V 90. rokoch, ešte v informačnom praveku, sa na internete okrem oficiálnych verzií rôznych historických udalostí a iných dôležitých spoločenských a politických záležitostí začali objavovať aj materiály prinášajúce iné informácie, spochybňujúce oficiálny, mainstreamový výklad týchto tém. To sa postupne, ako internet začal byť naozaj každodennou súčasťou života miliárd ľudí zo všetkých kútov sveta, stalo vážnym celospoločenským fenoménom. Ríša globálneho hegemóna to nemohla nechať tak. Musela nájsť protizbraň. Tak sa začala internetová informačná vojna o ovládnutie svetovej verejnosti.
Keď sa na internete objavili prvé dokumenty s inými, senzačnými informáciami o metódach práce CIA, o amerických imperiálnych vojnách, o určitých skupinách ovládajúcich svetovú ekonomiku a politiku, o podivnom pozadí pádu Dvojičiek, o tajných projektoch vývoja strašných zbraní, o atentáte na Kennedyho a s podobnými informáciami, začalo byť jasné, že majitelia mainstreamovej pravdy majú problém. Informácie tohto druhu majú obrovskú výbušnú silu – sprisahanecké, šuškané informácie sa medzi ľuďmi šíria ako požiar, ľudská psychika je jednoducho taká. A v prípade, ak je ich argumentačná podstata dosť pevná, majú potenciál vyvolať spoločenské nepokoje alebo dokonca prispieť k pádu vlády.
Centrály tajných služieb a príslušných inštitúcií preto museli začať rozmýšľať, čo s tým urobiť. Ako vyriešiť tento problém v informačnej vojne, kde sa nebojuje mečom, nepriateľ je neviditeľný a zbraňou je samotná informácia? Ak nie je možné efektívne zničiť strelca, jeho zbraň, letiaci projektil ani zabrániť tomu, aby zasiahol cieľ (populáciu), tak jediným riešením je vytvoriť nejakú obranu priamo na strane cieľa, zmenšiť účinok zásahu. Bolo treba dosiahnuť stav, keď ľudia budú pred „alternatívnymi“ informáciami obrnení, budú ich odmietať ako nedôveryhodné. Riešenie bolo veľmi jednoduché a logické: zakaliť vodu. Spôsobiť informačný chaos, pomiešať pravdivé informácie s rôznymi viac či menej neserióznymi dohadmi aj očividnými nezmyslami a každú inú ako „certifikovanú“ informáciu v očiach verejnosti dostať do polohy podvodu.
A tak s tým, ako sa začali vynárať stránky, ktoré prinášali alternatívne informácie, sa začali spolu s možnými a logickými verziami udalostí objavovať aj očividné nezmysly, ktorým môžu uveriť naozaj iba tie najprostejšie duše.
Kto múti vodu?
Samozrejme, ani zďaleka to nie je tak, že každý nezmysel, ktorý sa objavil na internete, bol podvrhom tajných služieb. Naopak, internet sa stal priestorom na realizáciu takmer pre všetkých, a teda aj pre rôznych podvodníkov, recesistov a senzáciechtivých hlupákov, ktorí majú neodolateľné nutkanie šíriť nejakú sprostosť. Kalné vody internetu sú kalné aj samy od seba. To však samo osebe nestačí, aby ľudia každú inú než „certifikovanú“ informáciu automaticky odvrhli. Aby to fungovalo ako filter izolujúci verejnosť pred nepriateľskými informáciami, bolo treba systém zdokonaliť.
Ak to nemôžeš ovládnuť, postav sa tomu do čela, hovorí staré pravidlo. Tento princíp funguje v politike a je veľmi dôležitý aj v informačnej vojne. Mnohé médiá, ktoré sa tvária ako systémová opozícia mainstreamu, sú v skutočnosti tzv. kontrolovanou opozíciou, aby na trhu zmenšili priestor pre tú autentickú. Nebolo ťažké práve tieto médiá vystrčiť do popredia, aby spolu so skutočnou kritickou agendou, často zámerne „jemne“ poškodenou, šírili aj otrávené návnady, a tým sabotovali a v očiach verejnosti diskreditovali snahy „whistleblowerov“.
Princíp miešania jabĺk s hruškami
Táto technológia používa niekoľko trikov. Jedným z nich je zámerné a dôsledné miešanie kalnej vody, aby sa kal nemohol usadiť. To, čo liberálne médiá, slniečkoví politici a zahraničím podporované mimovládky hádžu veľmi dôsledne, usilovne a zámerne do jedného vreca, je v skutočnosti zmesou niekoľkých zásadne rozdielnych druhov správ.
Sú tu správy typu, že Zem je plochá, že pyramídy postavili dinosaury, že zajtra uvidíme na oblohe Mars veľký ako Mesiac alebo že Mesiac je kozmická loď mimozemšťanov. Teda idiotské bludy, ktoré spoľahlivo odstrašia každého čo len trochu zorientovaného konzumenta informácií. Presne tie, ktoré globalisti potrebujú, aby mútili vodu.
Druhou kategóriou sú viac alebo menej fantastické, často však logicky zdôvodnené domnienky, ktoré sú síce nedokázateľné, ale zároveň nevyvrátiteľné. A keďže sa nedajú vyvrátiť ani dokázať, človek im môže buď pripustiť čiastočnú alebo úplnú pravdivosť, alebo sa rozhodnúť, že sú nedôveryhodné, lebo má pocit, že sú príliš fantastické alebo príliš zaváňajú primitívnym antropocentrizmom či účelovou manipuláciou. Môže existovať tajné spoločenstvo ľudí, ktorí majú rozhodujúci vplyv na dianie v spoločnosti? Mohol Hitler žiť ešte dlhé roky po vojne v Argentíne? Taja nám vlády pravdu o mimozemšťanoch? To všetko je možné, ťažko dokázateľné, ale rovnako ťažko vyvrátiteľné a môžete tomu veriť alebo neveriť.
A, žiaľ, veľmi neférovo, zlomyseľne a dôsledne, priam puntičkársky je do jedného vreca s týmito druhmi správ strkaná aj tretia kategória správ: iné než euroatlantické verzie politických udalostí. V porovnaní s predošlými dvomi kategóriami, ide z viacerých hľadísk o celkom odlišný druh. Ich spoločným znakom je spravidla to, že argumentácia, ktorá ich označuje za konšpiračné teórie, sa neopiera o hmatateľné a korektné dôkazy, ale o politické presvedčenie. Ide o „dôkazy“ a tvrdenia „autorít“, ktorými sú systémové globálne médiá alebo vybraní experti, šíritelia západnej propagandy. Opačný politický pohľad, tvrdenia iných médií než prozápadných, tvrdenia odborníkov s iným názorom, to všetko je vyhlásené za klamstvo iba preto, že sú to tvrdenia politických protivníkov. Počuli ste inú verziu pravdy o Kryme, než je tá oficiálna mainstreamová? Inú verziu pravdy o Majdane? Inú verziu pravdy o Bašárovi Asadovi a vojne v Sýrii? Podľa globalistických bojovníkov proti „dezinformáciám“ to bola iste „konšpiračná teória“.
Konšpiračné teórie
Verejnosť by však mohla podvod odhaliť, mohla by sa začať prebúdzať. Preto je súčasťou tejto technológie udržiavanie spoločenského ovzdušia, v ktorom každý, kto verí „alternatívnym“ vysvetleniam, je diskreditovaný a vylúčený zo slušnej spoločnosti medzi outsiderov, tzv. dezolátov. Preto bol vytvorený psychologický tlak, ktorému dokáže odolať iba menšia časť verejnosti. Je to preto, lebo Homo sapiens, ktorý väčšinu svojej existencie žil v rodovom usporiadaní, má tomu prirodzene uspôsobenú psychiku, keď väčšina je nastavená na poslúchanie a nasledovanie vodcu. Nie je veľa jedincov, ktorí dokážu odolávať davovej psychóze, strachu, že ich ostatní vysmejú, ak si budú myslieť čosi iné, „než sa patrí“, ktorí nepodliehajú strachu, že ich ostatní spomedzi seba vylúčia, ak nebudú konformní, a ktorí si aj napriek tomuto tlaku dokážu zachovať kritický odstup a schopnosť rozlišovať medzi zrnom a plevami.
AUTOR: Peter Pivovarník
