Dostojevského krásna a múdra myšlienka je vo mne zakotvená dlhodobo, vyvoláva mnohé asociácie na rôzne témy a vlastne núti človeka uvažovať o celom našom bytí. Krásu v každodennom živote evidujeme spravidla v súvislosti s konkrétnymi javmi či objektmi a udalosťami, s ktorými sa stále stretávame a ktoré vyvolávajú v nás jednoznačne veľmi príjemné dojmy a pocity. Pri asociačných výskumoch sa slovo krása hádam najviac prepája so slovom žena, o čom svedčia známe a frekventované slovné spojenia:
Krásna žena, ženská krása, krásavica, naša krásotka, súťaže krásy.
V našom svete zrejme dominujú predstavy o ženskej kráse v podaní najmä telesného výzoru ženských bytostí. V plnej miere sa tento fyzický aspekt prejavuje napríklad v rôznych súťažiach pod názvom miss nielen na úrovni jednotlivých krajín, no takisto na celosvetových podujatiach. Krása mladých žien sa na podobných akciách prezentuje v podobe veľmi skromne oblečených mladých ženských bytostí, teda v bikinách, pred porotou, televíznymi kamerami a pred početnými hľadiskom. V tejto súvislosti si spomínam na jeden experiment, tuším ho zorganizovali v Anglicku, v rámci ktorého vybrali niekoľko párov dievčenských dvojičiek, jednu z nich nechali oblečenú v bikinách a jej sestru v krásnych šatách. Odborníci zabezpečili na tomto podujatí účasť početnej skupiny mládencov a sledovali, na ktorú z dievčat sa chlapci budú pozerať dlhšie. Na začiatku sa títo mladí diváci najprv pozerali na dievčatá v bikinách, no postupne sa čoraz viac ich pohľady sústreďovali na ich krásne oblečené sestry. Keď sa celý experiment vyhodnotil, mnohí boli prekvapení:
Na krásne oblečené dievčatá sa mladí muži pozerali dlhšie ako na ich sestry v bikinách!
Vypovedá to o mnohom, vlastne nachádzame v tom pomerne objektívny obraz ženskej krásy, ktorý má omnoho širšie ukazovatele ako iba telesné. V múdrych knihách sa píše o podstate ženskosti, pričom sa zdôrazňuje:
Skutočná ženskosť to je jemnosť, nežnosť, milé ženské správanie, úprimný úsmev, jemná chôdza, celkový výzor, pravé ženské oblečenie, jemná reč.
Spomínam si na zájazd na ostrove Kréta. Sprievodca nás viedol hore schodmi do slávneho múzea a ukázal nám dve schodišťa. Po prvom chodili muži, má väčšie rozdiely medi schodmi, druhé bolo pre ženy, schody boli drobnejšie, ženy po nich chodili v dlhých šatách, jemnej obuvi, čím zdôrazňovali spomínanú ženskú jemnosť oblečením, chôdzou a celkovým výzorom.
Uvedené vlastnosti žien veľmi obohacujú ľudské spoločenstvo. Ženy, aby zachovali svoju pravú ženskosť, by nemali podliehať módnym nápadom, veď každá žena je iná a ona vie vycítiť, ako sa ma obliekať, čo sa jej najviac hodí. Túto zásadu dodržiavali ženy predchádzajúcich pokolení, napríklad keď v nedeľu išli na omšu. Vtedy boli naozaj nádherne oblečené do šiat, ktoré boli ušité doma, vlastne takmer v každej dedine boli iné kroje, čo vidíme ešte aj dnes najmä na folklórnych festivaloch. Spomínam si na obdobie svojho detstva a svojej mladosti, keď mladé mamičky išli v nedeľu ráno do kostola:
Boli čo najkrajšie oblečené a na hrudí v povojke mali zabalené maličké dieťatko. Bol to nezabudnuteľný pohľad na skutočnú ženskosť!
