Vrcholom Cicerovej tvorby je podľa nemeckého filozofa Georga Wilhelma Friedricha Hegla dielo O povinnostiach. Hegel dokonca tento spis, kde antický filozof takpovediac odkrýva pravú tvár cností a poukazuje na povinnosti s nimi súvisiace, považoval za lepší ako všetky Konfuciove knihy dohromady.
V prvej časti spomenutého spisu Cicero približuje vlastnosti človeka, obdareného rozumom, predovšetkým jeho hľadanie a skúmanie pravdy, pričom podotýka, že „s touto túžbou po poznaní pravdy je spojená akási túžba po samostatnosti; duch dobre utváraný prírodou nechce totiž nikoho počúvať, iba takého človeka, ktorý ho svojimi radami riadi a poučuje alebo mu podľa práva a zákonov rozkazuje v záujme všeobecného prospechu. Odtiaľ zasa vyrastá veľkosť ducha a pohŕdanie pozemskými vecami. A nemalá sila rozumnej ľudskej prirodzenosti spočíva konečne v tom, že medzi živými tvormi jediný človek chápe, čo je poriadok, čo sa sluší v konaní a v reči a ako v čom zachovávať mieru. Zatiaľ čo žiadny iný živočích nevníma krásu, ľúbeznosť a harmóniu ani u viditeľných vecí, človek obdarený rozumnou prirodzenosťou prenáša tieto vlastnosti z vecí vnímaných zrakom taktiež na prejavy ducha a ešte omnoho viac usiluje o zachovanie krásy, stálosti a poriadku v myšlienkach a činoch, chráni sa, aby sa nedopustil ničoho neslušného a zbabelého, aby sa ani vo svojich myšlienkach nezaoberal ničím nečistým“.
Tak teda postupuje rozumný a čestne konajúci človek či povedané slovami dávneho mudrca – ten, kto vidí príčiny vecí, uvedomuje si ich podmienky a predpoklady, porovnáva javy podobné, spojuje tesne budúcnosť s prítomnosťou, a tak vidí beh celého života… skrátka človek žijúci v zhode s prírodou, a tým i v súlade so zásadami rozumu, v ktorých spočíva pravá prirodzenosť ľudského ducha.
Aj v živote spravodlivého človeka sa však môžu vyskytnúť okolnosti, keď je lepšie správať sa zdanlivo nečestne, respektíve porušiť určité záväzky. Cicero to objasňuje takto: „Nie je teda potrebné dodržiavať sľub, pokiaľ by bolo jeho splnenie k neprospechu tým, ktorým si sľub dal, ani neodporuje povinnosti, ak dáš prednosť väčšej povinnosti pred povinnosťou menšou, ak by ti totiž vzišla zo splnenia sľubu škoda väčšia, než by bol prospech toho, komu si sľub dal. (…) A kto by neuznal, že nie je potrebné dodržiavať také sľuby, ktoré človek dáva pod nátlakom, zo strachu alebo keď bol oklamaný?“
Byť spravodlivým a cnostným taktiež nutne neznamená vyhnúť sa násiliu: „I keď je možné viesť zápas dvoma spôsobmi, buď vyjednávaním, alebo silou, a prvý spôsob je primeraný človeku a druhý zvieratám, predsa býva nutné uchýliť sa k spôsobu druhému, ak nemôžeme použiť ten prvý. A tak musíme niekedy viesť vojnu preto, aby sme mohli žiť v spravodlivom mieri, ale keď dosiahneme víťazstvo, je potrebné nepriateľov ušetriť, ak si vo vojne nepočínali kruto a neľudsky.“
Ľudská cnosť sa tiež často spája s pojmami dobročinnosť a štedrosť. Cicero však poukazuje aj na odvrátenú stránku dávania: „Po prvé musíme prihliadať k tomu, aby dobročinnosť nebola na škodu ani práve tým, ktorým chceme dobrodenie preukázať, ani iným ľuďom, po druhé k tomu, aby dobročinnosť neprevyšovala naše prostriedky, a konečne, aby sa každému dostávalo dobrodenia podľa toho, ako je dobrodenia hoden. (…) Preto sa nesmie považovať za štedrosť spôsob, akým Lucius Cornelius Sulla alebo Gaius Julius Caesar odnímali majetok oprávneným majiteľom a odovzdávali ho do cudzích rúk. Nie je možné hovoriť o štedrosti tam, kde nie je spravodlivosť.“
Zároveň pri poskytovaní pomoci platí, že prospech jednotlivca má byť na úžitok celku, pretože „… keby každý chcel uchvátiť prospech iba pre seba, ľudská spoločnosť by sa celkom rozpadla. A ďalej, ak naša prirodzenosť žiada, aby človek pomáhal človeku, nech už je to kdekoľvek, iba práve preto, že to je človek, musí byť podľa rovnakej prirodzenosti i prospech všetkých ľudí vecou spoločnou“.
Zvyčajne sa však nenájde taká osoba, ktorá by pri rozhodovaní, komu pomôcť, resp. ponúknuť nejakú službu, nedala prednosť priazni človeku bohatému, pred potrebami chudobného, pretože „… človeku, od ktorého je možné očakávať pohotovejšiu a rýchlejšiu odplatu, sme spravidla ochotnejší vyhovieť. Ale všimnime si pozornejšie, ako sa veci vskutku majú. Chudobný, ak je poctivý, i keď nemôže svoju vďačnosť preukázať skutkom, predsa isto môže vďačnosť pociťovať. (…) Napokon ľudia, ktorí sa považujú za bohatých, vážených a šťastných, ani si neprajú byť zaviazaní nejakým dobrodením. Skôr si myslia, že sami preukazujú nejaké dobrodenie, ak prijmú nejakú službu, a ešte majú podozrenie, že od nich niečo žiadame alebo očakávame. A smrteľne sa obávajú, aby sa o nich nehovorilo, že sú pod niečou ochranou a niečí klienti. Naopak chudobný, ktorý vie, že ten, ktorý mu preukázal dobro, spravil to len pre neho samotného, a nie pre jeho spoločenské postavenie, snaží sa javiť vďačným nielen tomu, kto sa o neho zaslúžil, ale i tým, od ktorých niečo očakáva. (…) Je tiež potrebné uvážiť tú okolnosť, že ak sa zastaneš človeka mocného a bohatého, trvá vďačnosť iba u neho alebo nanajvýš u jeho detí. Ak sa však zastaneš chudobného, poctivého a skromného človeka, všetci poctiví chudobní ľudia, ktorých je v národe veľké množstvo, vidia v tebe svojho ochrancu. Preto si myslím, že je lepšie ukladať dobrodenie u ľudí poctivých, než u bohatých“.
AUTOR: Pavol Ičo
