Nemecko, hospodársky najsilnejší štát Európy, a zároveň politický vazal Spojených štátov, uzavrelo začiatkom decembra 16 rokov dlhú kapitolu éry kancelárky Angely Merkelovej. Ôsmeho decembra sa funkcie kancelára – čo je približný ekvivalent predsedu vlády – ujal nevýrazný sociálny demokrat Olaf Scholz. Na štátnické dozrievanie, ktoré trvalo jeho predchodkyni niekoľko rokov, nemá čas. Vojenská konfrontácia NATO s Ruskom a kolabujúca energetika ho nútia robiť unáhlené činy, konať skratkovito a odhaľovať svoju pravú tvár.
Ako to myslel?
Dňa 17. júla mnohých Stredoeurópanov zarazil tým, čo napísal na adresu Litvy, Slovenska a iných nových členských štátov vojenského paktu NATO. Tí, ktorí čítajú nemecké spravodajstvo, mohli na webovej stránke denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung nájsť jeho príspevok pod titulkom „Európska únia sa musí stať geopolitickým aktérom“. Nad takouto veľmocenskou frázou, ktorú už dávno omieľa aj neposedný francúzsky prezident Emmanuel Macron, by sa dalo pousmiať ako nad nemiestnou rétorikou veľmocensky impotentného Nemca, keby ju redakcia denníka neuviedla štyrmi provokatívnymi slovami. Sprievodné znaky vojenských zrážok na Ukrajine predstavila neúmerne expresívne ako „Európa v časoch vojny“.
Vojny? Svetovej vojny – a nie iba lokálneho ozbrojeného konfliktu? Čitatelia, ktorých takáto formulácia zarazila, zaúpeli a položili si otázky: Pripravuje nás Olaf Scholz psychologicky na tretiu svetovú? Mohol tým mať inak rozvážny kancelár na mysli vojnový stav pre celú Európu? Skrýva pod svojím zovňajškom provinčného úradníčka srdce teutónskeho bojovníka?
Náznak odpovede nájdeme v úradnom prepise textu, pretože na webovej stránke denníka je spoplatnený. Pohľad na transkripciu publikovanú na stránke vlády Spolkovej republiky potvrdzuje predpoklad znalcov osobnosti 64-ročného rodáka zo severonemeckého Osnabrücku, že v Olafovi Scholzovi nedrieme chrabrý duch jeho teutónskych predkov. Teutónski bojovníci totiž v roku 9 nášho letopočtu v oblasti Teutoburského lesa rozdrvili tri rímske légie a svetovej ríši uštedrili potupnú porážku.
Olaf Scholz nikdy neinklinoval k schvaľovaniu, či dokonca k účasti na radikálnych otrasoch. Už na základnej škole bol indoktrinovaný sloganmi o tom, že NATO bráni mier a chráni Spolkovú republiku pred vojnou. Strašila ho predstava zapojenia jeho domoviny do avanturizmu svetovej vojny, pretože tá prvá rozbila štátnosť wilhelmovského a tá druhá nacistického Nemecka. Preto sa dá pomerne spoľahlivo usudzovať, že ako kancelár nemohol publikovať článok, ktorý by uviedol príliš všeobecnými slovami „Európa v časoch vojny“. Postavenie hlavy výkonnej moci Spolkovej republiky ho zaväzuje všemožne zabraňovať, aby sa svojvoľne púšťala do vojen. Prípustné je to iba vtedy, keby to bolo po boku spojencov do aliančne záväzných a formálne obranných vojen. Nemecko, ani NATO de iure nevstúpili do vojny s Ruskom, a preto vláda v Berlíne nateraz nemôže označovať ozbrojený konflikt na Ukrajine ako vojnu. Potvrdzuje to titulok v transkripcii spomínaného článku Olafa Scholza vo Frankfurter Allgemeine. Na stránke Spolkovej vlády má znenie „Po historickom medzníku“. Namiesto paušálneho pojmu vojna nájdeme pod titulkom v perexe slovnú konštrukciu „Putinov útok na Ukrajinu“.
