Vojenská konfrontácia transatlantického Západu s Ruskom na Ukrajine vytvára živnú pôdu pre úvahy, kam až tento ozbrojený konflikt povedie. Mediálna mienkotvorba nepripúšťa eventualitu, že ťaženie Západu na Východ stroskotá a podmienky POVOJNOVÉHO USPORIADANIA bude určovať Moskva. V Rusku sa však o tom debatuje a preberajú sa i postupy potrebné na obnovenie veľkosti a vplyvu niekdajšieho impéria. Až do roku 1867 mu patrili rozsiahle koloniálne územia i na západnej pologuli. Hovorilo sa im Ruská Amerika.
Ruskí moreplavci sa začali vydávať na prieskumné a mapovacie plavby okolo tichomorských výbežkov ázijskej pevniny na Ďalekom východe už v polovici 17. storočia. Jeden z nich – Semion Ivanovič Dežňov, pôvodom kozák a vyberač daní v Jakutsku, preplával v roku 1648 prieliv, ktorý neskôr dostal pomenovanie Beringov. Správa o objavení Aljašky, ktorú vraj odoslal, k cárskym úradníkom v Moskve nikdy nedorazila. Zato však potvrdila odhady obchodníkov s kožušinami, že prieliv medzi výbežkami severovýchodnej Ázie a severozápadnej Ameriky sa bude dať prekonávať ľahšie, než predpokladali. To otváralo vysokým obchodným kruhom, ktoré usmerňovali imperiálne výboje cárskeho Ruska, vyhliadky na dobiehanie britskej, francúzskej a španielskej konkurencie pri kolonizovaní Ameriky a osvojovaní si jej bohatstva. Musel však prejsť istý čas, kým finančný hyenizmus našiel na tróne panovníka, ktorý bol ochotný povýšiť obchodovanie – a nie šírenie kresťanskej viery, vzdelania a civilizácie, na najvlastnejší zmysel imperiálnych výbojov.
Objavovanie Ameriky z druhej strany
Dostatočne ústretový sa ukázal až cár Peter Veľký. Nie hneď od nástupu na trón, ale až po návrate z 18-mesačného poznávacieho pobytu v západnej Európe v roku 1698. Chudý, dvojmetrový dlháň tam nabral potrebnú sebaistotu v podobe presvedčenia, že je korunovanou hlavou, ktorá je osudom povolaná, aby scivilizovala Rusko. Bolo to v období prenikania osvietenského pokrokárstva na panovnícke dvory Holandska, Británie a Francúzska. Z Petra Veľkého si finanční čarodejníci z Amsterdamu a Londýna vytvarovali nečakane oddaného reformátora. „Peter Veľký sa preslávil svojou snahou modernizovať Ruskú ríšu, a to v politickom, ekonomickom i kultúrnom smere… Ruskej šľachte prikázal holiť sa a nosiť európsky šat. V rokoch 1698 – 1704 uskutočnil menovú reformu,“ pochvaľuje si ho globalistická Wikipédia. Na jeho pokyn začali cechy obchodníkov s kožušinami organizovať expedície na tichomorské pobrežie Ďalekého východu. Jedna z nich angažovala dánskeho moreplavca Vitusa Beringa, po ktorom pomenovali prieliv oddeľujúci Čukotský polostrov od Aljašky.
Pojem cech obchodníkov s kožušinami dnes vyznieva starosvetsky a pre citlivé ušká aktivistiek ochranárskych združení priam pohoršujúco. Len máloktoré manekýnky si dnes trúfnu vyjsť na mólo predvádzať kožuchy z kožušiny, a nie umeliny. Hoci sa obchod s kožušinami v 21. storočí scvrkol na minimum, donedávna býval v severných zemepisných šírkach Európy, Ázie a Ameriky motorom civilizačného rozvoja i hospodárskeho rastu. Slúžil ako ťahúň osídľovania Ďalekého východu Ruska a nehostinného severu amerického svetadielu.
Cárske Rusko bývalo v období raného kapitalizmu svetovou kožušníckou veľmocou, ktorá zásobovala takzvaným „mäkkým zlatom“ európske i ázijské trhy. Takmer neobývané sibírske a severoamerické zasnežené diaľavy s nekonečnými čriedami lovnej zvery (na srsť i na mäso) sľubovali obchodníkom s kožušinami lukratívne príjmy. Ruský koloniálny rozmach v Severnej Amerike v druhej polovici 18. storočia bol prejavom konsolidácie peňažníctva do veľkokapitálových kartelov schopných rozvrhnúť vkladanie značných investičných objemov vo vybraných lokalitách a hospodárskych odvetviach i na dlhé desaťročia.
