V 16. storočí sa pozornosť európskych dobyvateľov obrátila na severné územia Ameriky. Okupantom sa podarilo zlomiť odvahu a častokrát i hrdosť Indiánov iba s použitím podlých a rafinovaných taktík.
Prví usadlíci
Po Španieloch začali prenikať na severoamerický kontinent ďalší Európania. Na východné pobrežie Severnej Ameriky postupne priplávali Briti, Francúzi, Holanďania a ďalší. Indiáni s nimi spočiatku obchodovali a uzatvárali spojenectvá. Napríklad Huróni sa spojili s Francúzmi proti kmeňu Irokézov v tzv. bobrích vojnách, Irokézi zasa bojovali po boku Angličanov. Indiáni vybavení modernými európskymi zbraňami sa vzájomne vyvražďovali, čím v konečnom dôsledku nahrávali prisťahovalcom do karát a prispievali k rozvoju nových kolónií.
Briti síce využívali domorodcov pri dosahovaní svojich cieľov, väčšine z nich sa však hnusili. Dosvedčujú to záznamy o perzekvovaní anglických kolonistov, ktorí k nim prejavovali sympatie. Za hlásanie potreby slušného zaobchádzania s Indiánmi potrestali vyhnanstvom právnika a protestantského kazateľa Rogera Williamsa z Massachusetts po vynesení rozsudku najvyššieho súdu v októbri 1635. Spisovateľa Thomasa Mortona v prvej polovici 17. storočia väznili a vyhnali, lebo sa priatelil s domorodcami a distribuoval im pušky. Medzi ďalšie tresty pre bielych priateľov Indiánov patrilo mučenie či spálenie majetku.
No v konečnom dôsledku – ako pripomína švajčiarsky historik Urs Bitterli – dodávky potravín od Indiánov zachránili nielen prvých osadníkov z Francúzska, ale i anglických kolonistov vo Virgínii pred smrťou vyhladovaním.
Indiánske vzbury a európske metódy vyhladzovania
Občasné útoky domorodcov na cudzincov, ktoré mali zväčša odvetný charakter a boli len odpoveďou na predchádzajúcu agresiu kolonistov, viedli k rozsiahlym odvetným masakrom a postup dobyvateľov urýchlilo i rozširovanie chorôb medzi domorodcami. Prípady epidémií, ktoré priniesli do Nového sveta španielski conquistadori, boli známe už od roku 1495, pričom mali nesmierne ničivý účinok. Táto skutočnosť neunikla pozornosti Britov, ktorí použili metódu šírenia kiahní medzi Indiánmi hneď niekoľkokrát. Známy je napríklad prípad z čias francúzskej a indiánskej vojny, keď švajčiarsky žoldnier Henry Bouquet bojujúci za britskú korunu navrhol, aby domorodcom rozdali kontaminované deky. Generál Jeffrey Amherst jeho plán s nadšením prijal a odovzdaním prikrývok a vreckoviek, ktoré používali osoby postihnuté kiahňami, poveril kapitána Simeona Ecuyera. Ten odovzdal choroboplodný materiál prezentovaný ako hodnotný dar nič netušiacim zástupcom indiánskeho kmeňa z Delaware, lojálnych Francúzom, v pevnosti Fort Pitt. Následne vypukla epidémia kiahní v celom okolí. O rozdávaní kontaminovaných diek medzi Indiánmi počas francúzskej a indiánskej vojny sa zmienil aj obchodník s kožušinami a kapitán (neskôr major) virgínskeho pluku William Trent, ktorý slúžil po boku Georgea Washingtona. Prvý prezident „slobodných“ Spojených štátov amerických pohŕdal Indiánmi rovnako ako svojimi černošskými otrokmi.
Po britskej výhre vo francúzskej a indiánskej vojne sa voči politike víťaznej strany vzbúrili Indiáni z oblasti Veľkých kanadských jazier, Illinois a Ohia. Povstanie dostalo meno podľa náčelníka jedného z kmeňov Pontiaca. Do dnešných dní sa v dobovej francúzskej kronike zachoval zápis jeho reči na indiánskej porade z mája 1763: „Je pre nás dôležité, moji bratia, vyhnať z našej zeme tento národ, ktorému ide len o to, aby nás zničil. Vy i ja vidíme, že už nemôžeme získavať veci pre naše potreby, tak ako sa to dialo za našich bratov Francúzov. Preto, moji bratia, musíme prisahať na ich zničenie a už dlhšie nečakať. Nič nám v tom nemôže zabrániť; ich je málo a my to môžeme dokázať.“
Francúzski osadníci, ktorých bolo v druhej polovici 18. storočia na území Severnej Ameriky len okolo 60000, si skrátka uvedomili, že sú odkázaní na pomoc Indiánov, a tomu prispôsobovali aj svoje správanie. S domorodcami si vymieňali tovar, zvlášť pušky a pušným prach, vďaka čomu im uľahčili lov zveri nevyhnutnej na prežitie a uzatvárali s nimi manželstvá. Naproti tomu v britských kolóniách žila už vtedy zhruba dvojmiliónová populácia a podľa generála Amhersta bolo rozdávanie darov – teda s výnimkou choroboplodného materiálu – obyčajným podplácaním.
Pontiacova rebélia mala spolu s ďalšími konfliktmi britských síl a domorodých kmeňov, akými bola trebárs anglo-čerokézska vojna, rozhodujúci vplyv na formovanie moderného amerického národa. Jedným z dôsledkov indiánskeho odporu totiž bolo vydanie britskej Kráľovskej proklamácie z októbra 1763. Tá mala zabezpečiť mier medzi Indiánmi a britskými kolóniami prostredníctvom vytýčenia hraníc, ktoré nesmela ani jedna z týchto skupín prekračovať. Domorodcom sa uznalo právo na užívanie rozsiahlych území v ich vlastnej krajine a Anglicko získalo kolónie pri pobreží. Ale to britským kolonistom nestačilo. Pre nich predstavovala proklamácia iba trpké sklamanie, pretože prišli o západné územia vybojované od Francúzov.
AUTOR: Pavol Ičo
