Zákon evolúcie hovorí, že ak organizmus niektorú schopnosť nepotrebuje, tá zakrpatieva. Čo v konečnom dôsledku urobí s ľuďmi doba elektrická, ktorá nám poskytuje pohodlie a možnosti predtým nevídané?
Emil Páleš, jedinečný slovenský génius, ktorý vynašiel jeden celý odbor ľudského poznania na rozhraní vedy a duchovna, v jednom rozhovore hovoril o zaujímavej zákonitosti, ktorú ilustroval na prípade vývoja bezpečnosti automobilov. Kedysi, keď boli automobily oveľa nebezpečnejšie, bolo veľa smrteľných nehôd. Odvtedy v autách pribúda čoraz viac rôznych bezpečnostných prvkov, ale nehôd je stále príliš veľa. Dôvod je ten, že čím sú autá bezpečnejšie, tým sa na ich bezpečnosť ľudia viac spoliehajú, a tým sú náchylnejší jazdiť nebezpečne.
Podobný evolučný mechanizmus spätnej väzby je v prírode prakticky všadeprítomný: ak nejaký organizmus niektorú schopnosť nepotrebuje, tá zakrpatieva, a naopak, tá, ktorú potrebuje, sa rozvíja. Príroda si skôr alebo neskôr nájde cestičku, ako dosiahnuť určitý rovnovážny stav, nech už ide o čokoľvek.
Učebnicový príklad: príbeh antibiotík
Pred sto rokmi sme začali používať antibiotiká. Bolo to čosi nové, čím ľudstvo získalo pred prírodou náskok, ale vidíme, že ten náskok bol iba dočasný: príroda nás postupne dobieha. Kmene baktérií rezistentných voči antibiotikám rapídne pribúdajú, vracajú sa „tradičné“ choroby, ktoré sme už považovali za takmer zlikvidované a neškodné. Voči niektorým z nich už prestávajú účinkovať dokonca aj najnovšie druhy antibiotík. Pôvodná rovnováha medzi patogénom a jeho obeťou sa obnovuje – pomaly, ale nezadržateľne.
A teraz si vezmime „elektrosféru“ ako špecifický ľudský jav, ktorý začal vznikať pred 200 rokmi. Jeden z najväčších vynálezcov 19. storočia, takmer neznámy Slovák Štefan Anián Jedlík ako prvý na svete skonštruoval okolo roku 1827 elektromotor. Odvtedy je sila elektromotorov prakticky všade okolo nás, šetrí silu našich svalov a umožnila nám nevídaný technický rozmach, súčasne však spôsobuje naše mľandravenie. Homo sapiens sa obklopil predmetmi, ktoré poháňa elektrina, a to mu umožnilo osídliť veľkú časť planéty a neuveriteľne sa premnožiť. Čo na to príroda? Z ktorého konca začne tú pôvodnú rovnováhu „naprávať“? Čo to z dlhodobého hľadiska urobí s našimi telami a mozgami, ale aj s našimi sociálnymi vzťahmi, s naším druhom ako celkom? Máme za sebou prvú storočnicu naozaj intenzívneho využívania elektrosféry, ale čo to s nami urobí o tisíc rokov?
Ešte väčšiu zmenu než v našich svaloch spôsobuje elektrosféra v našich mozgoch. Máme tu modernú informačnú dobu, sme obklopení predmetmi s čoraz univerzálnejšími a jednoduchšími užívateľskými rozhraniami. Čo to urobí v dlhšom časovom horizonte s mentálnymi schopnosťami ľudí? Náznaky už teraz vidíme najmä na mladej generácii, ktorá suverénne ovláda modernú elektroniku a výpočtovú techniku, ale nepriamo úmerne s tým stráca iné schopnosti. O čo väčšiu časť našich životov venujeme „komunikácii“ s rozhraniami prístrojov vytvorených človekom, o to menšiu rolu v našich životoch hrá schopnosť porozumieť živým systémom, ľuďom, prírode. O čo dokonalejšie vieme chápať logiku ľudských tvorcov informačných systémov, o to viac sa nám postupne odcudzuje skutočný svet prírody. Lenže to by ešte nebolo to najhoršie.
AUTOR: Peter Pivovarník
