Keď sa Rusko po ôsmich rokoch dráždenia dalo vyprovokovať k spusteniu tzv. špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, aj do médií hlavného prúdu prenikli úvahy o porciovaní Ukrajiny. Len jedna z viac ako dvadsiatich jej oblastí hraničí so štyrmi štátmi – Poľskom, Slovenskom, Maďarskom a Rumunskom. V ukrajinčine nesie oficiálne pomenovanie Zakarpatská oblasť, v poľštine Obwód zakarpacki, v maďarčine Kárpátalja, v rumunčine Regiunea Transcarpatia a v politicky korektnej slovenčine Zakarpatská oblasť alebo Zakarpatská Ukrajina. V historickej pamäti Čechov a Slovákov však ostáva vrytá ako naša Podkarpatská Rus.
Súčasť prvej Československej republiky
Na sklonku prvej svetovej vojny totiž dostalo jej ubiedené majoritné rusínske obyvateľstvo príležitosť zbaviť sa maďarizačného útlaku a hľadať si žičlivejších partnerov do spoločného štátu. Z tých, ktoré im ponúkali najpriaznivejšie národno-emancipačné podmienky, si vybrali dva blízke slovanské národy, ktoré zakladali na troskách porazenej rakúsko-uhorskej monarchie republiku Československo.
Neoľutovali, i keď napĺňanie sľubov a záväzkov zakotvených v Saintgermainskej mierovej zmluve z 10. septembra 1919 (presnejšie v Zmluve medzi čelnými mocnosťami spojenými i združenými a Československom o postavení národnostných menšín) trvalo bezmála dve desaťročia. Až ústavným zákonom z 22. októbra 1938 totiž získala Podkarpatská Rus ústavno-právnu autonómiu. Dlho si ju však neužila. Už o týždeň neskôr sa zišli v Mníchove zástupcovia Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska, aby v noci na 30. októbra 1938 podpísali neslávne známu Mníchovskú dohodu o osekávaní Československa.
Ťahali štátnici prvej Československej republiky Rusínov po celé tie dve dekády za nos? Budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk a budúci minister zahraničných vecí Edvard Beneš v závetrí bojísk prvej svetovej vojny usilovali o získanie súhlasu víťaziacich mocností s vytvorením štátneho útvaru predovšetkým pre český národ. Podkarpatskí Rusíni pre nich – a tobôž nie pre Paríž, Londýn a Washington – neboli národom, ale iba jedným z etník vytvárajúcich politický národ československý. Ten ústava z roku 1920 s pamätnou preambulou: „My, národ československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa, zavésti spravedlivé řády v republice, zajistiti pokojný rozvoj domoviny československé, prospěti obecnému blahu všech občanů tohoto státu a zabezpečiti požehnání svobody příštím pokolením…“ žiaľ, bližšie nedefinovala.
Národ československý takto konceptuálne pomenovali podľa jeho dvoch vetví – českej a slovenskej. Prahe išlo o to, aby tento konštrukt poskytoval dvojzložkovému štátotvornému národu československému dvojtretinovú ústavnú väčšinu. Podarilo sa. Vzhľadom na vysoký počet príslušníkov dvoch menšín, ktoré republike príliš naklonené neboli – nemeckej a maďarskej, však bola neveľká. Podľa sčítania z roku 1921 mala republika 13410750 obyvateľov, a z toho len 8760937 terminologických Čechoslovákov. Celková populácia Slovenska dosahovala 2989361. Čechoslováci z toho tvorili na Slovensku len dve tretiny. Podkarpatská Rus mala 592 044 obyvateľov, z čoho 372884 tvorili Rusíni. K maďarskej národnosti sa tam prihlásilo 102144 obyvateľov, čo znamená, že tvorili len čosi viac než šestinu celkovej populácie Podkarpatskej Rusi. Vysoké početné zastúpenie tam mali židia – 80059. Hlboko pod nimi figurovali Čechoslováci 19737, Nemci 10460 a iní 6760.
