Najnovší vývoj v zamrznutých turecko-ruských vzťahoch by mohol naznačovať postupný odmäk. Aj keď sa zmieňovaný list Recepa Tayyipa Erdoğana Vladimirovi Putinovi stal vzápätí predmetom dohadov, či obsahoval naozaj ospravedlnenie, ktorým Moskva popri náhrade za zostrelené ruské lietadlo podmieňovala urovnanie sporu s Ankarou, podstatné je, že turecký prezident urobil voči poškodenej strane prvý ústretový krok. Nastal konečne čas na analýzu toho, čo sa vlastne stalo, bez emócií a s úplne chladnou hlavou. Dnes už niet pochýb o tom, že k ľudskému zlyhaniu došlo na obidvoch stranách.
Erdoğan si je vedomý tureckého pochybenia pri incidente, ktorý sa odohral v novembri 2015 v spornom pohraničnom pásme, no jeho najväčšou slabosťou je, že mal sedem mesiacov problém si to priznať. Možno ide v jeho prípade o fenomén osobnostnej duality, pri ktorej neexistuje zreteľná hranica medzi hrdosťou a pýchou, ale ani medzi individuálnym a národným. Tisícky žalôb podaných na občanov vlastnej krajiny za údajné urážky, zosmiešňovanie či iné formy znižovania vážnosti svojej osoby naznačuje totiž problém, ktorý by mohol zaujímať už nielen politológov. Za takýchto okolností bolo nepredstaviteľné, ak nie nemožné prijať Erdoğanovu niekoľkonásobnú výzvu k zlepšeniu vzťahov s Moskvou, ktorá bola pre Ankaru dlhoročným strategickým partnerom špeciálneho významu.
Naproti tomu Putinovo pochybenie spočíva v praobyčajnej detskej chybe, ktorej sa dopustil v pocite prílišnej sebadôvery spojenej s automatickým predpokladom, že Američanmi vedená západná koalícia, tým menej Turecko samo, si také niečo ako zostrelenie ruského lietadla nikdy nedovolí. Na veľké prekvapenie sa však stal pravý opak a jeho pôvodcom nebol nikto iný ako Turecko. Keďže odvetný úder by bol pre Putina znamenal udalosť ekvivalentnú útoku na člena NATO, musel sa po triezvom zvážení s nemožnosťou takéhoto kroku zmieriť a svoje poníženie si vykompenzovať ekonomickými sankciami voči Ankare. Putinov omyl spočíva však aj v inom, ako len v nedostatku predvídavosti či opatrnosti. Keď to už dokázal s vedením Izraela a dokonca Spojených štátov, mohol aj s predstaviteľmi Turecka prerokovať najprv systém preventívnych opatrení na odvrátenie nechcených konfliktov vo vzduchu. Vo vzťahu k dovtedy spriatelenej krajine by to bolo určite aj viac zdvorilejšie a úctivejšie.
Na druhej strane je nepochopiteľné, prečo Turci museli ruskú stíhačku zostreliť, keď vedeli, že išlo len o bežný technický problém, ktorý sa v bojových podmienkach štandardne stáva, no neznamená útok na tureckú suverenitu. Analogickú situáciu tiež v novembri 2015, keď pri vykonávaní náletov na ISIL ruský stroj nechtiac „zablúdil“ 1,5 km do izraelského vzdušného priestoru, sa podarilo zvládnuť vďaka otvorenému komunikačnému kanálu medzi oboma krajinami. „Ruské lietadlá na nás nehodlajú útočiť, takže nie je potrebné ich automaticky zostreľovať, ani v prípade, ak dôjde k nejakej chybe,“ uviedol vtedy minister obrany Izraela Moše Jaalon. Špekulácie, že k incidentu naviedli Turkov Američania s cieľom vyprovokovať rozsiahlejší konflikt, neboli dosiaľ potvrdené, ale ani vyvrátené.
Celá udalosť znamená teda pre obidve strany veľké ponaučenie, ktorého benefitom môže byť nielen väčšia opatrnosť, ale najmä viac vzájomnej úcty a rešpektu jedného voči druhému. Dôvodov na turecko-ruské spojenectvo je pritom stále viac, než na nepriateľstvo. Obidvoch spája napríklad zlá politická pozícia v Európe, presnejšie v Európskej únii, ktorá sa voči nim správa z pozície nadradenosti a dáva im arogantne najavo, že od jej rovnocenných partnerov majú priďaleko. Pokiaľ by tieto dva významné euroázijské štáty dokázali prekonať dočasné nedorozumenie zapríčinené vlaňajším incidentom a na úrovni medzinárodnej politiky spojiť sily, pravdepodobne by bola Únia prinútená niektoré prvky svojho prístupu prehodnotiť a s povýšeneckým postojom k nim sa vo vlastnom záujme rozlúčiť.