To všetko je silným základom ženskej sily. Veď je všeobecne známe – ženy sú silnejšie bytosti ako muži! V priemere žijú o 8-10 rokov dlhšie ako my, pritom sa používajú veľmi nesprávne pojmy o slabom (žena) a silnom (muž) pohlaví. Sila predsa nespočíva vo fyzických ukazovateľoch, ale ide jednoznačne o duchovnú hodnotu. Koľkokrát si všímam rôzne podujatia, na ktorých spravidla prevažujú ženy. V kostoloch dominuje ženský spev, na túrach po prírode je viac žien ako mužov, na kultúrnych a spoločenských akciách platí to isté. Na pracoviskách sú ženy v podstate aktívnejšie ako muži a v domácnosti úplne dominujú. Proste ženy sú jednoznačne silnejšie, keď správne chápeme pojem sila ako duchovnú kvalitu.
No v našich časoch sa ženskosť, to najkrajšie, čo bolo dané ľudskému spoločenstvu, znehodnocuje, niekedy až veľmi výrazne. Pozerám športové správy a v nich sú „ženy“ ako:
Zápasníčky, boxerky, vzpieračky, futbalistky – spotené, rozstrapatené, navzájom sa faulujúce, takisto v iných športoch sa predvádzajúce!!!
Ešte v Starovekom Grécku ženy mali zakázaný vstup na vtedajšie športové podujatia. V starorímskych amfiteátroch a zvlášť v slávnom rímskom Koloseu ženy mohli byť prítomné ale iba v tých najvrchnejších radoch spolu s otrokmi, aby sa príliš nevzrušovali svalnatými gladiátormi. Tak o tom rozhodol prvý rímsky cisár Augustus. V tom pravom ľudskom svete žena má predurčené úplne iné poslanie – zjemňovať, vylepšovať, zdokonaľovať a skrášľovať ho svojim ženským spôsobom života. Keď teda hovoríme o kráse, tak v tom slove je hlboký zmysel, spočívajúci v hľadaní skutočnej Pravdy-Istiny, opierajúcej sa o dokonalé večné zákony. V tomto prípade ženská krása je omnoho dokonalejšia, prináša do nášho života šťastie a blaho. Veď ženskosť – to je správanie, spôsob života, rozdávanie darov, ktoré má iba žena. Veľmi presne bohatstvo a krásu ženskosti vystihol L. N. Tolstoj v románe Vojna a mier pri charakteristike jednej zo ženských postáv Nataši Rostovovej:
Nataša nebola pekná, no páčila sa všetkým.
Jej príbeh opísaný v spomínanom románe obsahuje mnohé ukazovatele, ako sa správa v rôznych situáciách skutočná žena, pričom dominujú úprimné a spontánne reakcie na rôzne často zložité životné situácie, v ktorých Nataša účinne pomáha ľuďom. Pamätná je kapitola z tohto románu pod názvom Nataša na bale, ako z nej žiarila ženská nádhera. Všetci prítomní ju obdivovali, ako je krásne oblečená, ako nádherne žensky tancuje, jemne sa usmieva a vyjadruje svoje ženské krásne pocity. Keď vojská Napoleona v r. 1812 obsadzovali Moskvu, miestni obyvatelia z nej utekali. Nataša sústredila na rodinný voz najmä ranených a bezmocných vojakov namiesto všelijakých rodinných predmetov a výdatne pomáhala prostým a jednoduchým ľuďom, hoci pochádzala z rodiny vysokej šľachty.
V titulku uvedený Dostojevskij v románe Zločin a trest takisto zobrazil jednu z hlavných vlastností ženskosti – vysokú mieru ľudskosti a milosrdenstva. Soňa Marmeladová, pochádzajúca z veľmi chudobnej rodiny, žijúcej na okraji spoločnosti či dokonca mimo nej, je v podstate hlavným záchrancom vraha Raskoľníkova. Ten žil podľa svojich zvrátených ideí, v rámci ktorých dominovalo násilie a iba ono môže podľa nositeľov týchto myšlienok priniesť ľudstvu šťastie. Ako vieme, podobných násilníckych ideológií bolo celé dejiny mnoho a sú živé dodnes. Jednu z nich odstránila spomínaná Soňa Marmeladová. Zachránila Raskoľníkova svojou duchovnou silou, povahou, bola mu veľkou oporou, keď trpel, až sa nakoniec z toho stavu postupne dostal práve vďaka tejto neobyčajne skromnej mladej a zároveň silnej žene. Autor a veľkí myslitelia vôbec v podobných ženách nachádzajú skutočnú pravú ženskú silu a krásu zároveň. V románe o tom hovorí pamätná scéna, keď Raskoľníkov pred Soňou kľakne, s dojatím a vďakou ju objíma.
