Neslýchané! Predseda EK Jean-Claude Juncker predniesol 28. 6. 2016 svoj štvrťhodinový prejav pred zákonodarcami EP vo francúzštine a v nemčine. Angličtinu použil iba raz, aj to len v odpovedi na údajnú „slovnú provokáciu“ britského europoslanca, lídra Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) a kľúčového aktivistu v kampani za odchod Británie z EÚ Nigela Faragea. Tento posun oproti dovtedajším zvyklostiam, keď časť príhovoru k europoslancom predniesol vždy v angličtine, spôsobil malý rozruch. Junckerovo gesto, v očiach anglofilných rasistov bezmála škandalózne, vyhodnotila agentúra DPA ako priamu reakciu na rozhodnutie britských voličov.
Odchodom Spojeného kráľovstva nastáva nová situácia
Aj keď sa oficiálny štatút v jednotlivých inštitúciách Únie formálne priznáva až 24 jazykom, v bežnej praxi figurujú ako hlavné rokovacie, resp. pracovné jazyky angličtina, francúzština a nemčina. To sa však môže už čoskoro zmeniť. Nedávny plebiscit podnietil úvahy o vyradení svetovej „lingua franca“ zo spomínanej trojice, v lepšom prípade o jej preradení z prvej na tretiu pozíciu. Napriek tomu, že takýto úmysel pôsobí na mnohých provokatívne až priam poburujúco, nebol by ani trochu nelogický.
Otázka, čo s angličtinou v novej eurozostave, je totiž minimálne taká legitímna, ako legitímne je pýtať sa na hypotetický zmysel používania maďarčiny v úradnom styku na dnešnom banskobystrickom magistráte alebo VÚC. Spochybňovať platný status „esperanta modernej doby“, ktoré medzinárodnú komunikáciu v celosvetovom rozsahu výrazne zjednodušuje, by bolo absurdné. Po vystúpení ostrovnej monarchie z eurozväzku však nastáva pre jazykové entity, ktoré boli tradičnými nositeľmi dominantných európskych kultúr, nová situácia.
Kontinuálny úpadok významu francúzštiny a nemčiny
O francúzštine a nemčine ako o svetových rečiach sa pritom zvykne hovoriť skôr z historickej zotrvačnosti, než z akceptovania aktuálnej reality. Kontinuálny úbytok dôležitosti a váhy týchto dvoch základných pilierov európskeho jazykového dedičstva je očividný. Špeciálnym prípadom je francúzština. Stačila výmena 1-2 generácií, aby sa konverzačné médium najprv európskych kráľovských dvorov, potom diplomatov a nakoniec zanietených frankofilov ocitlo na úrovni jazyka, ktorého skutočný vplyv nepresahuje hranice stredne veľkého regiónu. Praxi francúzskych inštitútov chýba aktívno-expanzívny náboj. Prevažne „bibliotekársky“ charakter týchto zariadení len utvrdzuje smerovanie francúzskeho jazyka do sféry muzeálnej lingvistiky.
Napriek tomu je tu určitý rozdiel. Kým francúzštine sa napriek drvivej presile anglofónneho valca podarilo udržať si pozíciu druhého rokovacieho jazyka v rozhodujúcich nadnárodných inštitúciách, ako sú OSN alebo EÚ, nemčina zaznamenala v tomto ohľade historický prepad. Jej celkové postavenie na svetovej politicko-diplomatickej scéne nezodpovedá skutočnosti, že je rodným jazykom pre 100-miliónov ľudí (čo ju kladie na prvé miesto v rámci Únie a na druhé v rámci Európy) a tretím najvyučovanejším jazykom v EÚ (po angličtine a francúzštine) a v USA (po španielčine a francúzštine). A tak medzi nemateriálne dôsledky porážky Nemecka v Druhej svetovej vojne treba zaradiť aj pretrvávajúci úpadok významu nemčiny, a to tak na individuálnej, ako i spoločenskej platforme. Brexit však môže pre Nemcov znamenať šancu na revíziu doterajšieho stavu. Samozrejme, pokiaľ o ňu budú sami stáť.
