Viera v duchov je pevne zakotvená v rôznych náboženstvách a kultúrach. Sú však nadprirodzené netelesné bytosti skutočné a schopné zasahovať do našich životov?
Vplyv duchov z hľadiska slovenského folklóru
Predstavy našich predkov o pôsobení duší, respektíve duchov na tomto svete sa líšili. Medzi najrozšírenejšie patrilo presvedčenie, že duša pokračuje hneď po smrti tela svojím vlastným životom v pekle, nebi alebo záhrobí. Druhý súbor predstáv prezentuje viera v pripútanosť duše k telu až dovtedy, kým fyzická schránka nezhnije a nerozpadne sa alebo ju neoslobodia plamene počas kremácie. V tomto prípade sa teda sídlom duše stáva cintorín.
Mnohí Slováci verili, že duša zomrelého sa príde rozlúčiť s pozostalými najneskôr do troch dní. Vyskytoval sa aj názor, že duša ostáva strážiť svoju rodinu, pričom sa usídli v ohnisku, peci, na prahu domu či v kúte izby. Duch – strážca môže upozorňovať na nebezpečenstvo rôznymi spôsobmi. Napríklad prostredníctvom nezvyčajných udalostí (prasknutie zrkadla, neobvyklé správanie zvierat, samovoľné zhasnutie sviece a pod.) alebo zjavením vo sne, ktoré mohlo predznamenávať nadchádzajúce úmrtie človeka, ktorému sa mŕtvy príbuzný zjavil. Preto naši predkovia prikladali snom s mŕtvymi veľkú váhu, najmä ak sa zdali ťažko chorému. Mŕtvy sa mohli zjaviť v snových víziách nielen v podobe, v akej boli pochovaní, ale aj ako určité zviera, prípadne v telesnej forme zo skorších rokov života. Za veštby, predzvesti a upozornenia od mŕtvych sa živí odvďačovali darmi a prinášaním obetí, ktoré ponechávali v dome alebo na hrobe. Inou formou vďaky bolo splnenie želaní zosnulého, sprostredkovaných v snoch a videniach.
Pomerne prekvapivo vyznieva, že sa nám zachovali doklady o viere v prevteľovanie duší. Tá nepochybne pramení zo starých pohanských predstáv. Zvieratá mali zakázané zdržiavať sa pri zomierajúcom, pretože vraj do nich mohla prejsť jeho duša. Zákaz platil i pre zabitie muchy pri štedrovečernom stole, lebo jestvoval predpoklad, že by mohlo ísť o zosnulého rodinného príslušníka. Duša gazdu údajne mohla vojsť aj do vola.
Duch prvého gazdu – staviteľa domu, najčastejšie prebýval v hadovi sídliacom pod prahom domu. Rovnako i duša prvej gazdinej mohla nadobudnúť konkrétnu podobu, a to ako tzv. domová lasica. Naši predkovia boli presvedčení, že žila v blízkosti stajne a chránila dobytok. Tieto živočíchy nesmel nikto z domácnosti zabíjať, pretože by ich vražda mohla spôsobiť pohromu v rodine.
Okrem toho máme k dispozícii etnologické záznamy o viere v prenikanie duše zomrelého do novorodenca, t. j. reinkarnáciu, akú poznáme hlavne z východných náboženstiev. Kolobeh znovuzrodenia však fungoval iba v rámci určitého spoločenstva (osady či obce). Duša údajne mohla prísť do svojho starého pozemského obydlia v období sviatkov – najčastejšie na Vianoce, Veľkú noc, Dušičky alebo počas Turíc. Preto ľudia nechávali v oknách sviečky, aby duša zosnulého nezablúdila a trafila domov, pripravovali pre ňu jedlo, pozývali ju k stolu a vzhľadom na presvedčenie, že duch je schopný cítiť bolesť, nesmeli robiť prudké pohyby, aby ho nezranili. Inokedy sa hostiny odohrávali priamo na hroboch, pričom sa tu pre duše mŕtvych nechávalo jedlo a pitie. Ide o tradíciu, ktorú viacerí Slováci v podstate dodržiavajú aj dnes, keď napríklad vylievajú pálenku na počesť zomrelého pri jeho hrobe.
AUTOR: Pavol Ičo
