„Caeleum denique! – Nebo na konci!“
(bojový pokrik templárov)
Nikolaj Berďajev v diele Pramene a zmysel ruského komunizmu učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné pri vratkých politických ideológiách.
„Posledný panslavistický farár“ vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji“ prekypuje nielen geograficky, ale aj duchovne religióznymi symbolmi vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám či v spolupráci s inými vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.
Obyvatelia i návštevníci Vyšného Slavkova boli na farskom dvore počas uplynulých troch rokov svedkami tvorby tohto podivného a najväčšieho diela. Ide o jediný exemplár svojho druhu. Výrazný slovenský štátny znak na priečelí lode vyjadruje nádej, že Slovensko po obnovení cyrilo-metodskej misie má šancu plniť poslanie priesečníka hodnôt západorírmskej a východorímskej kultúry. Donát Čarnogurský postavil Archu II ako symbol viery. Vyjadril zámer, že má byť znamením Božej moci, posilou zhora, aby sme neprepadli tlaku tohto sveta, nepoddali sa vzrastajúcemu zúfalstvu a úzkosti. Temné sily, ktoré vyčíňali v časoch Božieho navštívenia v potope ľudstva, rovnako paralyzujú – doháňajú ľudí až k totálnej ničote.
Vonkajšok Archy II – človek ako Božia stavba
Zmenšená replika Noemovej archy vo Vyšnom Slavkove má dĺžku asi 7 m, šírku 2 m a výšku 4 m. Jej proporcie sú podobné tým, ktoré poznáme z viacerých diel výtvarného umenia či z biblických filmov. Historická archa klasického filmu Biblia (1966) sa najviac podobá tej vo Vyšnom Slavkove. Dovnútra výklopný vstupný otvor filmovej kulisy ovládaný mechanizmom kladkostroja s protizávažím, na ktorý sa zamerala kamera, je typovo rovnaký s tým na Arche II. Prekvapí nás technická identita obidvoch vstupov lodí napriek tomu, že Donát Čarnogurský o tomto filme nevedel.
Kniha Genezis (7,16) spomína zdanlivý detail, že dvere do Noemovej archy zvonka uzavrel sám Stvoriteľ. Naznačuje sa tým význam symbolu dverí, čo vyjadril napríklad prorok Izaiáš (26,20): „Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zapri dvere za sebou, schovaj sa trocha, nakrátko, kým neprejde hnev.“ Eschatologicky to vyznie zreteľnejšie v kontexte podobenstva o tesnej bráne (Lk 13,25). Kristus je skutočný Pán nad dverami do plnohodnotného života tu aj v nebeskej sláve (Zjv 3,20) a túži po mystickom zjednotení s omilostenou dušou, ako predznačila Pieseň piesní, a v liturgii eucharistie vyjadrujú obetné dary. Preto v byzantskej liturgii majú trojaké dvere v rámci ikonostasu zásadný význam. Naopak, liturgická reforma u latiníkov po 2. vatikánskom koncile sa symboliky dverí vzdala zrušením oltárnej mriežky – zábradlia, oddeľujúcej bohoslužobný priestor, čo tiež pomohlo k profanácii liturgie i „zdemokratizovaniu“ Božieho ľudu.
V byzantskej liturgii poznáme zvolanie Dvere, dvere, premúdrosť, vnímajme!, ktorým diakon vyzve veriacich k vyznaniu viery. V prvotnej cirkvi sa v tomto okamihu zatvárali chrámové dvere, aby tí, ktorí neboli pokrstení alebo boli pre ťažké hriechy dočasne vylúčení zo spoločenstva, nemali účasť na týchto tajomstvách viery a eucharistie. Prvotní kresťania ich strážili aj za cenu života, a predsa sa dostali do podozrenia pohanských Rimanov, že prijímaním tela a krvi Krista činia rituálny kanibalizmus.
AUTOR: Peter Grečo