Približný pomer 1 : 6 odrážal počty Maďarov a Nemaďarov v Podkarpatskej Rusi v roku 1921 a ostáva kľúčový po celých nasledujúcich sto rokov. Maďarský živel sa prejavuje aj po piatich generáciách takmer nemenej požadovačne a výbojne.
Začnime chronologicky procesom etablovania Podkarpatskej Rusi ako súčasti Československej republiky. V rokoch 1918 – 1928 bola administratívne rozdelená na päť samosprávnych krajín: Českú, Moravskú, Sliezsku, Slovenskú a Podkarpatskoruskú. Po reforme v roku 1928 a účelovom zlúčení prevažne nemecky hovoriaceho Sliezska s Moravou sa ich počet ustálil na štyroch samosprávnych celkoch.
Na sľubovanú autonómiu si Podkarpatská Rus musela potom počkať – podobne ako Slovensko – ďalších desať rokov. I keby ju dostala hneď pri zrode československého štátu, príliš by si nepomohla. Po tvrdom maďarizačnom útlaku jej po skončení prvej svetovej vojny chýbala na domácej pôde vzdelaná a kvalifikovaná reprezentácia. Jej úlohu brali na seba špičky rusínskych exilových združení, ktoré sa najmä vďaka Americkej národnej rade Uhro-Rusínov ANRUR počas roka 1918 pričinili o uzavretie dohody so zahraničnými zástupcami Čechov a Slovákov o vytvorení spoločného štátu. Maďarské úrady mu v mnohých lokalitách odmietali odovzdať správnu a brannú moc, čím prinútili Prahu vymáhať ju silou prostredníctvom vyslaného vojska. Budapešť bola prinútená oficiálne akceptovať zmeny až po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920.
Kým sa tak stalo, pustošil Podkarpatskú Rus ozbrojený konflikt, ktorý sa zapísal do kroník ako tzv. maďarsko-československá vojna. Vzplanula po prevrate v marci 1919, keď boľševickí revolucionári založili Maďarskú republiku rád. Existovala do augusta 1919 a jej oddiely museli vypudzovať z územia Podkarpatskej Rusi a južného Slovenska útvary československej armády. Ešte pred prevratom stihla maďarská vláda udeliť Podkarpatskej Rusi autonómiu a vyhovieť tak požiadavkám užhorodskej rade maďarských Rusínov. Preto obyvateľstvo niektorých južných oblastí Podkarpatskej Rusi nepovažovalo ozbrojené zložky Maďarskej republiky rád za úhlavných nepriateľov. Pokúšali sa získavať priazeň najzbedačenejších vrstiev Rusínov opatreniami sovietskeho typu. Medzi také patrilo odovzdávanie pôdy, ktorú konfiškovali statkárom, miestnym bezzemkom – ak boli zakladať na nej roľnícke družstvá. Vytvorilo sa ich málo a družstevníctvo v Podkarpatskej Rusi nezapustilo korene.
Autonómia i letmá vlastná štátnosť
Ani zavádzanie parlamentnej demokracie tam neprebiehalo očakávaným tempom. Cestu k autonómnej správe mali otvoriť voľby do rusínskeho snemu, ktoré sa z objektívnych dôvodov nepodarilo zorganizovať v roku 1920, ale až o tri roky neskôr. Snem potom vyslal do parlamentu v Prahe deviatich zástupcov. Zákony uznesené snemom Podkarpatskej Rusi však mohli nadobúdať platnosť až po schválení prezidentom republiky. Ten menoval guvernéra, ale iba podľa návrhu pražskej vlády, čo popudzovalo podkarpatských oponentov pragocentrizmu. V metropole nad Vltavou však považovali direktívne riadenie za najefektívnejšiu metódu civilizovania najzaostalejšieho cípu ambicióznej republiky. V roku 1928 prešla republika na krajinský systém správy. Podkarpatskú Rus riadil z Užhorodu krajinský prezident menovaný prezidentom a zodpovedajúci sa ministrovi vnútra.
AUTOR: Patrik Sloboda
