„Na ceste neprávosti rozum stratili a trpeli za svoje priestupky.“ Žalm 107, 17
Po krátkom 30-ročnom intermezze politicky síce slobodnej, ale chaotickej epoche sme znovu vstúpili do nového totalitného režimu – neslobodnej spoločnosti a násilného organizovania vzťahov, ktoré odporujú ľudskej prirodzenosti a nútia človeka konať proti svedomiu. Totalitarizmus je systém totálneho ovládnutia spoločnosti a života každého jednotlivca, ako náboženský či kvázináboženský systém dogiem, vyžadujúcich bezvýhradnú poslušnosť, ktorý sa masám približuje prostredníctvom symbolov, ktoré sú súčasťou ritualizovaných úkonov.
Koreňom dvoch klasických totalít – komunistického a národného socializmu, ako aj dnešnej novej liberálnej (pružno-mäkkej) totality je Francúzska revolúcia. Ateistický racionalizmus „Veľkej“ francúzskej revolúcie napriek vznešeným heslám o slobode, rovnosti a bratstve nastolil za necelý rok jakobínskej diktatúry (1793 – l794) taký teror voči stúpencom iného presvedčenia, že všetky stredoveké perzekúcie proti nemu blednú.
Francúzska revolúcia – rozborenie sveta starého základu
Francúzski filozofi 18. storočia nikdy nepochybovali o tom, že hlásajú nové náboženstvo. Stáli tak tvárou tvár veľkej výzve, lebo cirkev vždy prehlasovala, že dáva človeku a spoločnosti absolútne východisko. Tvrdila, že stelesňuje skutočnú a všezahrňujúcu jednotu ľudskej existencie spájajúcu všetky roviny ľudského a spoločenského života. Filozofia zareagovala tak, že túto výzvu obrátila proti cirkvi samej a odviazala človeka od mravných noriem, ktoré dal Stvoriteľ. Výrok arogantného Voltaira: „Odstráňte nehanebnicu,“ bol určený nielen cirkvi, ale aj celému kresťanského svetonázoru.
Revolúcia zničila korporatívnu slobodu cirkvi, pokúsila sa prinútiť klérus, aby slúžil štátu. Je prototypom pokusu rozdeliť viditeľnú cirkev, hierarchiu a veriacich do dvoch nezmieriteľných táborov: cirkev štátnu a cirkev oddanú Kristovi – s jasným cieľom zničiť ju. Klérus bol nútený prisahať na konštitúciu a tí, ktorí to odmietli, išli na popravisko. Keďže revolúcia požiera svoje deti, ako to vystihol Edmund Burke, na popravisko išli aj mnohí klerici oddaní režimu. V tieni otázky prísahy na civilnú konštitúciu kléru katolícki kňazi verní Rímu oprávnene obviňujú Deklaráciu práv človeka a občana ako ohavnú filozofiu, ktorá rozvracia Bohom daný spoločenský poriadok a šíri anarchiu. Pápež Pius VI. pochopiteľne zamieta civilnú konštitúciu pre klérus a označuje za absurdné tvrdenie o vrodenej slobode a rovnosti človeka. Táto náuka podľa mienky pápeža odporuje nielen povinnej úcte voči Bohu, ale neuznáva ani povahu ľudskej prirodzenosti.
Scenár revolúcie sa zopakuje v akejkoľvek zdarenej komunistickej alebo nacistickej revolúcii: potentáti najprv pacifikujú odbojné a vplyvné osobnosti z radov duchovenstva. Ostatných zastrašia a podľa presnej metodiky vytvoria kolaborantské štruktúry viditeľnej alebo skrytej podoby. V našich dejinách sú ukážkové monsterprocesy s biskupmi Gojdičom, Buzalkom a Vojtaššákom, vytvorenie Mierového hnutia kňazov (neskoršie Pacem in Terris) a spolupráca duchovných so ŠtB.
