Ak sa dnes pozeráme na Ruskú federáciu a jej armádne zložky, situácia je úplne iná ako 90. v rokoch minulého storočia alebo na začiatku nového milénia. V 90. rokoch došlo k výraznému obmedzeniu rozsahu vojenskej flotily, raketových síl i obrnených jednotiek a súviselo to nielen s rozpadom Sovietskeho zväzu, ale aj s ďalšími faktormi vo väzbe na dohody, ktoré boli uzavreté medzi USA a Ruskom. Po vzniku Ruskej federácie – hlavne po nástupe prezidenta Vladimira Putina k moci, došlo k výraznému prehodnoteniu vzťahu k možnostiam a situácii ruskej armády z hľadiska jej výzbroje, technického vybavenia i celkového zázemia. Dochádza k rozvoju nových významných technických zariadení v oblasti rádiotechnického boja či náhrady analógových systémov riadenia digitálnymi systémami.
Došlo k celkovej transformácii vojenského priemyselného komplexu. Rad významným podnikov, ktoré zásobovali obranný priemysel, zostal na území Ukrajiny. Toto všetko viedlo k nutnosti vybudovať novú koncepciu obranného priemyslu, rozvinúť novú generáciu výskumných základní, a zároveň vytvoriť podmienky pre technické prebudovanie ruskej armády.
Kľúčovým parametrom je nasadenie zbraní štvrtej a piatej generácie vo väčšine druhov ozbrojených síl RF. S tým súvisí aj rozvoj úplne nových zásadných raketových komplexov, ktoré radikálne zmenili celkovú situáciu dovtedajšej strategickej rovnováhy a v podstate neutralizovali napr. americký systém SOSUS, teda systém zachytávajúci zvukové stopy ponoriek, ktoré sa plavili okolo amerického pobrežia. Systém SOSUS stál USA viac ako 40 mld. dolárov a mal zabezpečiť monitorovanie pohybu ruských ponoriek pozdĺž amerických brehov v dostatočnej vzdialenosti.
Jedna zo základných strategických zmien, ku ktorým došlo, je časové chápanie od uskutočnenia raketového štartu po dopad na cieľ. Staré medzikontinentálne balistické rakety, ako boli Vojvoda alebo Satan, potrebovali zhruba 20 minút na dosiahnutie cieľov na území USA. Za ten čas bolo možné identifikovať trajektóriu týchto raketových systémov a podniknúť protiraketové opatrenia a existovala teoretická šanca dosiahnuť pomocou červeného telefónu zmenu pohľadu druhej strany na potenciálny raketový útok. V súčasnej situácii pri rozvoji rakiet, ako je Sarmat alebo supersonické zbrane, obdobie, keď je možné identifikovať štart, trvá zhruba 60 sekúnd. V takomto krátkom období nie je možné identifikovať s dostatočnou presnosťou predpokladaný charakter budúceho útoku, čo radikálne zmení celkovú koncepciu protiraketovej obrany inštalovanej predovšetkým v severnej časti USA a na Aljaške.
RAKETOVÉ SYSTÉMY
Rakety strategického určenia sú rakety, ktoré majú dolet 16000 km, ale hlavne manévrujú počas svojho letu, a takou je Sarmat. Sarmat má 8 až 12 multihlavíc, každá z nich má kaliber od 50 do 200 kiloton a sú navádzané umelou inteligenciou samostatne na jednotlivé cieľové prvky. Časť týchto hlavíc je falošná, predstavuje fiktívne ciele. Manévrovateľnosť počas letu zároveň znamená nesmierne sťaženie identifikácie trajektórie a skutočnosť, že štart rakety Starmat prebieha veľmi rýchlo, ide o zhruba 50 sekúnd, protiraketová obrana, ktorá by mohla zničiť tieto rakety skôr, než dosiahnu výšku 100 až 150 km, má príliš krátky čas na to, aby identifikovala cieľ, uviedla do pohotovosti protizbraň a dokázala zničiť raketu letiacu týmto spôsobom.
Môže to byť aj raketa Bulava, na ktorú je možné umiestniť systém Avangard. Avangard predstavuje rýchlosť zhruba 15 až 20-krát vyššiu ako rýchlosť zvuku. Dvadsať machov znamená, že táto raketa predstavuje sama osebe energetickú zbraň a sila energetického dopadu predstavuje zničenie viac ako 30 km2 bez použitia vlastnej nálože. Táto raketa vzhľadom na energetické možnosti môže manévrovať a priviesť úder cez južný pól. Kľúčová časť protiraketovej obrany USA je vybudovaná v severných štátoch USA a znamená predovšetkým orientáciu na útok cez severný pól. Použitie rakety Avangard v kombinácii s Bulavou zároveň znamená dosiahnutie úplne novej strategickej sily vzhľadom na rýchlosť štartu, dosiahnutia výšky 120 až 150 km a následné odpálenie systému Avangard. Modernizované triedy Bulava 2 a Bulava 3 umiestňované na ponorkách, strategických mobilných zariadeniach či raketových krížnikoch môžu priniesť zásadnú zmenu možností strategického úderu. Samotná raketa Bulava môže niesť zhruba 8 až 10 multihlavíc so samostatným navádzaním, ale aj jednu hlavicu so silou zhruba do štyroch megaton.