Ideál ženskosti zobrazili mnohí veľkí majstri slova. A. S. Puškin v slávnom románe Eugen Onegin zobrazil dobový ženský ideál v postave Tatiany Larinej. Ako mladá sa zaľúbila do hlavnej postavy románu a napísala mu nádherný list, ktorý je skvostom ruskej literatúry. No Onegin ju odmietol, správal sa hrdo a povýšenecky. Nepomohlo mu to, lebo žiadne šťastie nenašiel. Keď si to uvedomil, vrátil sa k Tatiane a chcel sa s ňou zblížiť. No Tatiana už bola vydatá a zachovala sa veľmi čestne, čo je obsiahnuté v slovách:
Mám Vás rada, prečo klamať,
No som za druhého vydatá,
A stále mu budem verná.
V mnohých úvahách sa uvedené slová považujú za skutočný symbol čestného a úprimného správania sa ženy. A nevyhnem sa asociáciám s dnešnou dobou, v ktorej sa na Slovensku viac ako polovica manželstiev rozvádza, cez 300 tisíc z nich sú jednorodičovské. Vraj ide o prejav slobody, progresivizmu a liberalizmu!
Pri uvažovaní o ženskosti na mňa silne zapôsobila pravidelná televízna relácia Sieň slávy z 10. apríla 2025, v ktorej hlavnou osobnosťou bola známa televízna hlásateľka z predchádzajúcich rokov Adela Straková. V prvom rade na mnohých zapôsobila tým, ako naozajstná žena vie zušľachťovať svet a najmä svoje okolie. Podobné hlásateľky boli skutočnými nositeľkami tých najženskejších vlastností a medzi nimi ženského pôvabu. Jej príbeh je v mnohom poučný pre dnešnú generáciu. Vždy pri ohlasovaní večerného programu bola krásne upravená, jemne usmiata a mala nádhernú slovenčinu – doslova to znelo, ako dokonalé hlboko účinné a úprimné slovenské slovo. Či už ohlasovala rôzne druhy programov, najmä však rozprávky pre deti, ale takisto mnohé kultúrne programy či program nastupujúceho večera, jej spôsob reči už tým potvrdzoval veľkú silu ozajstného slova. Pritom jej osud bol a je príznačný pre podobné typy verejne činných ľudí. Keďže odmietla v r. 1996 prečítať dokument, v ktorom vtedajší mocipáni útočili na prezidenta M. Kováča, tak bola okamžite prepustená zo Slovenskej televízie! Našťastie sa úspešne presadila najmä v Čechách pri organizovaní a moderovaní programov, obsahujúcich mnohé údaje o slovenskej kultúre a jej popredných predstaviteľoch. Teda tvorila to, čo nám dnes vo veľkej miere chýba. A opätovne sa mi žiada pripomenúť slová majstra Milana Rúfusa z r. 1993:
Slovenská kultúra odišla do suterénu.
