Novela zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá nadobudla účinnosť 1. aprílom 2016, prináša jedným radosť, druhým problém. Podľa nej majú súkromné rádiá povinnosť uvoľniť zo svojho vysielacieho času väčší priestor pre slovenskú hudbu. Tento rok najmenej 20 %, od budúceho roku minimálne 25 % mesačne, z čoho aspoň 1/5 musia tvoriť pesničky, ktorým od svojho prvého verejného uvedenia uplynulo najviac päť rokov. Pokiaľ ide o verejnoprávny rozhlas, ten má kvóty na pôvodnú tvorbu na každom zo svojich okruhov nastavené ešte prísnejšie (30/35 %).
O výnimku už požiadalo 16 vysielateľov
Aby si aplikáciu novely v praxi nemohol nikto zjednodušovať presunom domácej tvorby do neatraktívnych nočných hodín, určený podiel sa bude vzťahovať na vysielací čas od 06.00 do 24.00 hodiny. Za slovenské sa podľa definície považuje hudobné dielo s textom v slovenskom jazyku alebo také, ktorého najmenej jeden autor hudby či textu má alebo mal trvalý pobyt na území SR.
Keďže pochopiteľnou ambíciou dotknutých subjektov je vyhnúť sa nepriaznivým dopadom zákonnej povinnosti, podľa hovorkyne Rady pre vysielanie a retransmisiu (RVR) Lucie Jelčovej o výnimku požiadali vysielatelia 16 rádií. Tie stanice, ktorých programové zameranie takéto kvóty vylučuje, by ju mali dostať automaticky. O ostatných žiadostiach RVR zatiaľ nerozhodla – podľa agentúry TASR tak urobí na svojom najbližšom zasadnutí 12. apríla 2016.
Medzi žiadateľmi o udelenie výnimiek sú Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS – 4 výnimky pre rádiá Patria, Devín, Regina a Pyramída), ďalej Rádio Anténa Rock (vysielateľ GES Slovakia), Európa 2 (EUROPA 2), Radio One Rock (RADIO ONE ROCK), Radio One Retro (RADIO ROCK), Rádio One (RADIO ONE), Rádio Best FM (Best FM Media), Fun rádio (RADIO), Rádio Vlna (Corporate Legal), Rádio Expres (D.EXPRES), Rádio Košice (Marek Petráš), Aligator – classic rock radio (Radio ON) a Rocková republika (C.S.M. group).
Pokiaľ však RVR podľahne tlaku všetkých žiadateľov, ktorí si momentálne dopĺňajú ďalšie podklady dôležité pre konečný verdikt rady, vznikne úplne legitímna otázka, či spomínaná novela nestratí svoj praktický zmysel.
Systematická hudobná kritika nejestvuje
Absencia kritického zmyslu je príznačná nielen v publiku (na čo má ono v podstate právo), ale zarážajúco aj medzi skladateľmi a interpretmi navzájom. Úroveň niektorých „chodiacich legiend“ našej populárnej scény je pritom taká diskutabilná, až sa zavše zdá, že čokoľvek iné by v živote robili, výsledok by bol presvedčivejší a lepší než napríklad ich spev. Tam, kde niet talentu, tvrdá práca na sebe nepomôže, takisto však ani veľký talent bez dobrého učiteľa a cieľavedomého rozvíjania nebude nič platný.
Viacerí moderátori súkromných rádií demonštrujú napriek slušnej rozhľadenosti v produkcii daného žánru len veľmi slabú a rokmi takmer nerozvíjanú schopnosť tvorby kvalifikovaných hodnotiacich súdov. Systematická činnosť hudobnej kritiky, ktorej poslaním je odhadnúť špecifickú hodnotu hudobného diela, resp. interpretácie, a kultivovať hudobno-estetický vkus publika, na rozdiel od situácie vo „vážnej hudbe“ prakticky nejestvuje. To sa odráža na hudobných postojoch väčšinového publika, ktorého schopnosť vnímať a rozlišovať hodnoty ustavične klesá. Možno len s nostalgiou spomínať na éru, keď sa hudobná kritika so svojím najvlastnejším útvarom – recenziou tešila prestížnemu postaveniu v spoločnosti.
Aby zanikli dôvody brať ju ako povinnú jazdu
Aj keď mladé či menej známe kapely, ktoré sa do vysielania súkromných rádií dostanú len málokedy, prinesú niekedy viac kvality a originálnosti než ich dokola hrávaní a neraz už aj obohraní „mainstreamoví konkurenti“, nemožno komerčnému médiu prikázať, aby namiesto reflektovania hudobného vkusu svojho poslucháča (teda toho, čo vlastne robí) ho umelecky i žánrovo kreoval náročnejším smerom. Napriek tomu je povšimnutiahodné, ale aj príznačné, že o výnimku nepožiadali také rádiá ako povedzme FM alebo SITY.
Na druhej strane ani dominantné postavenie anglo-americkej produkcie, ktorá vo vysielaní slovenských komerčných rádií suverénne prevažuje, nedáva dôvod na uspokojenie. Stúpajúci podiel videoklipov s povrchným až tupým (často sexistickým) nábojom devalvuje hudbu na úroveň primárnych pudov a postrkáva ju do kategórie audiovizuálneho spotrebného tovaru určeného na uspokojovanie hudobných potrieb v najprimitívnejšej forme. Z tohto zorného uhla je pre niektorých „kontroverzný“ obsah novely opodstatnený. Treba ho chápať ako síce administratívny, no potrebný zásah, ktorý môže byť motivačným impulzom, akousi výzvou na také skvalitnenie domácej tvorby, aby konečne zanikli dôvody brať ju ako vynútenú povinnú jazdu.