Nedávny zmier medzi tureckým prezidentom a jeho ruským náprotivkom, ktorý si 9. 8. 2016 v Petrohrade obaja štátnici po niekoľkomesačnom bojkote vyvolanom vlaňajším zostrelením ruskej stíhačky Su-24 nad turecko-sýrskou hranicou vzájomne vyznali, podnietil úvahy o ďalšom fungovaní tejto významnej moslimskej krajiny v rámci NATO. Špekulácie o blízkom konci jej pevného zakotvenia v transatlantickom vojensko-politickom priestore a jej nezvratnom smerovaní do euroázijského geopolitického bloku sa však ukazujú najnovšie ako predčasné.
Keďže značná časť medzinárodnej politiky sa odohráva pod viditeľným povrchom, verejnosť ani médiá, pokiaľ svoje informácie nečerpajú z nadštandardných dôverných kanálov, nemajú inú voľbu, len akceptovať svoju odkázanosť na dostupné oficiálne vyhlásenia. Obraz, ktorý si na základe nich možno v súčasnosti vytvoriť, hovorí jasne o návrate Ankary do náručia NATO a o obnovení plnohodnotného spojenectva s Washingtonom, naštrbeného podozreniami z jeho účasti na júlovom nevydarenom pokuse o štátny prevrat v Turecku. Pokiaľ v dohľadnom čase nedôjde k zásadnému zvratu, slová tureckého prezidenta o akejsi novej ére vzťahov s Moskvou mu poslúžili len na to, aby si uvoľnil ruky na práve prebiehajúcu pozemnú ofenzívu Štít Eufratu v sýrskom pohraničí a zároveň zastavil prepad ekonomiky zasiahnutej odvetnými ruskými sankciami.
Navyše po včerajšej dohode USA a Ruska o spoločnom ťažení proti extrémistickej skupine Islamský štát (IS), celoštátnom prímerí a vylúčení regulárnej sýrskej armády z plánu leteckých operácií strácajú vlani rozmiestnené ruské protivzdušné systémy S-400, ktoré sľubovali zásadnú zmenu pravidiel hry, svoje poslanie spočívajúce v ochrane zvrchovanosti sýrskeho neba. Putinovo varovanie, že budú zasahovať proti každému jeho narušiteľovi bez výnimky, už nikto neberie vážne. Do Sýrie si dnes kopne prakticky kto chce, kedy chce a kde chce. Zámienka je vždy poruke: Američania kvôli IS, Turci kvôli militantným Kurdom, Izraelčania kvôli granátom zablúdeným na okupovaných Golanských výšinách. Nikto z trojice týchto agresorov nemá pritom (na rozdiel od Ruska) svoje vojenské útoky odsúhlasené legitímnou vládou Sýrie či Bezpečnostnou radou OSN. Aj keď komplikovanosť a chúlostivosť pozície, v ktorej sa Moskva ocitla, je v danom prípade nepopierateľná, lojálne vystupujúci Damask neskrýva nad jej aktuálnym počínaním hlboké rozčarovanie. A treba výnimočne priznať, že právom.
Rusko si začína uvedomovať, že pristúpením na zmier s krajinou polmesiaca vohnalo samo seba do delikátnej situácie, ktorá znamená ústup od svojich tvrdo a zaslúžene vydobytých pozícií v Sýrii, a tým aj na Blízkom východe. Rovnakým štýlom ako pred zostrelením jeho stíhačky, keď sa ho na nič nepýtala, pokračuje Ankara i dnes. Spoločný vojenský postup proti IS, ktorý Recep Tayyip Erdoğan sľuboval svojmu „drahému priateľovi“ Vladimirovi Putinovi, uviazol nakoniec v plytčine slov. Prázdnych a sčasti zavádzajúcich. Moskva sa pre Turecko nestala alternatívou EÚ, a už vôbec nie NATO. Jeho stály zástupca v Bruseli sa dva dni po „historickom stretnutí“ nechal počuť, že napriek opätovnému zbližovaniu s Ruskom ostávajú tieto dve organizácie pre Ankaru naďalej kľúčovými partnermi.