V spomínanej relácii Sieň slávy Adela Straková vo svojich vystúpeniach potvrdila ženskosť okrem iného neustálym jazykovým prejavom, ktorý v jej podaní predstavoval slovenčinu ako skutočnú prekrásnu súčasť slovenskej duše. Všetci prítomní členovia jej rodiny boli takisto krásne oblečení, na ich adresu vyslovila hlboko ľudské slová a hádam najkrajšie bolo jej verejné vyznanie lásky svojmu prítomnému manželovi. Prezentácia pani Adely Strakovej opakovane potvrdila reálnu silu naozajstnej ženskosti ako duchovnej hodnoty. Vtedajšie televízne večery si diváci nevedeli predstaviť bez prekrásnych slovenských hlásateliek. Tým sa vlastne začínal televízny večer v našich domácnostiach. A naraz pozícia televíznych hlásateliek bola zrušená, čo je ťažko pochopiteľné! Dnes sa celý spomínaný večer nesie v znamení nekonečných reklám, ba dokonca veľká časť avizovaných programov takmer nikdy nezačína podľa plánovaného času, dopredu plánovaný začiatok televíznej relácie mešká kvôli reklamám niekoľko minút! Niekdajšie hlásateľky dodržiavali časový harmonogram veľmi presne. Tým že Adela Straková bola právom prijatá do Siene slávy, autori programu jednoznačne potvrdili vysokú dôležitosť profesie hlásateľky. Prečo ju zrušili?!
Ženskosť má mnohé výrazné vlastnosti, ktoré sa jednoznačne odlišujú od mužskosti. Teda mali by sa odlišovať. Existujú však situácie, v ktorých sa ženy dostávajú do mužských pozícií. Najčastejšie ide o vojnové udalosti. Je známe, že v niektorých národoch ženy boli bojovníčky a viedli neraz veľmi krvavé vojny. História ich pozná pod názvom Amazonky. Pred dávnymi časmi v národe Jazygov podľa niektorých príbehov bojovali iba ženy. Tento kmeň obýval priestory na pomedzi Ázie a Európy, ženy mali jeden prsník odrezaný, aby mohli presnejšie strieľať s lukmi. V boji boli mimoriadne zúrivé, vydávali strašné zvuky a u našich slovanských predkov ich názov je zakódovaný v slovnom spojení Baba Jagá. V reálnej histórii podobné ženské bojovníčky existovali takisto v iných krajinách. Napríklad, v niektorých oblastiach Afriky tieto Amazonky bojovali ešte aj v 20. storočí. Ba ešte v našich časoch ženy v niektorých krajinách majú povinnú vojenskú službu. Zažil som to v Izraeli, keď k nám do autobusu vošli práve mladé ozbrojené ženy, mali v rukách automat a kontrolovali nám dokumenty, keď sme prechádzali z palestínskej na izraelskú časť. Ten pocit, keď mňa kontrolovala mladá žena s automatom v rukách sa nedá zabudnúť. Aj to je, žiaľbohu, náš svet!
Počas druhej svetovej vojny do Sovietskej armády vstúpilo okolo jedného milióna mladých žien a dievčat. Mnohé z nich boli dobrovoľníčky, lebo v ich dedine či regióne už nebolo dosť chlapcov, aby narukovali do armády. Viaceré z nich po krátkom výcviku išli priamo na front. Keď niektoré z nich Nemci zajali, tak sa k ním správali veľmi ponižujúco a neraz tieto mladé zajatkyne postrieľali. Známe však boli doslova hrdinské príbehy týchto vojačiek. Viaceré z nich boli letkyne, zostreľovali nemecké lietadla a tie najúspešnejšie dostali titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Takisto boli známe príbehy o snajperkách-ostreľovačkách. Jedna z nich zlikvidovala viac ako sto nepriateľských vojakov a dôstojníkov a dostala spomínané najvyššie sovietske vyznamenanie. Nakoniec zahynula a keď sa o tom dozvedela jej matka, tak vyslovila pamätné slová, ktoré mimoriadne vystihujú pocity ženy vo vzťahu k zabíjaniu:
Dobre že moja dcéra zahynula, ako by mohla žiť, keď zabila toľko ľudí!
No najviac žien na fronte bolo zdravotníčkami. Počas bojov boli neraz v prvej línii, obetavo pomáhali raneným vojakom, zachraňovali ich pred smrťou a o tom sú známe mnohé hlboko ľudské príbehy. V jednom z nich sa hovorí o sile ženskosti:
Pomáhala som ťažko ranenému vojakovi, obväzovala som mu rany a on mi nakoniec povedal: Nechaj mňa tak. Pobozkaj mňa, lebo mňa ešte nikto nepobozkal. Pobozkala som ho a on s úsmevom zomrel.
