Konfucianizmus je čínsky filozoficko-náboženský systém a spolu s taoizmom a budhizmom patril k trom hlavným filozoficko-náboženským smerom Číny. Neskôr sa rozšíril aj v Kórei, vo Vietname, Singapure a v Japonsku.
Základným pravidlom tejto ideálnej filozofie s cieľom pozdvihnúť čínsky národ, bolo nerob človeku to, čo si sám nepraješ. Konfuciov rodokmeň je najdlhší, najpodrobnejší, najúplnejší a najsystematickejší rodokmeň v dejinách ľudstva. Narodil sa 63-ročnému otcovi a 17-ročnej matke 28. septembra 551 p. n. l. a zomrel 11. apríla 479 p. n. l. v štáte Lu. Žil v období chaosu bojujúcich kráľovstiev, bol potomkom kráľovského rodu z dynastie Šang a aj keď pochádzal zo šľachtickej rodiny z najnižšej aristokratickej vrstvy, žil v chudobe a veľmi skromne. Krásou nevynikal, vtedy sa často posudzoval človek podľa vzhľadu, mal nezvykle veľké čelo, veľké uši, ale svojím správaním a múdrosťou si rýchlo získal obdiv. Podľa legendy jeho mladú matku pred jeho narodením navštívil mýtický tvor čchi-lin, ktorý predpovedal narodenie významných osobností. Mudrc sa už ako dieťa viac ako s hračkami zaoberal napodobňovaním starých rituálov. Minulosť sa považovala za zlatý vek a nasledovaním starých rituálov sa realizovala vôľa nebies a univerzálna harmónia. Vynikal v šiestich umeniach, neskôr nazvaných aj šesť konfuciánskych umení: rituáloch, hudbe, lukostreľbe, jazde na voze, kaligrafii a aritmetike. Meno Konfucius pochádza od jezuitu Mattea Ricciho, vlastným menom sa volal Kchung Fu-c, v preklade Múdry majster Kchung. Konfucius bol najslávnejším sociálnym filozofom Ázie a spolu s Lao-c’em patril k najväčším čínskym géniom. Údajne sa spolu aj stretli. Ako 40-ročný vstúpil do politiky, bol guvernérom, otvoril bezplatné školy a keď mal 50 rokov, stal sa ministrom spravodlivosti. Dôraz kládol na morálku vlády a panovníka, tvrdil, že len ľudia, ktorí zušľachťujú svoj charakter, sú pripravení viesť spoločnosť a štát, čo zdedené šľachtické tituly nezaručovali. Ľudia s krásnymi slovami a predstieranými spôsobmi majú málo ľudskosti, tvrdil. A preto vyučoval bohatých aj chudobných. Vzorom mu boli mýtické a polomýtické dynastie Čou a Šang-jin.
Od mladosti túžil vytvoriť ideálny spravodlivý systém, kde budú všetci šťastní, s charakterom vznešeného človeka, spravodlivého, oddaného cisárovi láskavému k ľudu. Aj na to mali slúžiť rituály. Bol autorom piatich kanonických kníh (Knihy premien, Knihy piesní, Knihy listín, Knihy obradov a Knihy kroník jarí a jesení), ale jeho myšlienky obsahujú aj knihy iných filozofov. Konfuciánske školy vychovávali učencov pre štátnu službu s cieľom zabezpečiť stabilný a spravodlivý systém. V konfuciánskych školách sa vzdelávali aj dievčatá. S písaním sa začínalo u detí už od štyroch rokov. Kandidáti do štátnych služieb museli prejsť náročnými skúškami a museli mať naštudovaných týchto päť základných kníh. Nemal učiteľov, iba študentov, väčšina jeho žiakov sa stala významnými osobnosťami a zostavili Knihu rozhovorov, uctievanú knihu konfucianizmu. Vznešený štátnik mal slúžiť príkladom a človek dodržiavať normy a pravidlá, aby spoločnosť fungovala. Vládnuť nemali obchodníci, ktorých jedinou métou bol prospech a čo najväčší zisk za každú cenu, tak ako je to dnes, ale najvzdelanejší jedinci. Tvrdil: „Ak vymenujete spravodlivých ľudí a odstránite nespravodlivých, ľudia budú poslúchať. Ak však budete nespravodlivých podporovať a spravodlivých odstránite, poslúchať nebudú. Protipólom ušľachtilého človeka je malý muž, ktorý sleduje iba svoj vlastný prospech. Vznešený človek pozná len povinnosť, nízky len zisk. Vznešený človek sa snaží byť pomalý v slovách a rýchly v skutkoch. Vznešený človek sa hanbí, keď sú jeho slová v rozpore s jeho skutkami. Ak sa bohatstvo rozdelí rovnomerne, nebude chudobných, lebo najdôležitejšia má byť dôvera ľudu svojim vládcom (cisár zastupoval mandát nebies), inak štát neobstojí. Netreba rozkazov ani príkazov, pri správnom konaní budú nasledovať bez príkazov, pri zlom nebudú poslúchať ani rozkazmi.“
Konfuciova vysoko morálna filozofia už pred 2500 rokmi kládla dôraz na jednotlivca a spoločnosť, spravodlivosť, dobré medziľudské vzťahy, dôstojnosť, čestnosť a humanizmus. Na to, aby nabádala ľudí k dobru, nepotrebovala hroziť peklom a trestajúcim (láskavým) Bohom. Aj keď Konfucius uctieval nebeské bytosti, pojem boha tu absentoval. Nevylučoval ani existenciu duchov a mŕtvych predkov spojených so svetom živých. Nebo chápal ako univerzálny poriadok vývoja sveta. Keď sa nebo a zem stretnú v spravodlivej vláde, nastane mier a harmónia. Cieľom bola výchova spoločnosti k ušľachtilosti, kultivovanosti a prirodzenej mravnosti. Nezaoberala sa posmrtným životom, ani bohom/bohmi, ale rituálmi a úctou k predkom.
Opieral sa o kult predkov, ktorý sa v Číne dlhodobo praktizuje, v každej rodine je aspoň malý oltár zasvätený predkom. Predmetom uctievania mali byť predkovia až do štvrtej generácie. Harmonická spoločnosť má byť postavená na lojalite medzi nadriadenými a podriadenými. Najdôležitejšia bola rodina a vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Dieťa malo preukazovať úctu a poslušnosť, rodič lásku a neúnavnú starostlivosť. Symbolom harmónie medzi ľuďmi a vesmírom mal byť cisár. Vládcovia mali ísť príkladom, aby si zasluhovali rešpekt.
AUTOR: Vladimír Líška
