Rusko svoje protivzdušné komplexy S-400 v Sýrii dosiaľ nepoužilo. Prečo?

Add Comment

Každý, kto vojenský konflikt v Sýrii sleduje už nejaký čas bližšie než iba „z rýchlika“, si po istom časovom odstupe položí – či už v duchu alebo nahlas – vždy rovnakú otázku: A čo ruské „es tristovky“ a „es štyristovky“? V súčasnosti najmodernejšie protiletecké systémy na svete sú v sužovanej blízkovýchodnej krajine inštalované už vyše roka, no oficiálne ani alternatívne zdroje sa o tom, že by k ich použitiu došlo, zatiaľ ani raz nezmienili. Prečo, keď dôvodov na to bolo za celé obdobie viac než dosť?

The National Interest: Koniec nadvlády NATO na európskom nebi

V roku 2015 rozmiestnené ruské protivzdušné systémy S-400 sľubovali radikálnu zmenu pravidiel hry v sýrskom vzdušnom priestore. Podľa Vladimira Putina mali byť ich poslaním dôsledná ochrana jeho nedotknuteľnosti a eliminácia každého narušiteľa bez výnimky. Veľkú paniku v centrále NATO vyvolal tiež A2/AD – nový systém elektronických rušičiek umiestnený na vojenskej základni v sýrskej Latakii, ktorý pre svoju schopnosť paralyzovať všetky radary, elektronické navádzacie systémy i satelitný príjem v dosahu 600 km vtedajší najvyšší veliteľ NATO v Európe generál Philip Breedlove nazval „gigantickou ruskou bublinou“. Aká je však realita? Po sýrskom nebi sa dnes nelegitímne, čiže bez súhlasu tamojšej zákonnej vlády či BR OSN, preháňa prakticky ktokoľvek a kedykoľvek. Ničí infraštruktúru krajiny a zabíja. Dôvody na to má každý svoje: Islamský štát (USA), militantní Kurdi (Turecko), granáty zablúdené na okupované Golanské výšiny (Izrael).

„S-400 je najmodernejší systém protiraketovej obrany a jeho rozmiestnenie pozdĺž hraníc NATO kladie otázku spochybnenia dominancie aliancie v prípade konfliktu s Ruskom,“ varuje vojenský expert Robert Farley v článku amerického dvojmesačníka The National Interest (TNI) v súvislosti s vyslaním zdokonalených protilietadlových raketových komplexov S-400 Triumf a kanónových komplexov Pancir-S do Kalinigradu – čiže priamo do tyla paktu. Ako pokračuje, batéria S-400 má vo výzbroji tri druhy rakiet, každá likviduje cieľ v inej výške na vzdialenosť do 400 km, pričom rakety s menším dosahom dosahujú vyššiu nielen rýchlosť, ale i efektivitu zásahu.

Expert predpovedá, že komplexy S-400 v Kaliningrade ohrozia vzdušné operácie NATO v Európe a jeho nadvládu vo vzduchu. „V prípade vojny S-400 a podobné systémy vedia neutralizovať letectvo NATO a podlomiť hlavné sily Západu,“ poznamenáva Farley. Na jednej strane dokážu komplexy S-400 zlikvidovať aj balistické rakety, na strane druhej nové ruské medzikontinentálne balistické rakety, ktoré v roku 2015 doplnili strategické atómové sily Ruska, sú schopné prekonávať akékoľvek systémy protiraketovej obrany.

Chýba verifikácia vlastností S-400 na bojisku 21. storočia

Vyzbrojovanie ruskej armády najmodernejším protivzdušným systémom S-400 Triumf (popri systémoch Buk-M2, Tor-M2 a Buk-M3) medzitým pokračuje. Ich výrobca – koncern Almaz-Antej – dodal tento rok v rámci plnenia štátnej zákazky MO RF päť plukov zariadenia, ktoré obstálo v náročných cvičeniach proti imitovanému útoku modernými zbraňami a v ťažkých meteorologických podmienkach. Pointa – odskúšanie systému v reálnej bojovej situácii – tu však stále chýba. Ako inak možno získať potvrdenie alebo vyvrátenie skvelého renomé, ktoré ho sprevádza? Bez verifikácie jeho operačno-taktických vlastností oproti útočnej kapacite supermodernej západnej výzbroje pôjde vždy len o mýtus.

