Bola nemecká študentka Anneliese Michelová posadnutá, ako tvrdili kňazi, alebo psychotická, ako hovorili klinickí psychiatri? Keď nepomohli lieky, zúfalí príbuzní siahli po exorcizme. Antropologička Felicitas Goodmanová tvrdí, že jeho cieľom je – podobne ako pri liečebných rituáloch v nekresťanských náboženských systémoch – prepnúť mozgovú aktivitu z holistického do lineárneho režimu. Vynútením lineárnosti je možné dostať tranz pod kontrolu. To sa však u Anneliese darilo len nakrátko.
ANAMNÉZA
V omšovej liturgii je anamnéza krátka modlitba, ktorou cirkev dosviedča, že plní Kristov príkaz sláviť eucharistiu. Annaliese Michelová sa narodila 21. septembra 1952 v Leiblfingu v Bavorsku v pobožnej rodine ako druhorodená dcéra, no vyrastala v Klingenbergu, kde aj zomrela. Prvorodená Martha zomrela ako osemročná na choré obličky. Annaliese bola ako dieťa na rozdiel od mladších sestier takisto veľmi chorľavá. V roku 1965 nastúpila na gymnázium v Aschaffenburgu. Učila sa latinčinu a keď pred 16. narodeninami v lavici omdlela, pripisovala to vyčerpaniu z učenia. Po polnoci sa však prebudila, nemohla sa pohnúť, cítila tlak na bruchu a pomočila sa. Nedokázala kričať. Zľakla sa, že umiera, no náhle tlak ustal. O necelý rok, koncom augusta 1969, sa to celé zopakovalo.
Podľa jej mladšej sestry Roswithy sa sestra často sťažovala na bolesti v krku, až jej vybrali krčné mandle. Nasledovali zápal pohrudnice a pľúc, k tomu tuberkulóza, a tak radšej ostala ležať. Nešla na štedrovečernú omšu, v januári sa jej stav nezlepšil, a tak ju z nemocnice v Aschaffenburgu v posledný februárový deň odviezli do sanatória v Mittelbergu. Bolel ju hrudník, modlenie sa k Panne Márii nepomáhalo. Začiatkom júna 1970 mala v noci zasa spánkovú paralýzu a pomočila sa, no podarilo sa jej vykríknuť. Bezvládnu ju prezliekli a zaspala. Keď sa o niekoľko dní modlila ruženec, ucítila jemné pichnutie v lícach a zažila celotelovú slasť. Cítila sa ako zvon zvoniaci chválu Matky Božej. Dievčatá boli udivené, čo má s rukami. „Akoby si mala kŕče, ako keď si mačka brúsi pazúry. Akoby si mala pazúry… A tie oči… sú úplne čierne,“ komentovali. V zrkadle vyzerali jej modré oči tmavšie, tvár však mala zdravú ružovkastú farbu. EEG ukázalo nepravidelné alfa vlny, občas deltu a thétu, žiadnu patológiu. Snažila sa cítiť to znova a zrejme sa opäť energeticky otvorila.
Jedného dňa sa na obzore zjavila obrovská, kruto sa škľabiaca tvár. Pocítila hrôzu a odvtedy sa už neodvážila modliť ruženec. Odvtedy tvár videla aj inokedy. Napadlo jej, že sa stala jej súčasťou. Koncom augusta ju pustili domov. Pre chorobu vymeškala ročník. Vyhýbala sa priateľom, rozprávala len o náboženských témach. Mala priemerný prospech, trápili ju krátke straty vedomia sprevádzané depresiou. V júni 1972 prekonala ďalší ťažký záchvat, po ktorom bola niekoľko dní vyčerpaná. Po liekoch bola takisto unavená a apatická. Okolo seba občas cítila odporný zápach a prenasledovali ju rohaté tváre. Na jar 1973 začala počuť klopanie na dvere izby. Neskôr to počuli aj jej sestry. Počula aj hlasy tvrdiace, že je prekliata a skončí v pekle. Matka ju prichytila, ako uprene hľadí na Pannu Máriu, no akoby mala na tvári masku a bola plná nenávisti. Oči jej sčerneli na uhoľ, ruky mala skrútené ako pazúry.
Rozrušená matka sa zdôverila manželovi. Tomu napadlo, že Anneliese pomôže výlet na cirkvou neuznané pútnické miesto so zázračnou studňou San Damiano pri Assisi. Nedokázala však vkročiť do svätyne, pôda ju pálila v nohách. Odvrátila zrak od obrazu Krista v kaplnke, aj svetlo vyžarujúce z obrázkov svätcov jej bolo prisilné. Nenapila sa ani vody zo studne, vraj je horúca. Otec jej kúpil medailónik, no odmietla ho nosiť, lebo ju dusil. Cestou späť v autobuse šírila silný zápach pripomínajúci výkaly a spáleninu.
Za týchto okolností sa necítila na štúdium na pedagogickej fakulte, po ktorom predtým túžila. Lekár jej k Dilantinu pridal kvapky Aolept na liečbu neurotických vývinových porúch mládeže, otupujúce mozog. K inému doktorovi už nechcela ísť. Preto sa obrátili na jezuitu Rodewyka z Frankfurtu, ktorý sa vyjadril, že by mohlo ísť o posadnutosť.
AUTOR: Milan Pullmann