Láska medzi chlapcami v pozícii vojakov a ich milovanými dievčatami má mnoho krásnych podôb. Veľmi presvedčivo to vyjadrujú najmä ľudové piesne, v ktorých jedným z hlavných motívov je prosba na vojnu odchádzajúceho mládenca k svojej milovanej, aby ho v každom prípade čakala, ako je to vyjadrené v známej básni Ždi meňa, ktorá sa končí legendárnymi slovami. Podľa historikov túto báseň Simonova mali u seba mnohí sovietski vojaci, ba našli ju tiež v uniformách mŕtvych:
Ožidanijem svojim ty spasla meňa – Očakávaním svojím si mňa zachránila.
Podobné motívy plné lásky zaznievajú v slovenskej ľudovej piesni. On na ňu mysli v armáde, ona ho vďaka svojim citom vidí ešte aj medzi malinami:
1.Keď vojačik toho ročku na vojničku narukoval, 2.Už dva rôčky pominuli, išlo dievča na maliny,
Tak on svojej najmilejšej frajerôčke prikazoval, Nevidelo tam nikoho, len vojačka jediného.
Aby sa mu nevydala, za dva rôčky ho čakala.
Jeden z najznámejších príbehov hovorí o dievčine s menom Zoja Kosmodemjanska. V čase, keď Nemci boli pred Moskvou, tak sa zúčastnila diverzií proti ním. Padla však do zajatia a Nemci ju verejne obesili. Pred smrťou so slučkou na krku ešte stihla vysloviť pamätné slová:
Všetkých nás nepovešiate. Nás je 220 miliónov.
Po tejto udalosti bola posmrtne vyznamenaná titulom Hrdina Sovietskeho zväzu a Stalin vydal rozkaz, aby Nemcov z tejto jednotky sovietski vojaci vôbec nebrali do zajatia.
V r. 1997 zomrela po tragickej automobilovej nehode v Paríži svetoznáma britská princezná Diana. Ako je známe, pôvodne sa vydala za britského následníka trónu Charlesa – v súčasnosti je britským kráľom – , no ich manželstvo sa rozpadlo. Na jej pohrebe v Londýne začiatkom septembra 1997 sa zúčastnili státisíce ľudí, podľa dobových údajov ich bolo viac ako milión, pohreb na televíznych obrazovkách sledovalo 32 miliónov občanov Británie a okolo 2 miliardy ľudí na celej našej planéte. Počas pohrebného sprievodu na 7 kilometrovej trase po britskej metropole ju niesli 8 vybraní vojaci, zástupy plakali, hádzali na ňu kvety a boli scény, keď skupiny ľudí sa veľmi ostro vyjadrovali na adresu novinárov, ktorí boli považovaní za hlavných vinníkov jej tragickej smrti. Sú všeobecne známi pod názvom paparazzi podľa mena postavy z filmu Felliniho Sladký život z päťdesiatych rokov minulého storočia. Píšem o tom na základe televízneho dokumentu z apríla 2025, v ktorom boli zobrazené veľmi emocionálne skutočnosti, súvisiace nielen so smrťou Diany, no takisto s celým jej nedlhým životom. Ukázala svetu svoju hlbokú ženskú ľudskosť, keď sa podieľala na bohatej charitatívnej činnosti v mnohých krajinách, najmä však v tých najchudobnejších. V tom sa veľmi podobala na známu sväticu našej súčasnosti Matku Terezu. Tá na rozdiel od Diany pochádzala z chudobných pomerov, no obidve mali v sebe obrovskú mieru najmä ženskej ľudskosti. Dojímavé sú viaceré obrazy z ich vzájomného stretnutia, pričom sa potvrdzuje, že dobrota a láska, najmä tá ženská, vôbec nezávisia od sociálneho postavenia človeka. To, že Diana bola naozaj v širokých vrstvách veľmi obľúbená, svedčí dvojhodinový dokument o svetoznámom talianskom opernom spevákovi Pavarottim z 21. apríla 2025 na STV2. V tejto súvislosti sa mi žiada pripomenúť iba jednu epizódu.
