Posledný septembrový deň uzavrel ďalší diel zo seriálu čoraz častejších spoločných cvičení NATO, tentoraz zameraný na zdokonaľovanie súčinnosti pri eliminácii „pomyselného útoku zo vzduchu“ v súlade s článkom päť Washingtonskej zmluvy. Podľa štatistiky MO SR prišlo na medzinárodné cvičenie Tobruq Legacy 2016 (20. – 30. 9.) do priestoru Centra výcviku Lešť 500 kusov vojenskej techniky, 1250 zahraničných a 450 slovenských vojakov pochádzajúcich z 8 štátov (SR, ČR, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Slovinsko, Poľsko a USA), zatiaľ čo ďalších 8 (Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Portugalsko, Švédsko, Nórsko, Bulharsko) prijalo účasť v úlohe pozorovateľa. Cieľom malo byť „zladenie interoperability systémov protivzdušnej obrany členských krajín NATO“.
Interoperabilita nielen v boji, ale aj v operačnom jazyku
„Takéto cvičenia, kde zastávame pozíciu hostiteľskej krajiny,jednoznačne podporujeme a považujem za veľmi dôležité, že sa v takomto rozsahu konajú práve na Slovensku. Okrem samotného cvičenia si naše zložky zároveň precvičia presuny techniky, sprevádzanie vozidiel, ako aj celú logistiku, ktorá k tomu patrí,“ uviedol minister obrany SR Peter Gajdoš, ktorý 29. 9. poctil Tobruq Legacy 2016 svojou návštevou, a dodal: „Veľký význam cvičenia vidím aj v precvičení logistickej podpory krajiny, v tomto prípade Slovenska, kde sa nacvičujú všetky záležitosti logistického zabezpečenia, prepráv, organizácie režimu života a ubytovania.“
„Sú tu prostriedky najkratšieho dosahu, ale aj sily ďalekého dosahu. Okrem iného má za cieľ zladiť nielen technické postupy, ale i prípravu a vedenie samotnej bojovej operácie,“ doplnil ho na margo nácviku riešenia operačnej situácie protivzdušnej obrany náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl (OS) SR Milan Maxim, ktorý označil Tobruq Legacy 2016 za najväčšie medzinárodné cvičenie v ich existencii. Ako pripomenul, zladenie interoperability sa okrem protivzdušnej obrany týka aj operačného jazyka. Preto za dôležitý aspekt cvičenia považuje vzájomnú komunikáciu v angličtine. „Jazyk je však v tomto prípade veľmi špecifický, technický, nie je to hovorová angličtina,“ priblížil Maxim.
Nadšením sa netajil ani jeho český kolega – náčelník Generálneho štábu Armády ČR Josef Becvář, podľa ktorého je Tobruq Legacy 2016 jedným z najväčších tohtoročných cvičení aj pre české vzdušné sily, ktoré na ňom zastupovalo 170 vojakov a 54 kusov techniky. „Pre mňa je významné v tom, že sa všetci dohovoria a potvrdzuje sa tým aliančné úsilie, že sme schopní pracovať v jednom prostredí a s dobrým výsledkom,“ podotkol priam euforicky.
Cvičenie, ktorého účastníci vytvorili viacvrstvovú protivzdušnú obranu z kompletov ďalekého, stredného, malého a blízkeho doletu, pozorne sledoval aj zástupca veľvyslanca USA v Bratislave Liam Wasley. Americký diplomat považuje za „skvelé, že sú tu zariadenia z ôsmich rôznych krajín a dokážu spolupracovať“. O dojmoch ďalších na Slovensku akreditovaných diplomatov z vojenskej exhibície NATO v Lešti sa agentúrne zdroje nezmieňujú.
Domáce šarvátky zahmlievajú rozbíjanie mieru v Európe
Nemožno povedať, že by si príslušný rezort svoje informačné minimum v súvislosti s Tobruq Legacy 2016 nesplnil. Na cestné presuny i železničné transporty „slovenských i zahraničných vojakov s technikou“, ktoré organizačne zabezpečí vojenská polícia, upozornilo cestou svojho tlačového odboru dvakrát: 15. 9. (z hraničných priechodov do Centra výcviku Lešť) a 28. 9. (z Centra výcviku Lešť na nadchádzajúce cvičenie Slovak Shield 2016). Starosti s odpoveďou na prípadné doplňujúce otázky si však starosti nerobil. A keďže novinárov prednostne zaujímajú často malicherné až bezvýznamné, pozornosť odvádzajúce domáce šarvátky, za nafukovanie ktorých im výpoveď od vydavateľa nehrozí, vlastne ani nemusel. „Z bezpečnostných dôvodov nie je v súčasnosti možné zverejniť ďalšie informácie,“ vystačila si v jednom i druhom prípade s navlas totožným konštatovaním hovorkyňa rezortu obrany Danka Capáková.
Tradičná informačná chudokrvnosť produktov tlačového odboru MO SR už ani neprekvapuje. Čo však určite zaráža, je alibizmus „siedmej veľmoci“ na Slovensku a jej až podozrivý stupeň porozumenia pre aktivity vedúce k rozbitiu mieru v Európe. Horlivosť ministra Gajdoša pre záležitosti severoatlantického paktu, ktorá by hrdo zniesla porovnanie s angažovanosťou jeho proamerického predchodcu Glváča, upúta viac ako svojím obsahom skutočnosťou, že s pôvodnou agendou nominujúcej strany (SNS) nemá pranič spoločné. A to už nehovoriac o prevažujúcej verejnej mienke, ktorej dôvera voči USA a NATO zaznamenáva podľa Globsec Policy Institute aj Inštitútu pre verejné otázky kontinuálny úpadok. Otázka by teda mala znieť: Komu a čomu majú slúžiť ustavičné demonštrácie sily, ktoré sa v protiklade s verbálnymi deklaráciami premiéra Roberta Fica stávajú pomaly všednou súčasťou slovenskej reality, nabíjajúc medzinárodnú atmosféru nedôverou, hystériou a duchom konfrontácie?