Ak doteraz boli americké a ruské koncepcie založené predovšetkým na využívaní stacionárnych štartovacích rámp, išlo o známe raketové šachty. Dnes je ťažisko operačných raketových systémov orientované na mobilné systémy. Špeciálne dopravné systémy, ktoré sa týkajú napr. rakiet Iskander alebo aj rakety Sarmat, sú mobilné raketové zariadenia s vysokou priechodnosťou v teréne, s ťažkou identifikáciou, či už satelitnými snímkami alebo inak, a zároveň vnášajú absolútnu neistotu predpokladaného miesta štartu rakety. Neidentifikované miesto odpálenia, rýchla dostupnosť výšky 12 až 15 km v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd, rozdelenie na roj hlavíc, ktoré sú riadené samostatne pomocou umelej inteligencie a nemožnosť identifikovať falošné a aktívne hlavice vytvárajú z rakety Sarmat mimoriadne silný a účinný raketový nástroj.
Dnešné formy protiraketovej obrany v podstate strácajú účinnosť na úroveň 10 až 15 %. Podľa niektorých analytikov a autorov (napr. z amerických National Interest) môžeme konštatovať, že možnosť použitia vlastnej protiraketovej obrany voči systémom Sarmat zlyháva. To isté sa týka použitia super zbraní, ktoré sú konštruované na báze hypersonických rýchlostí. Ide napr. o rakety Zirkon, ale aj o rakety ďalšieho kombinovaného typu, ktoré môžu byť umiestnené buď na raketách Bulava, alebo na lodných či mobilných odpaľovacích zariadeniach.
Základná výhoda použitia týchto hypersonických zbraní znamená nielen to, že letia mnohonásobne rýchlejšie ako zvuk, dosahujú operatívnu výšku zhruba nad 100 km v priebehu 20 – 30 sekúnd, ale kľúčová je kombinácia vlastností týchto hypersonických zbraní: vysoká manévrovateľnosť počas letu, ktorá znemožňuje vypočítať stabilnú trajektóriu a na základe toho vypočítať protiraketový úder, a presnosť zásahu v desiatkach metrov. Môžu niesť na palube až do jednej megatonovej nálože, pričom vlastná sila raketovej zbrane môže byť dokonca vzhľadom na vysokú presnosť a využitie energetickej zbrane pri dopade znížená na hodnotu od 50 do 500 kiloton. To výrazným spôsobom umožňuje spresniť údery, zamerať ich na protivníkove letiská, sklady zbraní, veliteľské stanovištia a pod., ale znamená zmenu pohľadu na tzv. nukleárnu zimu.
Použitie hypersonických zbraní s vysokou presnosťou a manévrovateľnosťou letu umožnilo výrazne znížiť silu jadrových náloží. Použitie 50-kilotonovej nálože znamená síce silnejší výbuch ako v Hirošime a Nagasaki, ale podstatne menšie riziko vzniku nukleárnej zimy. Niektoré výpočty a modelové scenáre uskutočnené ruskou stranou ukazujú, že v takomto prípade je riziko nukleárnej zimy na úrovni 10 až 15 %. Obava zo vzájomného zničenia a dôsledkov toho zničenia nukleárnou zimou sa výrazným spôsobom znižuje.
HYPERSONICKÉ ZBRANE
Tým, že sú hypersonické zbrane umiestnené na mobilných zariadeniach, sú nezistiteľné. Od roku 2018 Rusko opäť prevádzkuje raketové vlaky, vynález 80. rokov. V rámci normálnej nákladnej súpravy na železnici je umiestnená séria odpaľovacích základní, ktoré odpaľujú rakety strategického určenia. Obrovský rozsah v magistrálach, ako je BAM a podobne, prírodné krytie tunelmi, úzkymi údoliami a pod., znemožňuje zistiť odpaľovacie miesto týchto rakiet.
Uvedenie raketových vlakov vyvolalo odpoveď na americkej strane v podobe mobilných odpaľovacích zariadení rakety Minutemant, ktoré umiestňovali na kamiónoch a nosičoch a mohli sa pohybovať po systéme diaľnic po USA. Ukázalo sa, že použitie kamiónov je výslovne obmedzené a nemôže sa použiť ako protiváha k raketovým vlakom. V období vlády ruského prezidenta Borisa Jeľcina boli raketové vlaky odstavené a prestali sa používať. V súčasti sa opäť pohybuje po ruských železniciach 6 súprav neznámeho rozsahu raketových zdrojov.
Hypersonické zbrane v podobe rakiet Zirkon, ktoré nahradzujú rakety Kindžal, umožňujú použitie hypersonických zbraní v rámci protilodného boja. Vybavenie ruskej tichooceánskej a čiernomorskej flotily raketami Zirkon znamená buď útok z väčšej výšky alebo použitie krídlatej rakety letiacej 10 metrov nad povrchom s vysokou presnosťou. Rakety Zirkon používajú nadzvukovú rýchlosť, znemožňujú možnosť adekvátnej ochrany a vedú k zničeniu príslušného námorného plavidla. Celý tento systém sa postupne inštaluje aj ako obranný systém a súčasť systémov Bal alebo Bastion. Tieto majú dolet do vzdialenosti 300 km, ale znamenajú významné zabezpečenie morského pobrežia. Ak vezmeme do úvahy rozsah morského pobrežia RF, systémy Bal a Bastion sa umiestňujú nielen na Kryme alebo pozdĺž arktického pobrežia, ale aj na ďalekovýchodných častiach pobrežia predovšetkým na ochranu proti Japonsku, ale aj americkej tichooceánskej flotile.
AUTOR: prof. Ing. Peter Staněk, CSc.
