho v Prahe. To už bol druhý deň. Samozrejme, v divadlách sme prestali hrať, začali sa robiť mítingy. Až na isté reakcie generácie môjho otca. Prišiel som za ním domov, býval vtedy na Grösslingovej, vravím mu, tatko môžeš byť šťastný, konečne to padlo. Včera bola veľká demonštrácia v Prahe. Môj otec sa len na mňa otočil a povedal: „To je dohodnutá vec.“ Nechápal som to. Dnes však vidím, že mal pravdu. A to nebol sám. Lebo napríklad od Liga pasáže na druhej strane býval náš známy. Keď sme sa stretli a prišla reč čo a ako Praha, čo sa tam deje, povedal mi len, mali ste si tie kľúče vopchať niekam… Neviem, ako to tá generácia mohla vedieť, či zo skúseností alebo ako. Viacerí z tej starej generácie to vnímali ináč ako my. Nakoniec sa zistilo, že to bola vlastne dohoda. A „nežná“ bola preto, lebo chránili sami seba. A potom sa znovu dostali do funkcií. Zoberme si len jedno jediné meno – súdruh Weiss. Veď ten bol pripravovaný na funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ. Keby nebolo došlo k tomuto prevratu, tak ním je. Zrazu bol niekde úplne inde, síce u ľavičiarov. Veď si pamätáme, aké výkriky boli. Lörincz, šéf 8. oddelenia, čo sa mu stalo? Urobili bububu, trochu cirkusu v novinách o ňom, a nič sa nestalo. Pritom musím povedať, že som ho osobne poznal a bol to jeden veľmi distingvovaný a múdry človek. Zoznámili sme sa tak, že som so svojou najstaršou dcérou chodil z Palisád cez Šulekovu hore na Slavín s kočíkom a párkrát sme sa stretli, pozdravili, vtedy to ešte bolo také samozrejmé pozdraviť sa, potom sa prihovoril, prehodili sme pár zdvorilostných viet. Následne som sa dozvedel, že to je pán generál Lörincz. Neskôr sa sem-tam ku mne pridal, keď som kočíkoval dcéru a debatovali sme. Ani nie o politike, skôr o hodnotách života a tak. Napriek tomu, že bol okolo neho spravený humbug (jeho zodpovednosť a tak), nič sa mu nestalo. Komu sa stalo a čo? Ja osobne neviem o tom, že by niekoho z tej doby zavreli.
AUTOR: Dušan Marušák