Dodnes sme sa s tým nevyrovnali a minulosť nás dobehla. Dnešná liberálna totalita nastolená prostredníctvom vyhlásenej pandémie sa správa podľa rovnakého kľúča. Klérus je rozdelený do dvoch táborov: na cirkev „svedkov covidových“ a cirkev vernú skutočnej katolíckej náuke. Väčšina hierarchie je na strane štátu aktívna alebo s tichým súhlasom. Doteraz nevhodný model financovania cirkví, keď duchovní sú prakticky štátni úradníci a biskupi sú na úrovni ministrov, je veľkým vydieračským potenciálom totalitného štátu. Ten potenciuje aj príznak homosexuality a pedofílie a aj ekonomický profit niektorých biskupov a ich rodinných príslušníkov z vakcinačného neomaltuziánstva. Veriaci – páriovia, ktorí neprijali pravidlá „sanitárnej šelmy“, sa počas protipademických opatrení do kostola nedostanú. Tento judášsky scenár sa bude cyklicky opakovať, zrejme znovu od jesene. Je to esenciálny prvok liberálnej totality, s ktorým sa učíme žiť. Nestrácajme nádej, že raz sa zadosťučiní výroku Krista: „Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú.“
Civilné náboženstvo Francúzskej revolúcie
Prázdno v duši moderného človeka zaplnila politika a politické ideológie, ktoré si – tak ako kedysi náboženstvo – nárokujú priniesť človeku spásu. Novoveké „oslobodenie“ spod jarma cirkvi ešte nezmenilo jeho dušu, jeho antropologickú konštantu – človek potrebuje náboženstvo. „Uniklo im, že človek je náboženský živočích, ktorý keď popiera pravého, jediného Boha, vytvára si falošných bohov, idoly a modly, klania sa im.“
Keď počas Francúzskej revolúcie stroskotal pokus preniesť klérus na stranu revolučného štátu, prešli jej pohlavári do útoku na základy viery, pričom proti katolíckym dogmám postavili revolučný „kult rozumu“. Výrok Voltaira: „Keby nebolo Boha, bolo by ho nutné vynájsť, aspoň do tej doby, kým bude ľud zotrvávať v nevedomosti,“ jasne vyznačuje líniu, v akej konala nová štátna revolučná moc – z tradičného katolicizmu sa má stať nové náboženstvo novej spoločnosti, a to náboženstvo občanov. Jedným z teoretikov koncepcie „občianskeho náboženstva“ je Jean-Jacques Rousseau, ktorý v Spoločenskej zmluve odmieta katolicizmus.
Štátni potentáti prakticky etablovali „nové náboženstvo“ – pokúsili sa násilím obliecť staré náboženské spôsoby na novovytvorenú „ateistickú figurínu“. Starú záplatu prišívali na nové šaty, nové víno bohoborectva vlievali do starých mechov. Zaviedli „kult rozumu“, dekádový kalendár a nový letopočet. Bolo to výrazom vedomého rozchodu s minulosťou a znamením náboženského mesianizmu, vidiaceho v revolúcii počiatok novej doby a vykúpenia ľudského rodu. Pod holým nebom a v chrámoch sa konali obrady a ceremónie v regrese najpohanskejších spôsobov, sexuálne perverznosti sa diali priamo na oltároch. Pobláznení Francúzi na Sviatok jednoty a nedeliteľnosti na Marsovom poli vztýčili oltár, na ktorý jednoduchí účastníci sprievodu – tak ako kedysi sväté obrázky – teraz kládli plody svojej práce či nástroje svojho remesla alebo umenia. Potom davy zoskupené okolo oltára predniesli pod nebeskou klenbou prísahu novej ústave. Prívrženci poslanca Jacqua-Reného Héberta vyzývali na plienenie kostolov, v parížskych divadlách hrali paródie na omše a posmešné náboženské maškarády. So súhlasom Komúny mizli z kostolných veží zvony a menili sa na delá, povrazy na laná lodí a veže sa mali zrovnať so zemou, lebo – ako hlásal Hébert – prečnievajú ostatné budovy, odporujú zásadám rovnosti. Sám radikál Maximilián Robespierre sa snažil regulovať túto „reformáciu zdola“ a na jeho návrh Konvent odhlasoval, že francúzsky národ uznáva Najvyššiu bytosť a nesmrteľnosť duše.
Aj v súčasnosti sa opakuje revolučný scenár. Na Západe sa v kostoloch neraz konajú rôzne „kultúrne“ predstavenia, v ktorých sa prejavujú dôsledky sexuálnej revolúcie a koncilových reforiem zameraných na zosvetštenie Božieho kultu. Zdá sa, že Rusko je jediná krajina, ktorá zákonne postihuje znesväcovanie chrámov tak, ako sa to dialo v prípade pornografickej kapely s príznačným názvom Pussy Riot – pochopiteľne, k nevôli liberálnej dekadentnej mysle. A čo povedať o znesväcovaní chrámov tzv. očkovacími centrami, ktoré aj u nás vychválili Katolícke noviny? Znovu vytiahli Kristov bič na svätokupcov: „Môj dom sa bude volať domom modlitby. A vy z neho robíte lotrovský pelech.“
AUTOR: Peter Grečo
