V polovici apríla bude 111. výročie potopenia transatlantického parníka Titanic, ktorého vrak údajne leží 3 800 metrov pod hladinou. Zhluky zvláštnych náhod zvyšujú pravdepodobnosť, že tam vtedy síce okolo 1 500 ľudí zahynulo, no na inej lodi. A tiež, že nezabíjala ľadová kryha. Lóžoví sprisahanci postupovali podľa knižnej predlohy, no potopili iný, už poškodený parník. Aby poistnú lož aj po rokoch ubránili, do propagandy zaangažovali Buzza Aldrina, druhého z „dvanástich mesiačikov“ NASA, a nechávajú Olympic napospas rozkladu na dne.
K zvýšeniu povedomia o havárii Titanicu značne prispel rovnomenný film Jamesa Camerona, ktorý vrak navštívil 32-krát. Na sté výročie potopenia Titanicu časopis Time informoval o tom, že americký spisovateľ Morgan Robertson publikoval už v roku 1898 novelu Márnosť s obrovskou loďou Titan, pričom Titanic bol len o 25 metrov dlhší. Obe „nepotopiteľné“ lode narazili do ľadovca a potopili sa v apríli, obe dosahovali rýchlosť nad 20 uzlov. A napriek tisícom pasažierom na palube obe niesli ledva povolené minimum záchranných člnov.
Až v septembri 1985 našli Titanic kamery nepilotovanej ponorky Argo. Preživší síce tvrdili, že sa potopil s minimálnymi poškodeniami, no ponorka ho našla prelomený na dve polovice, zadná časť ležala až 750 metrov od trupu. Keď vrak Titanicu skúmal Robert D. Ballard s posádkou, podarilo sa nafotiť ešte pomerne veľa predmetov cestujúcich, mnohé z nich vylovili a sú zberateľské unikáty. Natrafili aj na neznáme štruktúry, podopierajúce kýl. Nikto ich nikdy nevysvetlil, no Ballarda prekvapili.
V septembri 1996 publikoval Orange County Register článok Exploring the Titanic: Buzz Aldrin goes from astronaut to argonaut, popularizujúci výpravu francúzskej miniponorky Nautile k vraku, odkiaľ chcela vyzdvihnúť 15-tonovú časť trupu. Na palube bol vtedy 66-ročný bývalý kozmonaut Buzz Aldrin, ku ktorému sa hlási viacero slobodomurárskych lóží. S pomocou balónov desať metrov dlhý a osem metrov široký kus nadniesli k hladine, ale upevnenie bolo nestabilné, a tak sa zrútil ku dnu. Baktérie Halomonas titanicae medzitým hltajú parník, akoby to bol perník. Podľa vedcov každý deň zožerú až 180 kilogramov a slávny vrak má do tridsiatych rokov tohto storočia úplne zmiznúť.
BRITSKÉ BRATSKÉ „VYŠETROVANIE“
Telegraph v novembri 2015 v článku Was Titanic inquiry scuppered by the Freemasons? oboznámil čitateľov s tým, že genealogická stránka Ancestry zverejnila tajný archív s menami dvoch miliónov slobodomurárov. Automaticky tým stúpla pravdepodobnosť, že lóžoví bratia ovplyvnili kontroverzné vyšetrovanie potopenia Titanicu. Ukázalo sa totiž, že nielen sudca dozorujúci vyšetrovanie a hlavní vyšetrovatelia, ale aj niektorí z tých, ktorí unikli kritike, boli slobodomurári. Hoci vyšetrovanie amerického senátu obvinilo firmu British Board of Trade zo škandalózne nízkeho počtu záchranných člnov, britské vyšetrovanie vedené lordom Merseym firmu neobvinilo. Lord Mersey (John Charles Bigham) bol podľa záznamov slobodomurár, zasvätený v roku 1881 v Londýne. Prezidenta Board of Trade Sydneyho Buxtona zasvätili vo východnom Londýne v roku 1888. Mená aspoň dvoch z piatich expertov vyšetrovacej komisie sa takisto našli v slobodomurárskom archíve: inžiniera Edwarda Chastona a špecialistu na lodnú architektúru profesora Johna Harvarda Bilesa. Lord Pirrie, predseda belfastských lodeníc, ktoré postavili Titanic, a zároveň jeden z riaditeľov materskej spoločnosti firmy White Star, bol zasvätený v montrealskej Lóži sv. Juraja v roku 1904.
Podľa britských vyšetrovateľov kapitán Smith spravil to, čo by spravil každý skúsený muž na jeho mieste, a ani White Star, ani materská spoločnosť Mercantile Marine Company neniesli vinu. Smith šiel ku dnu s Titanicom. No naozaj?
V júli 1912 noviny The New York Times informovali v článku Thinks Capt. Smith is alive o tvrdení baltimorského námorníka, že stretol kapitána Titanicu. Peter Pryal bol za čias kapitána Smitha provianťákom na parníku Majestic, patriacemu White Star Line. Smitha opakovane videl na rohu dvoch ulíc. Prišiel za ním a spýtal sa ho, ako sa má. Smith mu odvetil, že veľmi dobre, no požiadal ho, nech ho nezdržiava, lebo má obchodné stretnutie. Pryal ho sledoval a videl, ako si kúpil lístok do Washingtonu. Po prechode cez bránu sa otočil k nemu a slovne sa rozlúčil. „Je nemožné, aby som sa mýlil,“ tvrdil Pryal s tým, že na to poznal kapitána Smitha pridlho. Stretol ho cestou k lekárovi MacTierovi Warfieldovi, ktorý potvrdil Pryalovu príčetnosť. Pryal bol tiež ochotný svedčiť pod prísahou.
POISTNÝ TRIK
Už v roku 1908 finančník J. P. Morgan plánoval novú triedu luxusných parníkov, ktorá by umožnila boháčom opulentnú plavbu cez Atlantik. Konštrukcia obrích lodí Olympic, Titanic a Britannic sa začala v roku 1909 v belfastských lodeniciach Harland and Wolff. Olympic, postavený ako prvý z troch sesterských lodí, sa v septembri 1911 v Southamptone zrazil s loďou britského námorníctva HMS Hawke. Musel byť zaplátaný ešte pred návratom do Belfastu na opravu. Vyšetrovanie určilo ako vinníka zrážky Olympic, čiže poistenie bolo neplatné. Spoločnosť White Star Line prišla najmenej o 800 000 libier (okolo 90 miliónov dnešných dolárov) za opravy a ušlý zisk, navyše kýl bol skrútený tak, že sa nedal opraviť. Táto chúlostivá finančná situácia mohla spôsobiť, že spoločnosť by zbankrotovala. Podľa knihy Robina Gardinera Titanic, the Ship that Never Sank? to viedlo k poistnému podvodu – k zámene Olympicu s Titanicom. Lode údajne vymenili v Belfaste už v marci 1914. Gardiner predstavuje svedectvá a fakty naznačujúce výmenu oboch lodí s plánom zinscenovania nárazu do ľadovca alebo inej smrtiacej udalosti. Poisťovacia firma Lloyd’s vtedy vyplatila 12 miliónov dolárov.
AUTOR: Milan Pullmann
