Slovenské školstvo je po desaťročiach reformovania ureformované. Nielenže je v kríze, ale je atakované rôznymi perverznosťami. Úpadok vzdelania je úpadkom národa. Preto by spoločnosť mala začať diskusiu o kvalite školstva. Už Aristoteles požadoval dobre usporiadané školstvo za prvoradú úlohu štátu. Podľa Komenského náprava vecí sa má začínať od škôl, tie sú dielňami sveta.
Kto myslí na roky, seje obilie, kto na desaťročia, sadí ovocné stromy, a kto na storočia, vzdeláva mládež.
Bez permanentnej kritiky všetko stojí, nehýbe sa, opakuje sa, hnije a rozkladá sa. Univerzita ako tvorca inteligencie má mať dohľad nad stavom kultúry a načrtávať smery humánneho civilizačného vývoja spoločnosti. No inteligencia zrádza svoje poslanie.
Medzi hlavné negatíva vývoja školstva možno nesporne zaradiť permanentné „čistenie“ školstva od osobností, ktoré nevyhovovali politickému trendu. Ostali len učitelia, ktorí ohli svoj chrbát, a čo je ešte horšie, osoby s ohnutou chrbticou sa začali považovať za normálny stav. Táto deformácia sa zafixovala v učiteľoch a zostala aj po štátnom prevrate v roku 1989 až do dnešných dní.
Ureformovávanie školstva bez analýz dosahov reforiem sa začalo po roku 1945, keď sa do vládnutia dostala luza a politická moc začala čistiť školstvo od kvalitných učiteľov. Nastala genocída slovenskej inteligencie českou benešovsko-komunistickou „inteligenciou“ s domácimi sluhami – KSS so slovenským Machiavellim – Husákom („Demokracia“ nie je pre každého) a DS na čele s oportúnnym Lettrichom. Preverovaných bolo 14 735 učiteľov, nastala degradácia profesorov vymenovaných po roku 1938, do škôl sa dostali nekvalifikovaní učitelia – robotnícke kádre, ktoré v rýchlokurzoch nadobudli učiteľskú aprobáciu (Janek, 1999).
S novou totalitárnou paradigmou školstva po trockisticko-komunistickom puči KSČ v roku 1948 (Žiak, 2004) nastalo štyridsať rokov totalitárneho režimu, špecifický negatívny výber a favorizovanie ľudí bezzásadových, potláčanie a eliminovanie silných originálnych osobností. Nastala devastácia celého školstva, vzdelanosti, kultúry a celej spoločnosti. Profesormi a docentmi boli vymenovávaní len členovia KSČ. Z iniciatívy Zväzu partizánov vyhodili z vysokého školstva cca 70 profesorov, celkovo z VŠ vylúčili 343 učiteľov, mnohým ďalším bola znemožnená pedagogická alebo vedecká činnosť, ďalší boli predčasne penzionovaní alebo sa stali obeťami vysídľovacej akcie „B“ (Michalička, 2003). Až 26 % študentov muselo odísť z VŠ, vylúčených bolo až 1 500 stredoškolákov a vysokoškolákov. Vznikali žiacke a študentské akčné výbory, ktorých úlohou bolo podieľať sa na čistkách (Chalupecký, 2002). Najhoršia degenerácia stredných škôl bola školská reforma v roku 1953, ktorá pochovala kvalitu vzdelávacích inštitúcií, zrušila kvalitné gymnáziá a zaviedla jedenásťročné stredné školy.
Deakademizácia univerzít
Zákon o VŠ z roku 1980 bol svetový degeneračný unikát a oveľa horšou pohromou ako zákony z rokov 1950, 1956, 1966 a 1969 s výsledkom vzniku „komplexných“ profesorov a docentov na základe ich cca 80-percentnej angažovanosti, cca 20-percentnej pedagogickej činnosti a takmer nulovej výskumnej činnosti. Títo „komplexní“ profesori boli po prijatí nového zákona o VŠ v roku 1990, ktorý vznikol v „demokratickom“ ošiali pod gesciou Prahy, ponechaní vo funkciách ako zárodok ďalšej degradácie školstva (Dudáš, 2011). Pokus o očistu a nápravu dlhodobo deformovaného stavu VŠ urobila malá skupina akademikov (Erbringer, Jánoš) v roku 1990, no pre neochotu akademického prostredia, najmä komplexných profesorov a docentov, sa nekonala, ako aj vďaka Prahe. Dekomunizácia na vysokých školách, ako aj v celej spoločnosti nenastala (Dubovský, 2023).
Analýzu a syntézu vývoja spoločnosti, školstva a inteligencie na Slovensku v celej histórii vrátane absurdít legislatívy, akademickej sféry a celej spoločnosti po roku 1989 prezentuje polytematická kniha kritických reflexií (Dudáš, 2011) s návrhom terapie. Hoci o nej vedeli na ministerstve školstva, SKSI – klub Košice ju ponúkol ministrovi školstva D. Čaplovičovi, on a celé ministerstvo nereagovali. Učiteľka marxistickej filozofie E. F. z UK Bratislava označila knihu za kontroverznú.
AUTOR: Ján Dudáš
