V blízkosti podtatranskej obce Štrba sa nachádzajú hneď tri významné archeologické lokality – Šoldov, Hrachovisko a Za Kolombriakom. Pri archeologickom nálezisku Šoldov navyše stojí míľnik zo 14. storočia známy ako Jánošíkova stupaj. Šoldov je od roku 1963 zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod číslom 988/1 a ako národná kultúrna pamiatka SR nesie pomenovanie stredoveká dedina Šoldov.
Lokalita bola zachytená na mapách pod názvom Za pustým kostolom, ktorý jej dali obyvatelia Štrby ešte v čase existencie habsburskej monarchie počas prvého a druhého vojenského mapovania z obdobia rokov 1764 – 1787 a 1810 – 1869.
Najstarší písomný záznam o Šoldove (pod názvom Hochwald) pochádza zo 17. storočia. Ďalšia zmienka je datovaná do druhej polovice 19. storočia a týka sa ruín šoldovskej kostolnej veže. Lenže niektorí historici hľadajú odkazy na Šoldov v oveľa starších spisoch. Napríklad Vincent Sedlák poukázal na možnosť, že Vyrtus – lokalita medzi Štrbou a Važcom, ktorá sa spomína v texte z roku 1306, mohla byť práve Šoldov. Historik Alexander Húščava zasa stotožňuje Šoldov s územím označovaným ako terra Cholda, o ktorom sa písalo v roku 1330. Bádateľ Peter Ratkoš sa nazdával, že Kaplnka svätého Eustacha z 13. storočia bola postavená práve tu.
Tajomný príbeh zaniknutej stredovekej osady sa stal námetom pre niektorých spisovateľov.
Ján Kalinčiak v románe Knieža liptovské (1852) zobrazil Šoldov ako zemiansku obec, v ktorej žili nájomní žoldnieri a príčinou zániku Šoldova bola podľa neho pomsta kráľa Mateja Korvína za zradu Šoldovčanov, keď sa rozhodli bojovať na strane jeho protivníka – spišského magnáta Štefana Zápoľského.
Štefan Rysuľa v diele Milosť (1940) zasa opísal boj Šoldovčanov – slobodných strážcov poľských hraníc – proti svojim zemepánom, čo vraj spôsobilo skazu celej dediny.
Obyvatelia okolitých obcí však majú na vec iný názor – podľa nich sa osada prepadla ako kedysi bájna Atlantída. Navyše tu vraj nežili obyčajní ľudia, ale obri. Povesť o Šoldove sa postupne šírila a zaujala aj viedenského akademického maliara a milovníka histórie Ignáca Spӧttla, ktorý tu koncom 19. storočia realizoval prvý archeologický výskum.
V rokoch 1951 a 1952 sa náleziskom v Šoldove zaoberal tím vedený českým architektom Alfrédom Pifflom. Výsledky tohto výskumu boli následne publikované v časopise Príroda a spoločnosť. Archeológom sa vtedy podarilo odkryť zvyšky murovaných základov kostola, bola preskúmaná časť priľahlého cintorína a našli sa tu zvyšky dvoch sídliskových objektov s keramickým materiálom zo 14. storočia a z novoveku. Pifflov výskum odhalil i ďalšie vzácne predmety: kamenný kríž s rozšírenými ramenami, kostenú hraciu kocku a stredoveké mince. Spomenutý kríž nesie stopy románskej architektúry, na základe čoho je možné datovať vznik Šoldova do obdobia medzi 11. až 13. storočím. Tento objekt mohol byť podľa bádateľov pôvodne osadený na streche kostola alebo označoval vstupný priestor miestneho cintorína.
Mimoriadnu pozornosť vyvolal nález kostrových pozostatkov, pretože niektoré z nich mali dĺžku okolo dvoch metrov. V knihe o Štrbe z roku 1979 je dokonca uvedené, že Šoldovčania merali až 220 cm. Na porovnanie podľa profesora Richarda Steckela z univerzity v Ohio, USA, ktorý skúmal stredoveké pohrebiská, ľudia v tých časoch priemerne dosahovali vzrast okolo 175 cm. Takýchto nadrozmerných kostier sa však našlo len pár. Ďalšou zaujímavosťou je, že nebožtíci neboli pochovaní v drevených rakvách, ako to počas stredoveku bývalo bežné, ale boli iba voľne uložení do hrobových jám. Na kostrách Šoldovčanov sa našli čierne organické zvyšky, zrejme pozostatky plátna či ovínadiel. Piffl preto predpokladal, že mŕtvych pochovávali vo vreciach.
Po Alfrédovi Pifflovi tu prieskumy uskutočnil aj František Javorský z Archeologického ústavu SAV v rokoch 1984 a 1987. Najnovšie výskumy hradené z rozpočtu Archeologického ústavu SAV Nitra, obce Štrba a ministerstva kultúry sa tu realizujú od roku 2013. Vďaka týmto prácam boli odkryté časti muriva kostola a zistilo sa, že jeho celková dĺžka bola takmer 23 m a šírka 10 m. Kostol bol pravdepodobne vystavaný v dvoch etapách, pričom v rámci druhej etapy mu bola pristavaná veža.
Pri podrobnejšom skúmaní hrobov sa našli jednoduché železné opaskové pracky a mince, ktoré boli objavené aj na mnohých iných stredovekých kresťanských cintorínoch v Uhorsku. Ich používanie pri pohreboch súvisí s gréckou mytológiou. Mali slúžiť ako platidlo pre prievozníka Chárona, ktorý zosnulých prevážal cez posvätnú rieku Styx do podsvetia. Našli sa tu uhorské mince Ľudovíta I., Žigmunda Luxemburského, Karola Róberta, Márie z Anjou, Jána Huňadyho, Ladislava V., Mateja Korvína, ako i poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského. Zatiaľ najstaršou mincou z lokality je poldenár Ondreja III. (vládol v rokoch 1290 – 1301).
Prekvapivým zistením bolo, že viaceré mince z 15. storočia boli falošné.
Výskum odhalil, že osada, teda prinajmenšom jej časť, bola vypálená. Dokazuje to kompletné odkrytie objektu č. 1 – domu, ktorý zanikol po požiari v druhej polovici 15. storočia.
AUTOR: Pavol Ičo
