V roku 2020 bol v mesačníku Zem&Vek publikovaný môj príspevok, ktorý vychádzal hlavne zo zdrojov na internete. Týkal sa dedičnosti, možného prenosu získaných vlastností na potomstvo. Stálo v ňom: „Absolútnu karikatúru Lamarcka predstavuje Trofim Lysenko (1898 – 1976), ktorý poprel samotnú existenciu génov. Tí starší si možno spomenú na termín „buržoázny mendel-morganizmus“. Nie je miesto sa ním zaoberať, spomenuli sme ho len kvôli úplnosti.
Lysenkove politické aktivity zničili osudy stoviek ľudí, pričom niekoľko z nich skončilo pred popravčou čatou. Prevzatie Lysenkových „metód“ v Číne znamenalo hladomor a následnú smrť 30 miliónov ľudí. V ZSSR bola situácia miernejšia, ale ľudia vďaka Lysenkovi zomierali aj tu. Odhaduje sa, že Lysenko zabrzdil genetickú vedu doma asi na 50 rokov.“ Takéto tvrdenia sú tam dodnes.
Čestne musím priznať, že sme ich nekriticky prebrali. Prvý červík pochybnosti sa objavil, keď sme písali o Weismannovi a jeho bariére. V stručnosti – Weismannova bariéra „zakazuje“ prenos vlastností získaných počas života jedinca na potomstvo. „Experimentálne“ bola dokázaná tak, že Weismann amputoval myšiam chvostíky. A takto získaná vlastnosť sa, čuduj sa svete, neprenášala na potomstvo. Objav ako hrom. Po prečítaní tohto textu môjmu priateľovi napadol lapidárnejší dôkaz.
Isté etniká praktizujú obriezku jedincov mužského pohlavia. Keď chlapci dorastú a sami majú deti, ich deti, chlapci sa nikdy nerodia obrezaní. Toto je princíp „experimentu“, ktorý uskutočnil Weismann koncom 19. storočia a ktorého závery dominujú v evolučnej neodarwinovskej biológii dodnes. Do smiechu? Do plaču? Ako sa komu páči.
Vráťme sa k Lysenkovi. Pri akomsi surfovaní po internete sme objavili takýto text: Liberálna tendenčnosť kritiky Lysenka alebo história hrachových vojen (Либеральная тенденциозность критики Лысенко или история гороховых войн). Citujeme: „Tvrdí sa, že Lysenko odmietal Mendelove zákony.“ Tu je potrebné povedať, čo konkrétne tvrdil Lysenko o Mendelových zákonoch. Pri jeho vystúpení v Odese 15. apríla 1938, Lysenko poukázal na to, že ani jedna jediná konkrétna rastlina nemala očakávaný dedičný pomer farby kvetov 3:1 tak, ako by to podľa Mendelových zákonov malo byť. Mendel ako príklady uvádza 10 rastlín, ktoré „vyhovovali“. Ale Mendel uvádza aj príklady tzv. okrajových prípadov, keď to tak nie je. Napr. pomer 43:2 alebo pomer 1:1. Lysenko má v danom prípade úplnú pravdu. Nie vždy konkrétne rastliny dávajú výsledky blízke (alebo neprotirečiace) teoretickým predpokladom.
A tu je jadro problému. V súčasnej vede sa podobné odchýlky hodnotia ako náhodné (ak v experimente nie sú tzv. systematické chyby) a takéto výsledky sa považujú doslova za nevýznamné vzhľadom na možnú teóriu. Predstavte si, že idete po ceste dlhej 1000 metrov a na tomto kilometri je 49 metrov jám. Je to dobrá cesta? Štatistika tvrdí, že hej, veď jám je tu menej ako 5%. (Cez jamu sa možno dá prejsť, ak nie je veľmi hlboká, ale čo keď do nej zapadneš? Na takej „dobrej“ ceste?) A čo urobíš? Alebo pravdepodobnosť, alebo nejednoznačnosť. V biológii sa málo pravdepodobné prípady nedajú vyhodiť.
AUTOR Ján Lakota
