Príbehy o ľuďoch, ktorí sa vyhli smrti alebo žili aj po svojom skone, pozná celý svet. V uvedenom zmysle je azda najznámejší fenomén zombie, teda oživenej mŕtvoly.
Postup vytvorenia zombie objasňujú autori knihy Záhady ľudstva Herbert Genzmer a Ulrich Hellenbrand takto: „Kúzla zombie, ktoré používa kňaz vúdú, sa plne zakladajú na mágii. Začínajú sa kliatbou, ktorá je namierená proti istej osobe. Vyriekne ju kňaz (houngan), kňažka (mambo) alebo černokňažník (bokor). Buď kliatba dotyčnú osobu usmrtí, alebo ju uvrhne do tranzu podobného smrti. Po niekoľkých dňoch ten, kto vyriekol kliatbu, vykoná špeciálny rituál, aby znovu oživil túto osobu, ktorá začína úplne podliehať jeho vôli. Zombie sám odteraz nie je schopný samostatných činov a myšlienok.“
Pri premene človeka na zombie sa používajú rôzne rastlinné a živočíšne jedy, vyvolávajúce halucinácie alebo paralýzu obehového systému. „Kúzelník tajne podáva jed – rastlinný výťažok durmanu alebo tetratoxínu z tkaniva ryby štvorzubca, ako bolo zistené, ktorý spôsobuje vážne poškodenie mozgu a uvádza obeť do stavu podobného smrti. Po pochovaní je telo vyzdvihnuté a oživené inou drogou (povzbudzujúcou látkou, ktorú obsahuje americká ropucha aga – Bufo marinus), ktorá poskytuje ohromnú telesnú silu,“ vysvetľuje anglický spisovateľ Richard O´Neill v publikácii Ľudia a príšery.
Prípravok, ktorý spôsobuje stav strnulosti, pripomínajúci smrť, je pritom často vo forme prášku.
O tom, že tento postup naozaj funguje, presvedčil svet prípad Haiťana menom Clairvius Narcisse. Toho v roku 1962 oficiálne vyhlásili za mŕtveho, ale o osemnásť rokov neskôr sa objavil na trhu vo svojej rodnej obci L´Estère. Tam ho spoznala jeho sestra a ďalší dedinčania. Neskôr potvrdili aj lekári, že naozaj ide o Clairviusa Narcissea. Keď zisťovali, kde celý ten čas bol, vysvitlo, že ho skupina mužov, vedená jeho vlastným bratom, otrávila a premenila na zombie. Zbavený vlastnej vôle a pod vplyvom kúziel následne po celé roky pracoval ako otrok na cukrovej plantáži.
Iný známy prípad spadá do roku 1918, keď skupinu otrhaných ľudí, ktorí sa nesmierne podobali na už zosnulé osoby, využíval na Haiti ako zberačov cukrovej trstiny farmár Ti-Joseph du Colombier.
No predstavy o chodiacich mŕtvolách sa nespájajú iba s kultom vúdú, značne rozšíreným na Haiti. Aj naši predkovia verili, že upíri sú nesmrteľní, môžu vstať z hrobu a ohrozovať živých. Z tohto dôvodu niektorým jedincom zväzovali ruky, odsekávali dolné končatiny, prepichovali hlavu a srdce, prípadne ich telá v hrobe zavaľovali kamením. Dôkazy o takomto konaní sa našli napríklad v Nižnej Myšli na východnom Slovensku.
Vikingovia označovali pohyblivé mŕtvoly slovom „draugr“ a v niektorých oblastiach Číny verili, že ak sa mŕtve telo nepochová v čo možno najkratšom čase, vojdú doň duchovia a stane sa z neho zlomyseľný Ch’iang-shich. Židia však zašli ešte ďalej, keď vraj dokázali oživiť hlineného Golema.
Prekonať smrť údajne dokážu aj indickí fakíri. Za muža, ktorý dokázal vstať z mŕtvych považovali a dodnes považujú milióny ľudí v Indii, ako i v iných krajinách, guru Sai Babu (1926 – 2011).
Viera v oživené mŕtvoly pravdepodobne vychádza z prípadov, keď došlo k pochovaniu zaživa.
Pochovanie zaživa ako trest
V Rímskej ríši patrilo pochovanie zaživa popri upálení zaživa, ukrižovaní, zahrdúsení a zhodení zo skaly medzi najkrutejšie tresty. Ukladali ho výhradne kňažkám bohyne Vesty, ktoré prišli o panenstvo. Muža zvodcu tiež čakal brutálny trest v podobe ukrižovania. No nesmiernu vynaliezavosť v oblasti krutých trestov Rimania ukázali najmä v období prenasledovania kresťanov (hlavne v rokoch 64 až 305), keď Kristových nasledovníkov zbavovali života varením v kotle, ukameňovaním, odsekávaním častí tela či pohodením do nehaseného vápna. V stredoveku a ranom novoveku tento trest poznali v mnohých európskych krajinách. Trebárs na území dnešnej Českej republiky a Nemecka bolo pochovanie zaživa odplatou za pokus o vraždu, krádež a znásilnenie. Z mesta Vilvoorde v súčasnom Belgicku zasa pochádza správa, datovaná do roku 1597, podľa ktorej tu mala byť takýmto spôsobom potrestaná Anna Utenhoven za to, že sa vzdala katolíckej viery a pridala sa k anabaptistom.
Japonská kronika Yasutomi-ki z 15. storočia obsahuje záznam o pochovaní živej ženy, ktorú zajali pri rieke Nagara. Jej poprava mala zaistiť stabilitu mosta, ktorý tam budovali. Usmrtenie pochovaním zaživa v záujme zaistenia pevnosti stavby je v Japonsku zvyk známy pod názvom hitobashira, pričom táto tradícia nepostihla len zajatcov, ale i dobrovoľníkov, ktorí považovali za česť obetovať svoj život takýmto spôsobom.
AUTOR: Pavol Ičo