Osídľovanie Severnej Ameriky bolo epochálnym civilizačným experimentom novej vládnucej triedy. Búrala šľachte jej dedičné privilégiá a naštartovala procesy speňažovania všetkých hodnôt človečenstva. V Severnej Amerike mohla formovať nového človeka, a zároveň prostredie, do ktorého ho migračne vpúšťali.
Ruská „kolonizácia“
Cárske Rusko si posilňovalo mocenské postavenie za panovania Petra Veľkého a Kataríny Veľkej počas oslabovania okolitých mocností: Švédska, Poľsko-litovskej únie, Perzie a Číny za dynastie Čching. Londýn, kam sa z Amsterdamu premiestňovala finančná plutokracia, nepovažoval cárske Rusko za väčšiu hrozbu svojho „amerického projektu“ ako imperiálne Francúzsko a Španielsko. Preto mu nebolo proti vôli, keď sa ruské cechy obchodníkov s kožušinami spolčovali, aby organizačne a finančne utiahli počiatočné náklady expanzie na osídľovanie severozápadnej Ameriky. Belošskí kolonisti sa tam prakticky nevyskytovali, pretože pôda na pobrežnom pásme bola málo úrodná. Miestne indiánske kmene žili z lovu a prítomnosť belošských votrelcov na svojom území tolerovali len vtedy, keď vykazovalo prebytok zveriny.
Spojené štáty vznikli až v roku 1776 a dnešný severozápad USA spočiatku nepatril nikomu. Niet divu, že Británia z pozície dominantnej svetovej mocnosti neodradzovala ruské obchodné kruhy od podstupovania rizík vyplývajúcich za zakladania osád. Tie si vyžadovali zásobovanie potravinami a tovarom dennej potreby, ako i vojenskú ochranu a stráženie obchodných trás na pobreží. Výnos z predaja kožušín musel pokrývať všetky tieto náklady a ruskí obchodníci by ich neuniesli bez benevolencie britského hegemóna. Ruské obchodné lode sa museli spoliehať na dobrú vôľu Londýna dovoliť im dopravovať náklady kožušín do prístavov v Číne. Bolo to lacnejšie, rýchlejšie a bezpečnejšie než prevážať ich po súši po krkolomnom teréne cez Sibír do ďalekej Európy. Tam putovali zväčša len baly so vzácnymi kožušinami pre exkluzívnu klientelu za nebotyčné ceny. Preto si základný logistický uzol nezriadili na pobreží Severnej Ameriky, ktoré právne nepatrilo nikomu, ale v osade Petropavlovsk na pobreží Kamčatky, ktorá bola guberniou cárskeho Ruska.
S tichým požehnaním Londýna si štátna byrokracia v Petrohrade zaevidovala počiatok kolonizácie Ameriky v roku 1732, keď k pobrežiu Aljašky priplávala loď Ivana Fiodorova. Do systematického kolonizovania južného tichomorského pobrežného pásma Aljašky sa ruské obchodné kruhy pustili až o polstoročie neskôr, keď podnikavý moreplavec Grigorij Ivanovič Šelichov založil koloniálnu osadu na pobrežnom ostrove Kodiak a popri nej i obchodnú spoločnosť. Zaregistrovala sa pod názvom Rusko-americká spoločnosť (RAS) a cár Pavol I. jej poskytol monopolné obchodné výsady na dvadsať rokov. Čo je dôležitejšie, zveril jej aj administratívnu správu všetkých dŕžav Ruskej Ameriky. Dopustil tak delegovanie širokej škály právomocí na akciovú spoločnosť s výsadnými kompetenciami na spôsob britskej Východoindickej spoločnosti. Podobné entity, obchodné spoločnosti s osobitnými výsadami stavané na partnerstvách štátu s nadnárodným kapitálom, sa rozmáhali aj v iných monarchiách.
Postavenie popredných akcionárov RAS sa ponechalo členom cárskej rodiny. Zachovával sa tým patronát štátu nad investičnými dobrodružstvami spoločnosti na územiach Ruskej Ameriky, najmä keď bolo treba poskytovať štátne záruky na čerpanie úverov.
AUTOR: Patrik Sloboda
