Dušan Marušák viedol rozhovor s nemeckým politológom, historikom a publicistom Alexandrom Rahrom
Alexander Rahr, narodený v Tchaj-peji v roku 1959, je jedným z popredných nemeckých odborníkov na Rusko. Popri štúdiu histórie v Mníchove pracoval na výskumnom projekte Sovietska elita vo Federálnom ústave pre východné a medzinárodné štúdie. Od roku 1982 pôsobil ako analytik v spoločnosti Radio Liberty a neskôr 18 rokov v Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku. V rokoch 2004 až 2015 bol členom riadiaceho výboru Petrohradského dialógu a v rokoch 2012 až 2022 bol projektovým manažérom nemecko-ruského fóra. Od roku 2022 je hlavou organizácie Eurasien Society, Berlín. Niekoľkokrát sa osobne stretol s Vladimirom Putinom. Je autorom niekoľkých kníh literatúry faktu vrátane Putin po Putinovi (2009) a Chladný priateľ, Prečo potrebujeme Rusko (2011). Rahr bol ocenený Spolkovým krížom za zásluhy.
Alexander Rahr navštívil Slovensko pri príležitosti vydania ďalšej knihy – politického románu s názvom 2054 – Dešifrovať Putina. My sme ho zastihli na veľtrhu kníh Bibliotéka v Bratislave v rozľahlom stánku vydavateľstva Torden, kde vznikol tento zaujímavý rozhovor.
Je ukrajinský konflikt vyprovokovaný? Ak áno, kým? Je to zástupná vojna USA?
Keby sa Olaf Scholz a americký prezident pred začiatkom vojny dohodli na tom, že zavedú moratórium na vstup Ukrajiny do NATO, tak by k vojne nedošlo. Ide o to, že Rusko reprezentované Putinom chce dokázať svetu, že je svetovou mocnosťou. Kolektívny Západ, ktorý porazil Sovietsky zväz v studenej vojne, však teraz považuje Rusko za regionálnu mocnosť. Ako bádateľ a novinár som od Putinovho vystúpenia v Mníchove v roku 2007 pozoroval, že on si praje, aby svet vnímal Rusko ako veľkú mocnosť. Obama v roku 2009 označil Rusko za regionálnu mocnosť a v ďalšom období, dokonca aj po konflikte na Ukrajine, Západ vždy zdôrazňoval, že Rusko už nepovažuje za takú silnú krajinu, ktorá by mala mať právo vplyvu na bezpečnostné záležitosti v Európe. Podľa mňa ide o psychologický dôvod.
V jednom rozhovore pre ruské parlamentné noviny ste povedali, že Európska únia pomôže Ukrajine vyhrať, ale pomôže aj oslobodiť Gruzínsko a Arménsko, ba aj Bielorusko od ruského vplyvu.
Európska únia má záujem vytvoriť mäkké impérium. Samozrejme, nie napoleonské ani hitlerovské, ani britské, ale mäkké impérium, ktoré bude založené práve na západných liberálnych hodnotách, ale aj na západnej geopolitike. Od samého začiatku rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 západoeurópska únia, ktorá sa začala rozširovať, a NATO hovorili, že cieľom alebo základom európskej bezpečnosti je zabrániť znovuobnoveniu ruského impéria. Pripustiť len európske impérium, ktoré bude zahŕňať všetky krajiny, ktoré vyznávajú západné hodnoty. V tom čase to bola Ukrajina, len západná Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko, dokonca zo začiatku aj niektoré stredoázijské štáty a Bielorusko. Európska únia si dala za cieľ rozšíriť svoj vplyv a odmietala, aby na území Ruska vznikala alternatívne iná mocnosť. Európska únia mala záujem zahrnúť všetky krajiny, ktoré boli ochotné rešpektovať alebo zdieľať európske hodnoty, do svojich „hraníc“.
Ako hodnotíte úlohu prezidenta Putina v ruských dejinách?
Na túto otázku je teraz predčasné odpovedať. Dnešok je negatívny, myslím si, že vojna je historická chyba. Férovo však treba povedať, že Putin posilnil alebo opäť vybudoval schopné Rusko so silnou ekonomikou, silným sociálnym systémom s národnými záujmami. Putin posilnil Rusko v smere, v akom to chceli Rusi, nie ako to chcel Západ. Rusi sa nikdy v histórii nemali tak dobre ako od roku 2000 a prakticky až dodnes, či už zo sociálneho, alebo ekonomického hľadiska. Na Západe so mnou mnohí nesúhlasia. Vravia, že ak v Rusku nie je sloboda, tak to je jednoznačne zlé. Ako bádateľ, ktorý často navštevuje Rusko, pozorujem, že pre väčšinu Rusov je stabilita dôležitejšia než sloboda. V tom sa Rusi podobajú viac Číňanom než Západoeurópanom.
