Tento rok uplynie päťdesiat rokov od udalosti, ktorá v priebehu týždňov zmenila celý svet. Otriasla nielen automobilovým priemyslom a trhom, ale aj hospodárskou základňou blahobytného Západu. V druhej polovici októbra 1973 ho zasiahla ropná kríza, ktorá vyhnala ceny pohonných látok do výšok, z ktorých sa na pôvodnú úroveň viac nevrátili.
Ropa ako zbraň
O ropnom šoku hovoríme vtedy, keď dochádza k náhlemu a výraznému preváženiu dopytu nad ponukou ropy predávanej na svetových trhoch. Presnejšie povedané, keď vypukne panika, podnecovaná marketingom strachu z následkov nedostatku tejto strategickej komodity.
Krízu a následný šok vyvolalo v októbri 1973 rozhodnutie Organizácie arabských krajín vyvážajúcich naftu OAPEC zvýšiť cenu ropy, znížiť objemy jej ťažby a uvaliť embargo na jej vývoz do krajín, ktoré vojensky zásobovali Izrael v jomkipurskej vojne. Tá vypukla 6. októbra 1973 útokom sýrskych a egyptských vojsk na Izrael s primárnym cieľom odobrať mu územia, ktoré dobyl na úkor Egypta a Sýrie v tzv. šesťdňovej vojne v júni 1967. Táto vojna sa začala 5. júna 1967 preventívnym úderom izraelského letectva na egyptské letecké základne a radarové stanice. Arabská koalícia Egypta, Sýrie a Jordánska utrpela po šiestich dňoch bojov zdrvujúcu a ponižujúcu porážku. Egypt v nej stratil pásmo Gazy a Sinajský polostrov. Jordánske kráľovstvo prišlo o východný Jeruzalem a západný breh rieky Jordán. Najbolestivejšie znášala následky debakla Sýria, okyptená o strategicky a vodohospodársky významné Golanské výšiny.
Izraelským spravodajským službám bolo celých šesť rokov (1967 – 1973) zrejmé, že arabská koalícia na čele s Egyptom a Sýriou nebude chcieť ostať natrvalo pokorená. Hoci bezprostredné prípravy na protiizraelskú ofenzívu prebiehali celé leto 1973, vláda v Tel Avive sa neodhodlala nariadiť ani začiatkom októbra 1973 včasné preventívne údery. Tak sa stalo, že egyptské vojská prekročili 6. októbra Suezský prieplav so zámerom dobyť naspäť Sinajský polostrov. Sýrske formácie zároveň napadli postavenia izraelských jednotiek na Golanských výšinách.
„Útok byl z důvodu fatálního selhání vlastních zpravodajských služeb pro Izrael překvapením a izraelská armáda se v prvních dnech ocitla v defenzívě a zaznamenala těžké ztráty. Teprve po několika dnech, po dokončení mobilizace, se Izraelským obranným silám (IOS) podařilo na Golanských výšinách zastavit útok a zatlačit syrské jednotky zpět. V dalších dnech se Izraeli podařilo nejen stabilizovat frontu na Sinajském poloostrově a zastavit egyptský útok, ale i překročit Suezský průplav. Z vojenského hlediska se jednalo o vítězství Izraele, z politického zvítězil Egypt, neboť původního cíle, vytlačit Izrael od Suezského průplavu a ze Sinajského poloostrova, se podařilo v dalších letech dosáh- nout.“ Navodzuje sa tým spätosť priebehu tejto vojny a jej výsledkov s využitím ropy ako nástroja prevažne arabského kartelu OAPEC na dosahovanie arabských vojensko-politických strategických cieľov.
V užšom vnímaní súvislostí to tak bolo. Po úvodných úspešných dňoch egyptsko-sýrskej ofenzívy v jomkipurskej vojne dokázal Izrael skonsolidovať svoje vojenské kapacity a rozvinúť protiútoky na oboch frontoch. Neformálne označenie vojny, trvajúcej necelé tri októbrové týždne (6. 10. − 26. 10. 1973), bolo odvodené od židovského sviatku Jom kipur (Deň zmierenia), ktorý pripadol na 6. október. Veriaci dodržiavajú počas neho prísny pôst sprevádzaný modlitbami.
Keď sa protiizraelská koalícia presvedčila na vlastných územných stratách o nezlomnej odolnosti protivníka, ktorý sa začal v polovici októbra približovať ku Káhire a k sýrskej metropole Damask, siahla po zbrani nadregionálneho charakteru. Ropu ako nátlakový nástroj na spojencov Izraela jej sprístupnili spojenecké arabské ropné monarchie združené v karteli OAPEC. Znížili produkciu čierneho zlata a uvalili embargo na jeho vývoz do krajín vyzbrojujúcich Izrael. V prvej vlne na USA, Kanadu, Japonsko a Veľkú Britániu a v druhej vlne, o niekoľko dní neskôr, na Portugalsko, Rodéziu a Juhoafrickú republiku.
AUTOR: Patrik Sloboda