Ako priznáva aj český odborný webový server Armádní noviny, ktorý má od proruskej orientácie naozaj ďaleko, S-400 Triumf je zrejme najvýkonnejší a najpokročilejší protivzdušný systém súčasnosti. Dokáže zachytiť vzdušné ciele ako napríklad veľké lietadlá až do vzdialenosti 600 km a zostreľovať ich zo vzdialenosti 400 km. Okrem veliteľského vozidla, vlastných radarov a odpaľovacieho vozidla spolupracuje s celým radom ďalších senzorov na zemi (Tunguska, Buk, Pancir, Tor, S-300), vo vzduchu (stíhacie lietadlá) i na mori (lietadlová loď Admirál Kuznecov a raketový krížnik Moskva operujúce pri sýrskych brehoch).

Otázka pritom znie: S akým úspechom by sa jeho papierové parametre presadili v modernom vojnovom konflikte proti špičkovo vybavenému a vycvičenému nepriateľovi, kde kľúčovú rolu hrajú nástroje prvého úderu – systémy elektronického boja a ovládanie elektromagnetického spektra? „S-400 Triumf si ľudia predstavujú ako nepriepustnú vzdušnú bublinu, kde obsluha ničí akékoľvek vzdušné ciele opakovaným stlačením zázračného červeného tlačidla. Pritom nezáleží na takých ‘maličkostiach’, ako je typ, vzdialenosť, výška či rýchlosť cieľa, ani na jeho akejkoľvek taktike či protiopatreniach. Ruské médiá prezentujú S-400 ako ultimatívnu zbraň. Podobné oslavné články sú prirodzenou súčasťou hry, ktorú hrajú všetky strany. Neumožňujú si však vytvoriť reálnu predstavu (čo je ich cieľom) o schopnosti S-400 uspieť na bojisku 21. storočia,“ tvrdí v článku uverejnenom v Armádních novinách pod názvom Jak překonat ruský systém protivzdušné obrany S-400? jeho autor Jan Grohmann.

Zdržanlivosť Moskvy má aj svoje pragmatické dôvody

Pristúpením na zmierenie s krajinou polmesiaca sa Moskva sama vohnala do dosť delikátnej a komplikovanej pozície, ktorá jej prakticky nedáva možnosť použiť komplexy S-400 a splniť si svoje spojenecké záväzky voči Damašku. Slová na jej adresu o akejsi novej etape vzťahov vyriekol turecký prezident len preto, aby si uvoľnil ruky na pozemnú ofenzívu Štít Eufratu v sýrskom pohraničí, prebiehajúcu navyše v úzkej súčinnosti s USA (na rozdiel od spoločného vojenského postupu, ktorý Erdogan svojmu „drahému priateľovi“ Putinovi nedávno sľuboval a ktorý sa stále nekoná). Napriek rozvadenému vzťahu s Európskou úniou, opätovnému zbližovaniu s RF a nie práve najlepšej nálade na linke Ankara-Washington ostáva pre Turecko bezpečnostným partnerom číslo jeden NATO. Takisto model preventívneho spojenectva s Tel Avivom môže byť pre Moskvu v špecifických situáciách potenciálne dvojsečnou a dosť nepredvídateľnou zbraňou.

Zdržanlivosť Ruska ohľadom použitia systémov S-400 v Sýrii má aj svoje pragmatické príčiny. V prechodnom období, keď do inaugurácie nového prezidenta USA a obnovenia nádeje na zachovanie svetového mieru ostáva ešte dlhých 51 dní, by bola jeho akákoľvek jednostranná akcia predčasná. Nemožno zároveň podceniť ani riziko toho, že nejaký generál v Pentagóne zneužije hluchú fázu a s tichým posvätením neokonov v americkom Kongrese vydá rozkaz, ktorý vojensko-politickú situáciu na Blízkom východe, a tým aj štartovaciu pozíciu Donalda Trumpa, výrazne zamotá.

Zdroje: TASR, Armádní noviny, Sputnik, Ria.ru

Juraj Pokorný
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis