Dnešné vydanie Denníka N jeho šéfredaktor Matúš Kostolný otvára úvodníkom s názvom O láske sa nemá hlasovať. Zaujímavý konštrukt sa snaží hrať na city čitateľa a presvedčiť ho, že ten, kto sa dostaví zajtra do referendovej miestnosti, je ovládaný nenávisťou voči homosexuálom, strachom pred nimi a dokonca je proti jednej z najvyšších hodnôt – láske. Parádna ukážka ideologickej demagógie.
Ja osobne nechcem nikoho presviedčať, či má alebo nemá ísť na referendum, a ak pôjde, ako má hlasovať. Vidím opodstatnenie aj v požiadavkách LGBTI komunity, tak ako ich prezentoval gay aktivista Ondrej Putra v pondelkovej besede nášho časopisu. Argumentoval tým, že homosexuálne páry, ktoré žijú trvalo spolu, majú často krát problém v rámci dedičných práv, spoločného majetku, či získavania informácií od lekára, pokiaľ je jeden z dvojice hospitalizovaný. Putra je preto za nejakú formu registrovaného partnerstva alebo iného statusu, ktorý sa rozhodne nemusí nazývať manželstvom a nemusí byť postavený na rovnakú úroveň ako manželstvo muža a ženy.
Hovorca Aliancie za rodinu Peter Kremský tieto komplikácie uznáva a je za to, aby sa tieto problémy riešili. Nepáči sa mu však, že kvôli bruselskej legislatíve sa registrované partnerstvo (pokiaľ je v členskej krajine EÚ prijaté) dostáva de facto na rovnakú úroveň s manželstvom. Tvrdí, že tieto chýbajúce práva homosexuálnych dvojíc sa dajú dosiahnuť aj zmenou niekoľkých existujúcich zákonov, bez potreby legalizácie nejakých zväzkov. Obáva sa, že legalizácia manželstiev homosexuálov, alebo dokonca skupín osôb rovnakého pohlavia, by vniesla zmätok najmä do detských duší, ktoré by sa potom už vôbec nedokázali orientovať v tom, ako má rodina vyzerať, a po niekoľkých generáciách by úplne prestali vnímať také hodnoty ako je mama a otec. A to by znamenalo úplný rozpad spoločnosti, ktorá by sa skladala z vykorenených jedincov.
Putra zase oponuje, že takéto riešenie by bolo príliš komplikované. Nemal som však pocit, že by Alianca za rodinu chrlila nenávisť voči homosexuálom a nevnímala by ich starosti. Keby bolo viac času, možno by títo dvaja páni dospeli aspoň k nejakej rámcovej zhode.
Na jednej strane sú tu teda isté praktické problémy homosexuálnych dvojíc, ktoré tak či tak žijú spolu a majú sa radi. Na druhej strane je tu obava časti väčšinovej spoločnosti, že rozšírením definície manželstva otvárame Pandorinu skrinku, na ktorej dne sa ukrýva rozvrat spoločnosti.
Čo má toto spoločné s láskou? Kostolný v svojom úvodníku píše: „Kto môže rozhodnúť, kto koho môže ľúbiť?“, „Už zajtra sa ukáže, koľko ľudí na Slovensku ovláda viac strach ako láska.“ A na záver. „Referendum je však v skutočnosti aj šancou ukázať, že viac ako tri milióny hlasov nemajú. A nie preto, že by ľudia boli leniví, ale preto, že Slovensko sa mení. Väčšina dnes snáď vyzerá inak. Láska jej, dúfajme, neprekáža.“
Nikto tu predsa nezakazuje homosexuálom, aby sa milovali, nikto ich nechce prenasledovať, ani im upierať ľudské práva. Kostolný tiež píše, že pro-referendoví aktivisti si „ukradli verejnú diskusiu“. Pritom do tých najväčších médií neboli veľmi vpustení, aby vysvetlili svoje postoje, skôr médiá ako jeden muž neustále viedli jednostrannú kampaň o tom, že na referendum sa ísť vôbec nemá. Teda, že už samotná účasť na referende (bez ohľadu na to, ako zahlasujete) je niečo nekalé, fanatické, zvrátené. A najnovšie, ako sa dozvedáme, je to „akt proti láske“. Láska je silné slovo, v každom človeku, či už je veriaci alebo neveriaci, hlboko zarezonuje. Jej použitie v súvislosti s referendom je ale vzorovou ukážkou manipulácie.