Vyprovokovanie Ruskej federácie, aby (zo svojho pohľadu) preventívne vojensky zasiahla proti rastúcim hrozbám z územia Ukrajiny, podnecuje Európanov k debatám prekračujúcim rámec nalinajkovaný mediálnou mienkotvorbou. Pátrajú po tom, prečo sa na starom svetadiele rozhárajú plamienky svetovej vojny, keď na ňom vďaka všehojivej globalizácii, do ktorej sa dali vtiahnuť, mal zavládnuť nerušený mier.
Čím to asi je?
Obzvlášť Stredoeurópania, prevychovávaní po páde železnej opony k európanstvu a svetoobčianstvu, poukazujú na paradox globalizačných integračných procesov. Chcú vedieť, ako je možné, že svetové riadiace štruktúry privoľujú k rozbíjaniu transkontinentálnych dodávateľsko-odberateľských mechanizmov? Sú predsa neraz kľúčovými akcionármi korporácií v oboch znepriatelených táboroch!
To, čo sa nám odvíja pred očami, pripomína mnohým nadšencom globalizačného pokroku dystrofickú scenériu s hodinami na kostolnej veži, ktorým sa ručičky začali pohybovať opačným, deglobalizačným smerom. Prevažná väčšina hospodárskych odvetví vrátane priemyslu, poľnohospodárstva, dopravy a služieb už je viac alebo menej globálne riadená alebo aspoň koordinovaná a finančne spravovaná. Chápadlá globalizačnej chobotnice ešte úplne nezovreli vojensko-priemyselný komplex veľmocí, pretože keby bol globalizovaný, jednotlivé komponenty vojensko-priemyselnej mašinérie atlantickej superveľmoci by asi nesmeli vystupovať na svetovej scéne takým bezohľadným a rušivým spôsobom ako práve teraz. Určite nie bez povolenia globálnych mocenských kartelov. O také povolenie žiadal – a aj ho na skúšku dostal – biofarmaceutický komplex. Ale – ako sa počas „koronavírusovej dvojročnice“ ukázalo, globálne výrobné a distribučné reťazce nezlikvidoval, „iba“ ochromil.
Tým sa dostávame k traktátom šéfa Svetového ekonomického fóra Klausa Schwaba o nevyhnutnosti Veľkého resetu. Zjednodušene povedané, volá po akomsi prehodení výhybky, aby sa dynamika civilizačného pokroku pohybovala po trajektórii udržateľného rozvoja. Ide o zastierací manéver úzkej vrstvičky najmajetnejších, ktorá dáva ľudstvu najavo, že ho chce zošnurovať do totálnej podriadenosti, no nie eliminovať hrubou krvavou cestou vo vojnách. Tie totiž pri nasadení zbraní hromadného ničenia kategórií ABC (atómové, biologické a chemické) devastujú životné prostredie, pričom hynú vtáky a zvieratá – a také nivočenie prírody, ktorú si skupujú, aby ju vlastnili, rozhodne nedopustia. Klasické zbrojárstvo produkujúce skazonosné železo a explozíva považujú za rizikový faktor – obzvlášť, kým toto odvetvie ostáva v službách národných štátov.
Zbrojárstvo málo globalizované
Tým sa posunieme k otázke, prečo sa vojensko-priemyselný komplex USA a vazalských štátov Západu dosiaľ neglobalizoval. Vojensko-priemyselný komplex je prepojenie vojenských síl, zbrojných firiem, politických štruktúr a iných pridružených skupín s mocenskými a komerčnými záujmami. V tejto symbióze zbrojárske firmy zarábajú výrobou zbraní a ich následným predajom vláde a armáde. Pre taký stav sa používa termín profitovanie z vojny. V súčasnosti sa najčastejšie používa v súvislosti so situáciou v USA, ich armádou, vojenským priemyslom a Kongresom.
Definície tohto druhu neposkytujú dostatočné vysvetlenie, prečo sa nadnárodný kapitál, v ktorom silnie zastúpenie veľkoinvestorských skupín z Ázie, necháva sekírovať politickou vrchnosťou z Washingtonu. Tá predsa odjakživa (až na drobné výnimky) bez odvrávania plní vôľu finančnej plutokracie. Dovolí jej tento rok rozpútať vystupňovaním regionálnej vojny na Ukrajine vojnu svetovú?
Pred založením USA mal svetový policajt vrchné veliteľstvo v Londýne a počas éry Pax Britannica sa vyberal nastoľovať alebo obnovovať poriadok tam, kam ho veľkokapitál vysielal. V 18. a 19. storočí nebolo hlavným protivníkom veľmocenskej Británie na svetovej šachovnici ruské impérium, ale čínske cisárstvo. Nepodnikalo síce výboje na okolité kontinenty, ale bolo nebezpečne ľudnaté a produktívne. V roku 1600 vytváralo 29 % svetového HDP (merané paritou kúpnej sily). Už vtedy tam žilo 29 % svetovej populácie a tá bola pre britského buldoga príliš veľkým sústom, aby sa chcel na ňu vrhnúť, keď odmietala spolupracovať. Nebola s ňou rozumná reč ani o sto rokov neskôr, keď v roku 1700 činil odhadovaný podiel populácie i vytvoreného HDP Číny vo svetovom meradle 22 %. Skúsme si predstaviť hlavybôľ príslušníkov britskej finančníckej šľachty v roku 1820, keď síce odstavila napoleonského súpera o svetovládu v západnom svete a v jeho doménach, ale v Číne stúpol počet obyvateľstva na 229 miliónov. Nevyspytateľní orientálci tvorili 37 % svetovej populácie a vytvárali 33 % svetového HDP. Briti vtedy disponovali mohutnou obchodnou i vojenskou flotilou, ale to im bolo v úsilí o skrotenie čínskeho draka málo platné. Bol nepremožiteľný zvonku, a tak ho špekulanti z Londýna najprv oslabili pomocou ópia, a potom v tzv. ópiových vojnách dobyli aj zvonka. Výsledok bol tristný. Počet obyvateľov Číny spadol v roku 1870 na 190 miliónov a HDP na 28 %.
Ani na vrchole slávy si však admiralita viktoriánskej Británie neprestávala lámať hlavu nad tým, ako rozšíriť dosah finančníckych žralokov do čínskeho vnútrozemia. Napriek výraznému vzostupu výkonnosti ekonomík Nemecka a ďalších európskych mocností, ako i cárskeho Ruska, patril v roku 1913 Číne, keď už bola republikou, takmer štvrtinový podiel na tvorbe svetového HDP. Utínaním hláv čínskemu drakovi poverili cisárske Japonsko, pretože prvá svetová vojna britského hegemóna fatálne oslabila.
AUTOR: Patrik Sloboda
