Masmediálna kampaň v stredoeurópskych štátoch za poskytovanie všestrannej podpory Ukrajine v jej kladení odporu voči ruskej vojenskej operácii má v neutrálnom Fínsku inú, veľmi konkrétnu podobu. Verejnosť krajiny tisícov jazier mediálne postrkujú k odbúravaniu obáv z následkov vstupu Fínska do vojenského paktu NATO. Nad touto dilemou prestávajú váhať grémiá jednotlivých parlamentných strán, ako i osoba, ktorá stojí na čele koaličnej vlády. „Mám 35 rokov a som premiérkou Fínska a matkou trojročnej dcérky,“ predstavuje sa Sanna Marinová (*16. 11. 1985) na svojej osobnej webovej stránke.
Cena spojenectva
Pohľad na jej mamičkovsky štylizovanú fotografiu s dieťatkom na rukách nemôže nevyvolávať hrejivý pocit, že krajina vedená premiérkou zjavne naplnenou láskyplným materinským citom ostane oázou mieru a pokoja. Na iluzórnosť takýchto dojmov sme upozornili minulý mesiac v téme mesiaca. V analýze nazvanej Vtiahne vojnová hystéria neutrálne Fínsko a Švédsko do NATO? sme poukázali na mašinériu mienkotvorby v prospech odkláňania tohto škandinávskeho štátu od tradičnej vojenskej a politickej neutrality.
Šéfka fínskej exekutívy nastúpila do úradu v decembri 2019 a je vo vysokej politike nováčikom. Navonok sa hlási k osvedčenej škandinávskej metóde riadenia krajiny konsenzuálnym spôsobom a určite ju má dobre naštudovanú z vysokoškolských skrípt. Na Univerzite v Tampere absolvovala odbor riadenia štátnej správy, kde ju oboznámili s mechanizmami chodu fínskych samospráv počas všetkých kráľovských, cárskych a republikánskych režimov. Po dlhé stáročia v nich platilo pravidlo vyhýbať sa konfrontačným prístupom, ktoré by odďaľovali praktické riešenia. Dlhé a kruté škandinávske zimy nútili administratívne zložky nenaťahovať čas ani pri premýšľaní, ani pri konaní. Nemohli si dovoliť vodiť ľudí za nos, okrádať ich, sekírovať a odstrkovať, pretože by tým ohrozili vlastné prežitie. Drsná príroda, tuhé mrazy, dlhé severské noci v zimných mesiacoch, krátke letá a riedke osídlenie naučili všetky vrstvy obyvateľstva vzájomne si dôverovať. I generácia mileniálov, ku ktorej patrí Sanna Marinová, si je vedomá odvekého poznatku, že bez tradičnej súdržnosti oblastných usadlostí by bol dôstojný život vo Fínsku nemysliteľný.
Vzhľadná Sanna Marinová sa na fakulte manažmentu miestnej správy na Univerzite v Tampere naučila orientovať v základných postupoch, aké používajú úrady a štátne inštitúcie na udržiavanie pokojných a nereptajúcich voličov. Starať sa o to, aby boli základné potreby radových Fínov uspokojené, nebývalo zložité. Húževnatý severský národ má mentalitu prispôsobenú namáhavému životu v nevľúdnom podnebí. Vlastnú štátnosť si buduje len čosi viac ako sto rokov. Takmer sedem storočí sa viac-menej uspokojoval s nadvládou susedného Švédskeho kráľovstva a potom ruského impéria. Fínske autonómne veľkokniežatstvo vďačilo za svoj zrod porážke Švédska Ruskom v roku 1809. Ruskí cári umožnili Fínom zbavovať sa kultúrnej a jazykovej hegemónie Švédov. Fínska štátna správa potom preberala prvky cárskej byrokracie a keď monarchia v roku 1917 padla, veľkokniežatstvo sa mohlo osamostatniť ako republika a stavať štátny aparát na nových základoch. Republika má v rodnom liste zapísaný dátum 6. 12. 1917. Agrárna ekonomika jej nedovoľovala vytvárať vysoký domáci hospodársky produkt a vládam disponovať rozpočtom, ktorý by vystačil na vyzbrojenie primerané rizikám z turbulencií občianskej vojny v sovietskom Rusku.
