Nedávno sme v kalendári otočili list s dátumom pätnásty august. V tento deň boli branci povolávaní k výkonu základnej vojenskej služby / ZVS / do jednotiek Pohraničnej stráže. Ostatní branci nastupovali do výkonu ZVS v československej ľudovej armáde až 1. novembra v danom roku. Teda pohraničníci slúžili nie ako armáďaci 24 mesiacov, ale až 26,5 mesiaca. Bolo to spôsobené tým, že pohraničníci absolvovali po nástupe na ZVS výcvik v trvaní 2,5 mesiaca. Po jeho skončení boli rozdelení na jednotlivé pohraničné roty, na ktoré prišli v deň odchodu mazákov do civilu.
Možno si čitateľ položí otázku, prečo som zvolil takúto tému tohto článku. Nuž preto, aby sme si uvedomili, že mnohí pohraničníci v ťažkých podmienkach výkonu služby na štátnej hranici si zaslúžia úctu. Veď niektorí prišli i o život pri výkone služby a viacerí si odniesli v dôsledku výkonu služby i trvalé zdravotné následky. Preto nezaškodí trošku si pripomenúť udalosti vzniku Pohraničnej stráže a trochu načrieť do jej histórie.
Po stáročia stáli stráže v horách pri západných hraniciach neskoršieho Československa, brániac ich pred častými vpádmi narušiteľov. Bezpečnosť domovov, kľud rodín ležal v ich rukách. Blízkosť nepriateľov naučila ich hrdosti i odvahe a vštepila im lásku k rodnej krajine. Preto na klopách rovnošaty vojakov Pohraničnej stráže bola psia hlava, znamenie vernosti a ostražitosti ako pokračovateľov Chodov, ktorí ju mali vo svojej zástave. Tých Chodov, ktorí hliadkovali na cestičkách a chodníkoch pri hraniciach. Teda pohraničníci boli Psohlavci vtedajšej doby.
Dejiny Pohraničnej stráže začínali v lete roku 1945. Vojna skončila, avšak v mnohých oblastiach, zvlášť na Chebsku a Karlovarsku, boj ešte pokračoval. V lesoch u hraníc, vo vidieckych chalupách a samotách sa schádzala a chystala k útočným akciám fašistická škodná – muži zbraní SS, gestapáci, hitlerovskí dôstojníci, funkcionári nacizmu. Neboli to síce vtedy súvislé fronty, ale boj prebiehal v menších územiach. Horeli domy, tak ako i za vojny, do ktorých prišli noví osídlenci. Umierali nevinní ľudia. Vtedy v lete roku 1945 vkročil k ochrane životov občanov i spoločného majetku do severozápadného pohraničia, kde bolo najhoršie, prvý pohotovostný pluk Národnej bezpečnosti. Pluk uhájil naše pohraničné oblasti a rozbil hitlerovské tlupy. Pluk čakala neľahká úloha pri odsune Nemcov, hlavne v miestach husto obývaných sfašizovaným obyvateľstvom. Rozhodnutím československej vlády a vynesením dekrétov vtedajšieho prezidenta ČSR Eduarda Beneša, Nemci mali byť odsunutí do Nemecka v troch etapách. V prvej to mali byť tí tzv. najnebezpečnejší, v druhej menej nebezpeční a v tretej tí najmenej nebezpeční. K odsunu v tretej etape nedošlo. Prirodzene k odsunu Nemcov boli a sú i s odstupom času rôzne názory. Tým sa ale v tomto článku nezaoberám.
Aj po odsune Nemcov sa prejavovala činnosť nacistického podzemia, hlavne v západnom pohraničí, podporovaná mocnou krajinou Západu. Cez hranice, krytí takmer vždy nočnou temnotou, prichádzali naspäť nacistickí teroristi a sabotážnici. Stav bezpečnostných jednotiek v pohraničí nepostačoval. Preto prišlo v júli 1946 k vzniku pohraničného útvaru Zboru národnej bezpečnosti. Ich základom sa stali dovtedajšie jednotky prvého pohotovostného pluku Národnej bezpečnosti, ktoré posilnili mladí príslušníci zo staníc verejnej bezpečnosti. Tak vznikli pohraničné jednotky Zboru národnej bezpečnosti / ZNB /. Tie dokazovali odvahu i v boji s banderovskými bandami, ktoré vtrhli v roku 1947 vo veľkom množstve na územie našej republiky od Humenného až na Moravu. Rozhodnutím vlády od 1. júla 1947 na boj proti banderovcom bol vytvorený ZNB pre Slovensko. Hlavne začiatky pre ZNB boli ťažké, pretože mali proti sebe pohyblivejšieho a skúsenejšieho nepriateľa zloženého z ukrajinských nacionalistov, esesákov a vojenských dobrodruhov z 2. svetovej vojny. Banderovcov sa však podarilo rozbiť. Tridsať deväť mužov padlo v boji s banderovcami a desiatky ďalších bolo zranených.
Po februári 1948 nastala bitka o neprestupnosť hraníc, ktorá trvala nie týždne a mesiace, ale roky. Desať, dvanásť i šestnásť hodín sa slúžilo v tej dobe v zime i v lete, za každého počasia. Boj s agentami, prevádzačmi, teroristami a sabotážnikmi, ktorí k nám smerovali zo západného Nemecka silnel. Na málo početných a od seba ďaleko vzdialených útvaroch sa dlho nič nemenilo, ale pohraničníci nepoľavovali. Nejeden prišiel o život, mnohí o zdravie, premnohí o životné pohodlie a osobné šťastie, vzdialení od ľudí, od dedín a osád, od svojich drahých a neustále v strehu.
