Poznám rodiny, z ktorých neprežil nikto, deti boli roztrhané na kusy. Toto nie sú ľudia. Hrôzy, ktoré sa dnes dejú, majú svoju dávnu históriu, ktorú sa snažili a snažia prekrúcať vo svoj prospech, aby získali oprávnenie vládnuť terorom, apartheidom a masakrovaním. Tá éra sa končí.
KRÁTKA HISTÓRIA DLHÉHO UTRPENIA
Spomínam si, že ešte pred druhou svetovou vojnou a počas nej k nám začali chodiť takí podivní ľudia – Angličania nám tvrdili, že je to len dočasne, kým nevyhrajú nad Hitlerom. Prvýkrát som videl, že muži majú oblečené ženské šaty, sukne po kolená a vlasy zmotané pred ušami. Bývali v maringotkách a aj podľa správ OSN viem, že v Palestíne mohlo byť v tých časoch okolo 1 800 až 2 000 židov. V Palestíne boli pred moslimami, kresťanmi aj židmi rôzne kmene na územiach ako Judea, Samaria, Galilea.
Tie vznikli v oblasti úrodného polmesiaca, okolo Sinajského polostrova, kde už v časoch 4500 rokov pred Kristom existovali kultúry Kanaánu. Píše o tom aj Hérodotos vo svojom diele Dejiny. Nikde sa nezmieňuje o pojmoch ako židia, Hebreji alebo Izraelčania. V časoch, keď bola Palestína pod správou Egypta, písal jeden z menších kráľov v Palestíne egyptskému faraónovi, aby mu pomohol zbaviť sa „habiro“, ktorí ohrozovali jeho kráľovstvo, čo boli v tých časoch územia veľkosti dedín. „Habiro“ v preklade znamená banditi. Časom však tento výraz podvodom zmenili na „Hebreji“ a neskôr dokonca na židia, aby dokázali, že existovali už v tých časoch, čo je nezmysel. Takto prekrúcajú celú históriu. V tejto oblasti sa všade rozprávalo aramejsky, rečou, ktorou hovoril aj Kristus. Je veľmi podobná príbuzným arabským jazykom a spolu tak vytvárajú semitské jazyky. Nikdy sa tu však nehovorilo hebrejčinou, to vymysleli až potom.
V BLÍZKOSTI JORDÁNSKYCH KRÁĽOV
Maringotky zmenili na domy, spojili sa do dedín a z tých vznikli mestá. My sme nemali zbrane, keď ich Angličania u niekoho našli, bol okamžite obesený. Izraelčania však prišli vycvičení, mali za sebou skúsenosti z bojov v anglickej armáde v druhej svetovej vojne. Z nich vytvorili bandy ako Stern, Hagana, Irgun, Lechi, ktoré začali útočiť na Palestínčanov. Angličania na to povedali, nech sa tu navzájom pozabíjame, je im to jedno. Dali to do rúk OSN a stiahli sa. Od toho momentu sa začali masakre. Izraelčania vyvraždili celé dediny, pričom ešte dnes priznávajú, že to asi prehnali, keď deťom rozbíjali hlavy kladivami a rozsekávali aj ženy. Dôvodom takýchto zverstiev bolo, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí v okolitých dedinách. Tí boli neozbrojení, nechránila ich žiadna armáda, a tak im neostávalo nič iné ako útek do Libanonu, do Sýrie alebo do neokupovaných častí Palestíny. To sa dostalo do OSN, ktoré navrhlo rozdelenie územia medzi Izrael, ktorý vznikol, a Palestínu, ktorá nevznikla. Svoju úlohu zohralo aj to, že v Jordánsku sa k moci dostal Abduláh, z ktorého spravili Angličania prvého jordánskeho kráľa. Vytvorila sa jordánska armáda, no všetci jej velitelia boli Angličania. Táto vláda pripojila východné časti Palestíny s úrodnou pôdou do Jordánska, západné časti úrodného trojuholníka kráľ Abduláh daroval Izraelčanom, čo bola pre nás obrovská strata. A tak raz, keď kráľ Abduláh prišiel do Jeruzalema, Palestínci ho v mešite zastrelili. Po ňom prišiel Talál, ktorý Angličanov z duše nenávidel. Mal ženu, ktorej brat a jeho rodina obchodovali s drogami. Američania dostali informácie o jeho veľkej averzii voči Angličanom, a tak ho chytili a poslali do blázinca v Istanbule. Jeho syn, princ Husajn, bol v tom čase ešte mladý, no donieslo sa mu, že na trón sa nedostane, moc chcela získať jeho matka a jej brat. Málokto vie, že princ Husajn si pol či trištvrte roka pred svojou plnoletosťou zavolal môjho otca a ďalších niekoľko známych ľudí na tajné miesto, kde sa im zdôveril, že matka a strýc sa ho chcú zbaviť. Ak by sa to podarilo, Jordánsko by bola anglická kolónia. A tak sa stalo, že v jeden piatok sa začali presúvať ľudia, nákladné autá, autobusy z palestínskych dedín do Ammánu. Husajn sedel otcovi na pleciach, chodili po meste a všade okolo ľudia prevolávali Husajn, Husajn, náš kráľ. Pripojila sa časť armády, chytili jeho matku aj strýca a vyhnali ich niekam do Istanbulu.
Po čase, keď už kráľ Husajn vládol, začali prebiehať utajené rokovania medzi Jordánskom a Izraelom, ktorý vtedy zastupoval Moše Dajan o územiach Západného brehu. Tie boli po šesťdňovej vojne od roku 1967 okupované Izraelom. Vtedy bola nádej, že by sa okupované územia Západného brehu vrátili pod správu Jordánska. Kráľ však spravil historickú chybu, na ktorú ho upozornil môj otec – okupovaného územia na Západnom brehu Jordánu sa vzdal v prospech Jásira Arafata a Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP). Otec mu dohováral, že to nebol správny krok, mal to dať na rozhodnutie ešte existujúcemu parlamentu. Husajn mu na to odvetil, že im to dal preto, lebo Jásir Arafat začal po celom arabskom svete vyhlasovať, že jeho Organizácia za oslobodenie Palestíny je jediným predstaviteľom palestínskeho ľudu. Husajn už bol z tých vyhlásení nervózny, všade na neho doliehali výzvy OOP a Arafata, a tak sa pod takýmto nátlakom vzdal. Tým sa Západný breh dostal pod samosprávu OOP. Neskôr však tlačili na Arafata s ďalšími požiadavkami a otec dobre predvídal, že to nemôže dopadnúť dobre, čo sa aj stalo – Arafata sa zbavili a na okupovaných územiach Západného brehu Izraelčania začali uplatňovať čoraz intenzívnejší apartheid. A práve tomuto sme chceli predísť. Žiaľ, stal sa pravý opak.
AUTOR: Nidal Saleh
