Viera v existenciu mimozemšťanov vyvoláva úsmev na tvári nejedného človeka. Faktom však ostáva, že správy o stretnutiach s bližšie neidentifikovateľnými bytosťami sa objavujú už od počiatkov písomníctva a nájdeme ich aj v najposvätnejšej knihe kresťanstva.
Kým prvá starozákonná kniha Genezis obsahuje iba zmienky o akýchsi Božích synoch, ktorí videli, že ľudské dcéry sú krásne, vzali si ich za manželky a splodili s nimi obrov (porov. Gn 6, 1 – 4), prorok Ezechiel zachádza ešte ďalej a podivných návštevníkov z nebies opisuje ako bytosti so štyrmi tvárami a štvoricou krídel. Tieto podivné stvorenia mali rovné nohy, „ale chodidlá boli ako teľacie a jagali sa ako bronzové zrkadlo. Pod svojimi krídlami na štyroch stranách mali ľudské ruky. Mali štyri tváre a ich štyri krídla sa navzájom dotýkali. Pri chôdzi sa neobracali, lebo vždy šli tvárou vpred. Spredu vyzerala ich tvár ako ľudská, po pravej strane všetky štyri mali leviu tvár, po ľavej strane všetky štyri mali býčiu tvár a zozadu všetky štyri mali orliu tvár“. (Ez 1, 5 – 11)
No podobné správy o bytostiach z nebies nachádzame i v sumerských mýtoch a staroindických eposoch, pričom v tejto súvislosti nemožno opomenúť ani niekoľkotisícročné skalné kresby v údolí Val Camonica v talianskej Lombardii, ktoré pripomínajú moderných astronautov.
Staroveký historik Titus Livius, autor monumentálnej kroniky Ríma, pôvodne pozostávajúcej zo 142 kníh, popísal zázraky vrátane žiarivých fantómových lodí, ktoré údajne spozorovali začiatkom tretieho storočia p. n. l. Hoci svoje dielo vytvoril zhruba o dvesto rokov neskôr, vychádzal z prameňov svojich rímskych a gréckych predchodcov, a tak navzdory pochybnostiam nemožno jeho záznamy podceňovať. Na výmysly by historici ako Quintus Fabius Pictor, Quintus Claudius Quadrigarius či Sempronius Asellio, z ktorých čerpal, v prísnom systéme rímskej republiky istotne doplatili životom.
Podobné pozorovania objektov, na ktorých sa mohli plaviť návštevníci z iných svetov, zaznamenali aj iní autori – napríklad Plínius Starší v diele Historia Naturalis, kde popísal padajúcu iskru, ktorá sa zväčšovala, až kým nedosiahla veľkosť mesiaca, a následne opäť vystúpila na nebesia, k čomu vraj malo dôjsť v roku 76 p. n. l. Opäť je však potrebné podotknúť, že sa tento úkaz mal udiať zhruba sto rokov pred Plíniovým narodením a antický spisovateľ – podobne ako Titus Livius – čerpal zo starších predlôh. To isté platí aj v prípade rímskeho historika a esejistu Plutarcha, ktorý zaznamenal udalosť z roku 74 p. n. l., teda zhruba 110 rokov pred jeho narodením, keď počas bitky medzi rímskou armádou a silami kráľa Mithridatesa VI. z Pontu (dnes severovýchod Turecka) spadol z oblohy akýsi horiaci predmet v tvare tradičnej gréckej nádoby na víno zvanej pithos. Ešte šokujúcejšie svedectvo podal historik Titus Flavius Josephus v prvom storočí nášho letopočtu, keď vychádzajúc z rozprávania očitých svedkov poskytol opis lietajúcich vozov a ozbrojených jednotiek, ktoré sa prehnali oblohou.
V roku 196 zasa historik Cassius Dio popísal, ako jemný dážď striebristej farby zavlažil Augustovo fórum v Ríme a zanechal po sebe akúsi lepkavú látku, ktorá vošla do dejín pod názvom anjelské vlasy. Cassius zozbieral materiál pomocou bronzových mincí, no po štyroch dňoch záhadná látka zmizla. Zástancovia teórií o existencii mimozemských civilizácií sú, samozrejme, presvedčení, že materiál patril obyvateľom inej planéty.
Okrem toho máme k dispozícii zápisy biskupa Agobarda z Lyonu, datované do 9. storočia, kde sa píše o Magónii – krajine na oblohe. Podľa Agobarda je však viera v Magóniu čistým bláznovstvom a hlúposťou. Ale francúzsky spisovateľ Jacques Bergier sa v knihe Mimozemšťania v dejinách viere v existenciu mimozemských bytostí nevysmieva. Práve naopak, naznačuje, že pravdepodobne mali kontakty aj s takými osobnosťami ako anglický filozof Roger Bacon, taliansky matematik a astronóm Gerolamo Cardano a zrejme najväčší génius všetkých čias Leonardo da Vinci, pričom im sprostredkovali časť svojich vedomostí.
AUTOR: Pavol Ičo