V jeseni roku 1949 posilnili hraničné útvary mladší strážmajstri a krátko na to, v apríli 1950 nastúpili k hraniciam prví vojaci ZVS. V jeseni 1950 došlo rozhodnutím vlády k reorganizácii pohraničných jednotiek podľa skúseností sovietskych pohraničníkov. Na Vianoce päťdesiateho roku sa v často vysoko v zasnežených horách dokončovala výstavba nových pohraničných útvarov, kde ešte pred niekoľkými dňami bol hustý les. Velitelia nových útvarov nemali jednoduché zvládnuť úlohy v dlhých úsekoch, v ťažkom hornatom a lesnom teréne s malým počtom pohraničníkov. Zle bolo zvlášť v daždi a zime. Chýbala vhodná obuv, dostatok vhodnej výstroje, nefungovalo zásobovanie. Nechýbalo však nadšenie prekonať všetky prekážky, nedostatky v ubytovaní i odlúčenosť od kultúrneho života.
Ťažkosti, ktoré boli spojené s budovaním ubikácii na čiare a príhody, ktoré nasledovali vystihuje i kniha Jaroslava Holuba – Jen stromy tam nerostou, z okolia Volar, v rušnej jeseni v roku 1950. Sú to spomienky autorovho kamaráta, ktorý to všetko prežil od štyridsiateho deviateho roku. Knihu vydalo Naše vojsko v roku 1963.
Veľkým sviatkom pohraničníkov bol 11. júl 1951, kedy bol v Národnom zhromaždení jednomyseľne prijatý zákon o ochrane štátnych hraníc Československej republiky, ktorý sa stal ocenením všetkého, čo do tej doby jednotky Pohraničnej stráže pre ochranu hraníc vykonali.
Systém ochrany štátnej hranice Československa medzi Nemeckou spolkovou republikou, Nemeckou demokratickou republikou a Rakúskom, postupne spočíval vo vytvorení Zakázaného pásma v určitej vzdialenosti od štátnej hranice smerom do vnútrozemia, závislej od terénu. Zakázané pásmo bolo označované plechovými smaltovými tabuľami osadenými na drevených hranoloch, tak od seba vzdialených, aby boli viditeľné pred vstupom do tohto pásma, s nápisom Zakázané pásmo, vstup zakázaný. Do tohto pásma bol vstup zakázaný. Práce ktoré sa tam vykonávali ako napríklad ťažba dreva bola pod dozorom pohraničnej hliadky. Pozdĺž štátnej hranice, kde sa nachádzal les, bol vytvorený priesek a postavené pozorovateľne tak, aby sa pozorované úseky z pozorovateľní prekrývali. Zároveň bol vybudovaný drôtený zátaras napojený na elektrický prúd 380V. Popri ňom bol stále udržovaný kontrolný pás, na ktorom sa dala zistiť každá stopa. Od súmraku do svitania bola najťažšia práca pre pohraničníkov, teda gro služieb v teréne spočívalo v noci. Teda v Zakázanom pásme bol možný pohyb jedine s doprovodom pohraničnej hliadky, alebo oprávneného dôstojníka Pohraničnej stráže.
V určitej vzdialenosti od Zakázaného pásma, závislého od terénu, smerom do vnútrozemia sa nachádzalo Hraničné pásmo. Do tohto pásma bol vstup na povolenie. Občania, ktorí tam bývali vstupovali do neho preukázaním sa občianskym preukazom. Hraničné pásmo bolo označené plechovými smaltovanými tabuľami osadenými tiež na drevených hranoloch, tak od seba vzdialených, aby boli viditeľné tiež pred vstupom do tohto pásma s nápisom Hraničné pásmo, vstup na povolenie.
Najvyšším veliteľom Pohraničnej stráže bol minister vnútra. Bolo vytvorených niekoľko Pohraničných brigád v ktorých boli pohraničníci zameraní na rôzne špecializácie potrebné pre úspešný chod všetkých pohraničných rot. Každá Pohraničná brigáda mala spravidla štyri Pohraničné prápory. Každý Pohraničný prápor riadil 5 – 6 Pohraničných rot na prvom slede, teda pri štátnej hranici. V mieste Pohraničného práporu sídlili šoféri a spojári, ako i Záložná rota hliadkujúcich pohraničníkov.
Po novembrových udalostiach roku 1989 Československo zanechalo cestu budovania socializmu a nastúpilo cestu budovania kapitalizmu. Systém Pohraničnej stráže k 1. januáru 1991 skončil. Činnosť Pohraničnej stráže začala byť očierňovaná. Mladí muži a ich velitelia, ktorí si čestne plnili svoje povinnosti pri ochrane našej štátnej hranice v mraze, v daždi, snehu, v blate, či v močiaroch, skrátka v každom počasí, sú zatracovaní a zabúdaní, čo nepovažujem za správne. Koncom päťdesiatych rokov začali pohraničníci dostávať tzv. hraničný príplatok k vreckovému, v rôznej výške, ktorý sa odvíjal od náročnosti služby na jednotlivých Pohraničných rotách. /Vreckové dostávali všetci vojaci ZVS/. Preto tento môj článok vnímam ako poďakovanie a úctu pohraničníkom, za službu pri ochrane štátnej hranice.
AUTOR: Jozef Ďuriš
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.