Anglofilné verbalizmy i tam, kde na to neexistuje dôvod
Na tom, že Európania všestranne otupeli (a osobitne z hľadiska rozlišovania diverzity kultúr), sa popri množstve iných faktorov podpísalo aj univerzálne používanie angličtiny, ktorá ako jazykový hegemón prenikla bez výzvy a kompromisov prakticky do všetkých sfér politického, spoločenského či ekonomického života. Potenciál anglosaského duchovného priestoru poskytol od 70. rokov 20. storočia normatívy pre hodnotový systém a životný štýl súčasnej strednej, mladšej a najmladšej generácie. A nielen to. Pre značnú časť európskej populácie je uspokojovanie kultúrnych potrieb totožné s parametrami každodennej spotreby, ktoré tu fungujú ako základný hybný motor.
Nejde o to, že by problémom bola samotná angličtina. Problém spočíva v inom: že angličtiny je v našom živote priveľa. Aplikačné programy počítačových softvérov, väčšina foriem bankového styku, finančné burzy a obchodné transakcie na celej planéte, komunikácia cez internet, volacie programy mobilných operátorov, nové technológie, populárna hudba – to všetko predstavuje terminológiu v dominantnej, univerzálnej a všadeprítomnej angličtine. Anglofilné verbalizmy však súčasne prenikajú i tam, kde na to neexistuje najmenší dôvod. Skratky neanglosaských názvov, označenia nových profesií, propagácia farmaceutických, kozmetických či vinárskych produktov (tradične francúzske domény), reklamy na nové modely európskych automobiliek, moderátorská hantírka v televízii, mestský pouličný sleng… konkrétnych príkladov môže byť nekonečne veľa.
Typicky európska dilema: vzoprieť sa či splynúť?
Keďže otázka, čo bude s prednostným používaním anglického jazyka v Bruseli a v Štrasburgu po odchode Británie z EÚ, neznie nelegitímne ani nelogicky, formuluje a nastoľuje sa sama. Tí, čo hovoriť inak ako po anglicky odmietajú, to síce nepripúšťajú, no samotný fakt, že ide o najrozšírenejšie dorozumievacie médium v unifikovanej globálnej komunikácii, nie je sám osebe dôvodom na jeho uprednostňovanie v agende EÚ. Bol by to usústavnený nezmysel, na ktorý v terajších podmienkach nejestvuje jediný rozumný argument.
Rozumným argumentom je skôr to, že pre starý kontinent charakteristickú jazykovo-kultúrnu rozmanitosť nahradila v priebehu uplynulých 30 rokov uniformita, negramotnosť až tuposť. Sebaidentifikácia najmladšej európskej generácie s hodnotovo-etickým spektrom americkej society prebieha v tajuplných sférach spoločenského vedomia práve cez jazykové médium, čím nadobúda znaky nezvratnej „tichej evolúcie“. Sprofanovaný pojem multikulturalizmus sa používa len na zastretie snáh o pretavenie národných kultúr do jednoliatej konzumnej masy.
Na oslabenie či dokonca zrušenie primátu angličtiny existuje ešte jeden pádny – hoci skôr duchovný než pragmatický alebo čisto utilitárny – dôvod: potreba odkloniť Európu z cesty, na konci ktorej je definitívne splynutie s americkou civilizáciou, skoncovať s dilemou a napriamiť ju k obnove vlastnej identity ako základnej premisy. Obrovské kultúrno-historické zázemie a solídny intelektuálny softvér dávajú kontinentálnej Európe predpoklad, aby sa mocnému globalizačnému tlaku vzoprela, a zabránila tak svojmu rozpusteniu v angloamerickom oceáne. Či sú však mocenské elity EÚ pripravené uznať, že tradičná pestrosť a mnohorakosť Európy predstavujú jej najväčšie bohatstvo, nie je vôbec isté.