Ešte v máji 1999 OSN schovávala pred verejnosťou správu Bakari Kanteho, vedúceho prvej misie UNEP (Program Spojených národov pre životné prostredie) o environmentálnych dôsledkoch „humanitárneho bombardovania“ Juhoslávie, s ktorými sa musia kosovskí Albánci, ako aj iní obyvatelia regiónu vysporiadať.
Už po 12 dňoch strávených v Juhoslávii, ktorá bola v tom čase ešte stále bombardovaná, predložil Bakari Kante správu UNEP, ktorá hovorí o ekologických hrôzach: atmosféra a pôda v bývalej Juhoslávii boli natrvalo kontaminované toxickými materiálmi najmä kvôli bombám, ktorých súčasťou boli priemyselné chemické komplexy a kvôli používaniu zbraní s ochudobneným uránom.
OSN nikdy nezverejnila text Kanteho správy, no jeho časti postupne prenikli na verejnosť vďaka americkému nezávislému novinárovi a reportérovi z medzinárodných inštitúcií v Ženeve – Robertovi Parsonsovi. Ten získal správu od svojho zdroja v UNEP a publikoval jej časti v článku s titulom „Utajovaná alarmujúca správa o následkoch bombardovania Juhoslávie: Toxíny, ktoré OSN nebude vidieť“. Parsons v jednom z rozhovorov hovoril aj o snahe úradov OSN túto správu cenzurovať a pozmeniť. Americká mimovládna organizácia Military Toxic Project aj na základe dostupných vládnych dokumentov spočítala, že na Kosovo bolo zhodených 9,45 ton jadrového odpadu.
Kanteho správa bola neúprosná vo svojom hodnotení kontaminácie a poukazuje na to, že budúce generácie žijúce na bombardovaných územiach budú trpieť rakovinou, leukémiou, zvýšeným počtom potratov a deformít u novorodencov. Príroda bývalej Juhoslávie bola znečistená toxickými látkami, z ktorých najnebezpečnejšie sú polychlórované bifenyly (PCB), vysoko karcinogénne látky, zodpovedné za imunologické ochorenia. Správa zdôrazňuje, že jeden liter PCB je postačujúci na to, aby kontaminoval jednu miliardu galónov vody.
PCB sa nachádza v elektrických rozvodniach a mnohých ropných rafinériách, ktoré boli terčom bombardovania NATO. Bombardovanie viacerých tovární, ktoré slúžili na spracovávanie ťažkých kovov okrem iného spôsobilo šírenie kadmia a najtoxickejšej formy ortuti. Jedným z výsledkov takéhoto počínania vojsk NATO bola aj otrava Dunaja.
V ôsmej kapitole správy Kante hovorí o znečistení zapríčinenom použitím zbraní s ochudobneným uránom. „Podľa dostupných údajov, NATO použilo muníciu s obsahom ochudobneného uránu pri bombardovaní vojenských a civilných objektov.“
Použitie tejto munície má strašné následky pre obyvateľstvo, pretože okrem fyzického zranenia spôsobuje rádiologickú kontamináciu, ktorá spôsobuje rakovinu.
Kante ďalej hovorí : „Počas používania (výbuchov) zbraní z ochudobneného uránu sa vytvára oxid uránu ( U308 a UO2 ), rovnako ako veľmi reaktívne plyny rádia a radónu. Častice oxidu majú šírku medzi 0,5 a 5 mikrónov a vietor ich môže zaniesť do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Vzhľadom k tomu, že v regióne Juhoslávie dominujú severozápadné vetry, to znamená, že znečistenie ide z Juhoslávie do Maďarska, Nemecka, Chorvátska a Bosny alebo do Albánska, Macedónska a Grécka.“
Biely dom vedel o tom, že bomby obsahujú ochudobnený urán. Až po veľkom tlaku verejnosti Američania potvrdili, že munícia bola plnená „špinavým“ uránom, nebezpečným pre človeka a životné prostredie.
Analýza 340 vzoriek pôdy, vody, atď. ukázala prítomnosť častíc transuránu, ako je U – 236 a stopy plutónia a štiepnych procesov. Prítomnosť plutónia bola potvrdená v dvoch laboratóriách – vo Švédskom inštitúte pre rádiologickú ochranu a v švajčiarskom laboratóriu AC – Speiz.
Vojenský konflikt v Kosove sa začal, keď sa Kosovská oslobodenecká armáda (UCK) rozhodla vojenskou cestou získať samostatnosť Kosova od Srbska (vtedy Juhoslovanská federatívna republika). UCK bola ešte začiatkom 90. rokov vedená v USA, Veľkej Británii a Francúzsku ako teroristická skupina, ktorej „náplň práce“ okrem iného spočívala v obchodovaní s drogami, zbraňami, aj ľudskými orgánmi. V roku 1998 však zo zoznamu teroristických skupín zázračne vypadla. Najhorším momentom vojny bolo bombardovanie Srbska letectvom NATO trvajúce od 24. marca 1999 do 11. 6. 1999. Bombardovanie viedlo k ukončeniu konfliktu a napokon aj k vyhláseniu samostatnosti Kosova 17. februára 2008, kedy kosovský parlament schválil jednostrannú deklaráciu, na základe ktorej vznikla samostatná tzv. Kosovská republika. Postoje rôznych štátov sveta k vyhláseniu nezávislosti Kosova sa líšia. Kým drvivá väčšina členských štátov „mierotvorného“ paktu NATO uznala nezávislosť Kosova, krajiny ako Srbsko a Rusko zastávajú výrazne negatívny postoj k tejto otázke. Slovenská republika zatiaľ neuznáva Kosovo ako samostatný štát. Okrem Slovenska kosovskú samostatnosť do dnešných dní neakceptuje z krajín EÚ ani Grécko, Španielsko, Rumunsko a Cyprus. Podľa vyjadrenia kosovského ministra zahraničných vecí Envera Hoxhaja z októbra 2013 na to tieto štáty, vrátane Slovenska, nemajú „žiadny politický ani právny dôvod“.
Zdroj: balkanchronicle.com, merip.org, SITA Foto: webwm.com