Olaf Scholz sa narodil 15 rokov po skončení druhej svetovej vojny v meste rozbombardovanom spojeneckým letectvom. Spojené kráľovstvo si tam udržiavalo vojenskú prítomnosť až do leta 2008 a miestna vojenská základňa Osnabrück Garrison bola najväčšou, akú malo mimo svojich hraníc. Olaf vyrastal s dvoma mladšími bratmi na okraji Hamburgu. Ich otec Gerhard Scholz sa živil ako obchodný zástupca viacerých textilných fabrík. Nemal povahu finančného žraloka a nepokúšal sa zbohatnúť na príležitostiach mimo textilného odvetvia, aj keď videl, ako ho dravá konkurencia z nízkonákladovej Ázie nivočila. Olafov otec zdedil miernu náturu pravdepodobne po svojom otcovi. Ten bol podľa zistení, ktoré koncom apríla overovala nemecká tlačová kancelária DPA, spolu s manželkou, t. j. starou mamou budúceho kancelára, železničiarom. Patrili do sociálnej vrstvy štátnych úradníkov s doživotne zaručeným pracovným miestom, zdravotným poistením, sociálnou starostlivosťou a slušným dôchodkovým zabezpečením. V takýchto rodinách deti nezvykli viesť k tomu, aby sa odvažovali samostatne myslieť či, nedajbože, konať. Vychovávali ich ku konformizmu po všetkých stránkach každodennej existencie.
Kasta štátnych úradníkov existuje v zúženom rozsahu v Spolkovej republike dodnes. Ostáva i v 21. storočí pilierom štátnej moci, pretože z jej radov sa tvorí a priebežne obnovuje personál mašinérie deep state. Táto kasta je vždy pripravená zdokonaľovať ho, modernizovať a zefektívňovať, ale nie rozvracať a búrať. Scholzovcov a im podobné stavovské rodiny nevyvádza z miery žiadna despotická ideológia, kým nedemontuje základné stavebné kamene štátu, respektíve jeho supraštátneho združenia, akým sa momentálne pokúša byť Európska únia. Preto si Olaf Scholz v mysli pokojne môže prevracať naruby staré príslovie Bližšia košeľa ako kabát na Bližší (európsky) kabát ako (nemecká) košeľa.
Nemecký kancelár je vzdelaním a pôvodným povolaním právnik. Ako predseda vlády štátu, ktorý je vojensky a zahraničnopoliticky podriadený Spojeným štátom, má pristrihnuté štátnické krídla. Zúžený rozlet má i vo vnútri EÚ. Nesmie z nej robiť holubník a vznášať sa mimo kŕdľa. Smie ho však postrkovať a pokúšať sa presadzovať záujmy nemeckého štátu prostredníctvom bruselskej eurokracie.
Mnohých Stredoeurópanov ohromil jeho výrok: „Nemecko bude výrazne zvyšovať prítomnosť vo východných oblastiach Aliancie – v Litve, na Slovensku, v Baltskom mori.“ I cez svoju hrošiu kožu starého byrokrata Scholz cíti, že tým vyvoláva u európskych susedov bolestivé reminiscencie na počiatok druhej svetovej vojny. V tomto ohľade im však nemôže vysvetľovať, že skáče, ako mu zaoceánsky hegemón píska. Čo by mohol urobiť – ale nerobí – je nehrnúť sa verbálne s takou vervou do niečoho, do čoho ho zjavne tlačia.
Ten hegemón má dva hlavné nátlakové nástroje a Scholz sa podvoľuje obom: vojensko-priemyselnému komplexu a doktríne dlhodobého integračného postupu od transnárodného cez transatlantický až po globálny. Submisívnej dušičke Olafa Scholza sa protiví prvý zo zmienených nástrojov, pretože je príliš hrubozrnný a ničivý. Proti srsti mu zato vôbec nie je druhý – integračný. Ani v najmenšom nenamieta proti urýchľovaniu formovania Spojených štátov európskych, ak si v nich nemecký štát udrží privilegované postavenie. Neprekážalo by mu trvalé podriadenie sa Európy zaoceánskej veľmoci, ak by sa tým zabezpečilo trvalé lokajstvo obyvateľstva z bývalého východného bloku voči Nemecku. Olaf Scholz je napriek právnickému vzdelaniu, ktoré ho naučilo spochybňovať a relativizovať rámce možného, svojou mentálnou výbavou bojazlivý ultrabyrokrat. Na slovo počúvne nadriadené inštancie a rovnakú poslušnosť očakáva od nižších stupňov mocenskej vertikály.
AUTOR: Patrik Sloboda
