Justin Trudeau
*25. 12. 1971
Vojenská invázia Ruskej federácie na Ukrajinu prekryla začiatkom marca všetky ostatné témy na mediálnom poli v stredoeurópskych zemepisných šírkach. Do úzadia ustúpili aj prepotrebné debaty o poučení sa z priebehu a potlačenia mohutnej vlny odporu kanadských kamionistov voči protipandemickému despotizmu. Bol nákazlivý a inšpiroval k činom aj kamionistov v niektorých západoeurópskych štátoch. Kanadský premiér Justin Trudeau ho síce dal eliminovať nekrvavými metódami, ale i tak priam hodnými diktátora. Nie anachronického európskeho, ktorý neposlušných posielal do koncentrákov obohnaných ostnatými drôtmi, ale súčasného despotu, ktorý v ultraliberálnej Kanade skopíroval samotnú podstatu elektronických koncentrákov v Číne: zablokovanie bankových účtov nepodvoleným.
Voľnosť nadovšetko
Kanadský premiér je už po desaťročia mediálnou hviezdou kanadskej politickej scény, a to z prostého dôvodu. Je najfotogenickejším a najvýrečnejším z troch synov azda najprominentnejšieho špičkového politického priekopníka kultúrneho ultraliberalizmu v Severnej Amerike. Nebol ním nik iný ako politická ikona kultúrnej revolúcie 60. rokov Pierre Trudeau. Na čele kanadskej vlády stál – s krátkou prestávkou – od apríla 1968 do konca júna 1984. Počas tých 15,5 roka sa výrazne pričinil o civilizačný zlom, ktorý prevrátil solídnu, prevažne konzervatívnu kultúrnu hodnotovú sústavu Kanaďanov na všeobsiahly multikulturalizmus, aký nemal – možno s výnimkou Švédska – vo svete obdobu.
Stojí za to zahľadieť sa pozorne do tváre tohto neochvejného boriteľa tmárstva a prežitkov. V Kanade už viac ako dvadsať rokov vyvoláva polemiky o tom, čím to asi môže byť, že sa Justin na otca nepodobá. Mnohí Kanaďania sa v priebehu februára, keď vláda Justina Trudeaua aktivovala núdzový stav na oprávnenie drastických represií proti štrajkujúcim kamionistom, začali zamýšľať nad tým, odkiaľ sa taká krutosť v slniečkarskom Justinovi berie. Po kom ju asi tak mohol zdediť, keď jeho otec i mama zosobňovali avantgardu bezhranične slobodymilovnej éry známej ako swinging sixties? Ak by sme mali zhutniť jej hlavné črty do niekoľkých slov, našli by sme ich v slogane sex, drogy a rokenrol.
Vyznávačkou na tú dobu úchvatnej zásady žiť voľne a bez predsudkov bola na rozhraní 60. a 70. rokov aj Margaret Joan Sinclairová, dospievajúca kráska z provincie Britskej Kolumbie. Narodila sa 10. septembra 1948 v čarokrásnom Vancouveri a jej otec James Sinclair bol v rokoch 1952 – 1957 ministrom rybolovu. V Kanade, ktorú na západe obmývajú vody Tichého oceánu a na okrajoch východných provincií zálivy a moria Atlantiku, je to rezort s nemalou hospodárskou, vojenskou i geopolitickou váhou. Za tzv. protrhovú ústretovosť rezortu, čo už vtedy znamenalo podriaďovanie potrieb krajiny ziskuchtivosti veľkopodnikateľských kruhov, dostal pán minister po skončení kariéry vo vláde lukratívne kreslo. Stal sa prezidentom Rybárskej aliancie Britskej Kolumbie. Po dvoch rokoch zaujal post predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa korporácie Lafarge Cement of North America. Istý čas dokonca riadil Montrealskú banku. Jeho päť dcér žilo v prepychu a rodina patrila ku kanadskej spoločenskej smotánke.
V tej však dochádzalo koncom 60. rokov ku kultúrnemu štiepeniu a Margaret sa v pubertálnom veku nechala unášať na vlne odmietania konvenčnej morálky, spoločenskej pretvárky a „zatuchnutých mravov“. Ako 18-ročnú ju rodičia zobrali prázdninovať na Tahiti, kde padla do oka vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti. Nebol to nik iný ako Pierre Trudeau, ktorý na ňu nedokázal zabudnúť a začal sa uchádzať o jej náklonnosť. Dievčina fascinovala tohto bonvivána, ktorý bol od nej takmer o tridsať rokov starší, ako bezstarostné dieťa kvetov. Tento vtedajší jazykový a kultúrny novotvar – kvetinové dieťa – bol synonymom demografického segmentu mládeže strednej triedy, priťahovanej protivojnovým idealistickým hnutím hippies. Vyznával pacifistické heslo Make love, not war, vo voľnom preklade Milujme sa, nebojujme, ktorým rozleptával morálku amerických vojakov vo vietnamskej vojne.
AUTOR: Patrik Sloboda
