Keď Severoatlantická aliancia prijala novú strategickú koncepciu, ktorá predpokladá použitie sily bez súhlasu OSN, preverila si jej účinnosť v praxi na bývalej Juhoslávii. V marci 1999 po prvýkrát bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN došlo po druhej svetovej vojne k bombardovaniu suverénneho a nezávislého štátu v Európe v rámci operácie Spojenecká sila.
Rozkaz na bombardovanie Srbska vydal Javier Solana, generálny tajomník NATO, americkému generálovi Wesleymu Clarkovi, ktorý velil silám aliancie v Európe. Agresia trvala od 24. marca do 10. júna 1999 a po 2300 náletoch na Srbsko zostalo 3500 obetí, z toho 89 detí, pričom v tom nie sú zahrnutí ľudia, ktorí zomreli na leukémiu a nádorové ochorenia v dôsledku použitia munície s ochudobneným uránom silami NATO. Na Srbsko, Vojvodinu a Kosovo dopadlo aj 37 000 kazetových bômb a časť z nich zostáva nevybuchnutých pod zemským povrchom.
Okrem ľudských strát utrpelo Srbsko materiálne škody vo výške 100 miliárd dolárov, keďže operácia Spojenecká sila zanechala za sebou 25 000 zničených budov a úspešne zasiahla mosty, železničné trate, nemocnice, školy a kultúrne pamiatky. Oficiálnym dôvodom na bombovú lekciu Srbsku bol postup srbskej armády proti albánskemu obyvateľstvu v Kosove. Spomínaný generál Wesley Clark neskôr napísal knihu Vedenie modernej vojny a uviedol v nej, že vzdušné operácie proti bývalej Juhoslávii boli naplánované už v polovici júna 1998.
Bývalá Juhoslávia ako nárazníkový štát medzi NATO a Varšavskou zmluvou po zániku socialistického vojenského bloku nepočúvala dobré rady z Washingtonu o nutnosti reforiem ako poslušná stredná a východná Európa, a potrebovala lekciu. Na zámienku poslúžili podnecované nacionálne vášne, tak typické pre Balkán po páde železnej opony. NATO bez problémov pošliapalo Štatút OSN, Helsinský záverečný akt, Parížsku chartu pre novú Európu a päť rezolúcií BR OSN, aby dalo Belehradu jasne najavo, kto rozhoduje o pomeroch v Európe.
Slovensko nestálo bokom od dôležitých historických udalostí a napriek tomu, že nebolo ešte členom NATO, vláda Mikuláša Dzurindu 6. apríla 1999 odsúhlasila neobmedzený prístup do vzdušného priestoru SR pre lietadlá aliancie na prelety do bývalej Juhoslávie. Súhlas dali aj ostatní nedočkavci na členstvo v NATO ako napríklad Macedónsko, Bulharsko alebo Rumunsko.
Existuje kanadská žaloba na predstaviteľov členských štátov NATO a predstaviteľov aliancie za porušenie Charty OSN, medzinárodného práva, úmyselné zabíjanie a mnohých ďalších bodov, medzi ktorými figurujú bývalý americký prezident Bill Clinton, bývalá šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová, bývalý britský premiér Tony Blair, bývalý generálny tajomník NATO Javier Solana, či bývalý kanadský premiér Jean Chrétien. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu sa tým pochopiteľne vôbec nezaoberal, pretože „humanitárna operácia“ NATO nemôže byť predsa zločinom, ale iba prínosom pre bezpečnosť Európy, sveta i ľudstva.
Holokaust alebo zabíjanie moslimov v Srebrenici nám médiá pripomínajú pravidelne každý rok množstvom smútočných spomienok, televíznych dokumentov, úvah a analýz. Vietnamská dedina My Lai, masaker v Deir Jásin alebo bombardovanie Srbska si podľa „odborníkov na humanitu“ zrejme až takú pozornosť nezaslúžia, no napriek tomu si ich treba pripomínať, pretože pre ne rovnako neplatí nijaká premlčateľnosť zločinov.
Zdroj: TASR, ČTK