Mladá premiérka Sanna Marinová musela už od prvého dňa úradovania 10. decembra 2019 brať na zreteľ chronickú poddimenzovanosť rozpočtu na obranu. Býval príliš nízky už počas prvých dekád existencie republiky, čo posmeľovalo stalinský Sovietsky zväz, aby vznášal územné požiadavky. Po vypuknutí druhej svetovej vojny zintenzívnil diplomatický tlak na Helsinki, a keď fínska vláda odmietla návrhy na výmenu územia, vydal koncom novembra 1940 pokyn na vojenský vpád do Fínska.
Nezabudnuteľná zimná vojna
V tomto bode sa dostávame k dejinnému obratu, na aký sa tento rok otvorene odvolávajú fínske vládnuce kruhy, vrátane premiérky Sanny Marinovej. Tým historickým zvratom, ktorý zdvihol sebavedomie malého národa a získal mu prestíž v Európe i v zámorí, bol vojenský vpád Sovietskeho zväzu do Fínska v decembri 1939. Vo fínčine mu dali pomenovanie talvisota, v preklade zimná vojna. Slabo vyzbrojená fínska armáda sa vtedy v krutých mrazoch vypla k nadľudskému výkonu a začiatkom decembra 1939 odrazila útok mnohonásobne početnejších sovietskych vojsk. Generálne štáby v Berlíne, Londýne, Washingtone, Tokiu i v samotnej Moskve od prekvapenia nedýchali. Sovietsky stranícky a štátny vodca Josif Vissarionovič Stalin nechcel stratiť tvár a do druhej vlny útoku nasadil enormné materiálne a ľudské zdroje. Obrannú líniu fínskeho poľného maršala Gustava Mannerheima prekonávali červenoarmejci zdĺhavo a za cenu nesmiernych obetí. Až po troch mesiacoch, 13. marca 1940, Fínsko pristúpilo na odovzdanie časti dobytých území výmenou za uzavretie prímeria.
Krvácajúce Fínsko potom obnovovalo svoju obranyschopnosť sčasti za pomoci hitlerovského Nemecka. Po útoku Wehrmachtu na Sovietsky zväz v júni 1941 ostalo váhavým spojencom Nemecka, za čo neskôr čelilo masívnej ofenzíve Červenej armády. Fíni spočiatku chrabro odolávali, ale ani geniálny taktik maršal Mannerheim nedokázal zastaviť jej napredovanie. V septembri 1944 Fínsko uzavrelo prímerie a vo februári 1947 mierovú dohodu.
Povojnoví predchodcovia Sanny Marinovej viedli Fínsko ako vojensky neangažovanú krajinu a most medzi Východom a Západom v studenej vojne. Zároveň boli nútení industrializovať ekonomiku, aby dokázala produkovať stroje a iné tovary vhodné na vývoz a získavanie devíz potrebných na úhradu vojnových reparačných platieb. Zmluvou o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci vmanévroval povojnový ZSSR Fínsko do polovazalského postavenia na niekoľko dekád. Obchodoval s ním vo veľkom a umožňoval mu bohatnúť. Životná úroveň Fínov rástla, ale za cenu vojenskej neangažovanosti a zahraničnopolitickej zdržanlivosti. Prívlastok finlandizovaná krajina nadobudol pachuť, ktorej sa Fínsko nezbavilo ani po páde železnej opony. I potom Rusko udržiavalo fínske vládne garnitúry na uzde takmer absolútnou – 94-percentnou závislosťou od dovozu ruského zemného plynu.
AUTOR: Patrik Sloboda