Pred pár dňami som počul vyjadrenie profesora Johna Mearsheimera z Chicaga, ktorý povedal, že Putin vzkriesil Ruskú federáciu z popola a z problémov v 90. rokoch.
S tým môžem len súhlasiť. Malo sa do Ruska viac jazdiť a sledovať, čo sa tam odohráva, a nie pozorovať Rusko ďalekohľadom z gauča. Preto píšem takéto knihy a často sa roky zdržiavam v Rusku, aby som Západu vysvetlil, že život v Rusku je iný, než ako ho opisuje západná tlač.
Podľa niektorých odborníkov na geopolitiku Amerika stratila zameranie, pretože Čína je ich najväčším konkurentom a tiež má veľmi dobré vzťahy s Ruskou federáciou. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že ak príde k moci Trump alebo iný republikán, americká politika sa voči Rusku zásadne zmení. Pre Bidena a demokratov, rovnako ako v Nemecku pre Stranu zelených, sú najdôležitejšie liberálne hodnoty a pre Trumpa a ďalšie sily, ktoré sa dnes v Európe formujú, je najdôležitejšia geopolitika a realizmus. Amerika nemôže a nechce pripustiť vojenské spojenectvo Číny a Ruska. Preto si myslím, že republikáni zamerajú svoju politiku na boj proti Číne a konfrontačnú politiku voči Rusku zmiernia a začnú s ním rokovať.
Bude prechod od unipolárneho sveta k multipolárnemu znamenať problémy medzi jeho predstaviteľmi – Ruskom, Čínou a USA?
Pod pojmom multipolárny svet si každý predstavuje niečo iné. Pre mnohých multipolárny svet znamená čosi antizápadné, antiamerické. Ak multipolárny svet bude predstavovať boj so Západom, potom nás čakajú konflikty. Ak bude multipolárny svet viac polycentrický a budú rásť rôzne mocnosti, napr. členské štáty BRICS, potom bude jednoduchšie sa medzi sebou dohodnúť na novom svetovom poriadku a bude menej konfliktov. Západ na to dnes nie je pripravený. Rusko vyzvalo Západ a čínska diplomacia je v tomto smere dosť neprehľadná, nevýrazná.
Profesor Mearsheimer povedal, že svetovou veľmocou číslo jeden sú USA, mocnosťou číslo dva je Čína a mocnosťou číslo tri je Ruská federácia, ktorá je však najslabšia z týchto troch. Čo na to hovoríte?
Súhlasím s ním, je to tak. Nesmieme však zabúdať na Európsku úniu, aj ona bude veľmoc.
Prečo podľa vás od roku 1947 až dodnes existuje napätie medzi Izraelom a Palestínou? Toto napätie sa len zintenzívňuje a svetové spoločenstvo s tým nič nerobí – a keď áno, evidentne to nepomáha.
Určite budete so mnou súhlasiť, že toto je veľmi ťažká a komplikovaná otázka. Na základe položenej otázky sa chce zistiť pozícia človeka, ktorý na otázku odpovedá. Môj názor je, že v rokoch 1947 a 1948, keď Angličania už mali chápať, že ich impérium sa rúca, urobili chybu, že nevytvorili samostatný štát pre Palestínčanov. A to mali urobiť s rovnakou náruživosťou, s akou si sionisti vytvorili židovský štát. Potom už bolo neskoro, lebo židovský štát si zo seba mohol trvale robiť obeť, na ktorú Arabi útočia a ktorú Západ podporuje a bráni. Izrael posledných dvadsať rokov hovorí, že nemôžu urobiť samostatný štát Palestínu, lebo v tej chvíli, ako sa tam objaví armáda a skutočné zbrane, to bude nevyhnutne hrozná vojna. Situácia je taká, že Európa so svojimi hodnotami vníma historické hrôzy holokaustu ako niečo určujúce pre svoju pozíciu. Preto bude Európa vždy, ani nie tak v politickom zmysle, ale v zmysle štátneho chápania, stáť na strane Izraela. Rozhodnutie dvoch štátov túto situáciu nevyrieši. Jednoducho, nemám odpoveď na vašu otázku. Sám som bol v Izraeli pred pár rokmi ako bádateľ, navštívil som tam rôzne inštitúcie, počúval som rôzne argumenty veľmi zaujímavých ľudí. Jeden z vysokopostavených Izraelčanov mi povedal, že o všetkom rozhoduje demografia. O niekoľko desaťročí bude Palestínčanov oveľa viac ako Židov. Rovnaký problém však bude o päťdesiat rokov a možno aj skôr v EÚ – tomuto istému problému budú čeliť Európania. Takže len môžeme pozorovať demografický vývoj. Práve túto otázku skúmam vo svojej knihe.
AUTOR: Dušan Marušák