Hurikán v Londýne zničil londýnske párky. Na ich obnovu Pavarotti uskutočnil veľký koncert v jednom z poškodených párkov a získané financie plánovali použiť na spomínanú obnovu. No v deň koncertu prišiel hustý dážď a boli obavy, že na koncert ľudia neprídu. Stal sa pravý opak – na koncert prišli desaťtisíce ľudí, aj princezná Diana s manželom. No kvôli dáždnikom nebolo vidieť na scénu. Vtedy ktosi vykríkol: Odložte dáždniky. Medzi prvými to urobila Diana. Bola celá mokrá, po koncerte prišla k Pavarottimu a stali sa z nich blízki priatelia na základe ich spoločných dobročinných aktivít.
Podobnými úprimnými aktivitami sa Diana stala celosvetovo uznávanou ženskou osobnosťou, ktorej život má čo povedať takisto dnešným ženám. Stala sa symbolom ženskosti nie vďaka telesnej kráse, hoci v skutočnosti bola krásavica, no najmä vďaka jej hlbokej ženskej ľudskosti.
Ženskosť sa posudzuje takisto v oveľa širších súvislostiach. Napríklad je známe, je Slovania sa hodnotia ako nositeľa ženskosti na základe ich emocionálnej mentality, bohatej histórie a ďalších ukazovateľov. V slovanských jazykoch pomerne výrazne dominuje ženská koncovka –a. Napríklad v ruskom jazyku takmer všetky krajiny majú práve uvedenú koncovku:
Rossij-a, Ukrajin-a, Belorussij-a, Poľš-a, Čechij-a, Slovakij-a, Bolgarij-a, Rumunij-a, Grecij-a, Vengrij-a, Anglij-a, Francij-a, Germanij-a, Ispanij-a, Portugalij-a, Švecij-a, Norvegij-a, Finľandij-a, Italij-a, Turcij-a, Arabij-a a mnohé ďalšie.
V ruštine a v ruskej kultúre vôbec je veľmi frekventované slovo Matka, čím sa vyjadruje ženský a materinský princíp pre mnohé národné pomenovania:
Matuška-Rus, Matuška-Rossija, Matuška-Moskva, Mať-Rodina, Matuška-Volga.
Na Mamajevom kurgáne nad Volgogradom stojí jedna z najväčších sôch na svete, ktorá sa volá:
Prizyv Materi Rodiny – Výzva Matky Vlasti, čo bolo naliehavým heslom pre obyvateľov ZSSR do boja proti Nemcom a ich spojencom počas druhej svetovej vojny.
V tejto súvislosti je zaujímavé porovnanie s Nemcami. Po nemecky vlasť je Vaterland, známa ich rieka sa často nazýva Vater-Rhein. A odhaľujeme tu v dvoch veľkých národoch – Rusoch a Nemcoch – žensko-mužské princípy ich kultúry. Nie je to náhoda, lebo práve tieto národy mali osudovo viesť najmä Európu ku krásnej ľudskej spoločnosti – niečo ako dokonalé manželstvo. Stal sa opak. Tieto národy viedli strašné vojny a dôsledky poznáme. Je to ako u rozvedených manželov, ktorí zostali nepriateľmi aj po skončení ich rodinného zväzku. Koncom 19. storočia veľký ruský učenec Mendelejev vypracoval populačnú prognózu na celé 20. storočie. Podľa nej na jeho konci malo na našom kontinente žiť asi 700 miliónov Rusov a 500 miliónov Nemcov. Kde sú tie stámilióny dnes? Spomínaný vedec nemohol vedieť, že nastúpia vojny, revolúcie a iné tragédie, ktoré pociťujeme do dnes.
Aj spomínané jazykové ukazovatele odhaľujú, čo všetko nám bolo v ženskosti dané, no s týmto darom sme naložili veľmi zle. V súčasnosti deformácia ženskosti pokračuje najmä vtedy, keď sa presadzujú mužské pozície pre ženy. Máme už početnú skupiny mužatiek, čo je ďalší príznak nastupujúceho kolapsu našej civilizácie.
Autor. Jozef Sipko
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.