Západní špióni, ktorí sa zameriavajú na ruský priemysel, sa medzi sebou už dlho zapájajú do špionážnych orgií. Moskva si teraz môže každý špionážny čin vyložiť ako agresiu alebo, ako je to na Západe bežné, odplatiť hodnoverným popieraním.
„Aktívne lovia nielen sľubné výsledky výskumu, údaje a parametre našich zbraní, ale aj našich špecialistov, ktorí sú obzvlášť cenní,“ povedal nedávno ruský minister priemyslu a obchodu Denis Manturov. Mal na mysli západných špiónov a ich snahy získať informácie o ruskej obrannej produkcii so zameraním na expertov z priemyslu.
V konečnom dôsledku ide pri každej špionáži o získanie ekonomickej výhody – či už v konfliktoch alebo vojnách, kde výsledok určuje dôležitosť budúcich ekonomických oporných bodov, a to priamo prostredníctvom krádeže ekonomicky cenných tajomstiev alebo narušenia obchodu alebo konkurencie. Súčasné zameranie sa na vojenský konflikt medzi Ruskom a západnou vojenskou alianciou cez Ukrajinu zakrýva skutočnosť, že napriek všetkým verejným vyhláseniam o jednote a solidarite zo strany západných lídrov sa všetci navzájom ekonomicky okrádajú, ak len majú tú najmenšiu šancu urobiť tak.
Konflikt na Ukrajine podčiarkol americký pohľad na Nemecko ako na ekonomického rivala, čo sa kedysi odrážalo v systematickej kritike nemeckého ekonomického záchranného lana – plynovodu Nord Stream pre ruský plyn, (predtým, než bol záhadne vyhodený do vzduchu). Teraz je to evidentné v podobe strýka Sama, ktorý láka nemecké spoločnosti k americkým brehom pomocou zelených daňových úľav a hojnej energie, zatiaľ čo obmedzený a drahý americký skvapalnený zemný plyn predávaný do Európy spustil nemeckú deindustrializáciu. Pre USA, ktoré od začiatku 90. rokov považujú Nemecko za dôležitého konkurenta na svetovej scéne, je to dávny splnený sen.
V roku 1995 Los Angeles Times informovali, že administratíva prezidenta Billa Clintona nariadila CIA, aby „odstránila ekonomickú špionáž“ a že ešte pred Clintonom „bolo jasné, že ekonomická rivalita s priemyselnými superveľmocami ako Japonsko a iné, Biely dom a Kongres považujú za kritickú otázku národnej bezpečnosti po rozpade Sovietskeho zväzu.“
V roku 1999 európska tlač informovala o krádeži plánov veterných turbín od nemeckej spoločnosti Enercon v prospech amerického konkurenta. Americká špionážna služba (National Security Agency alebo skrátene NSA) bola braná na zodpovednosť a podľa správ sa zamerala na najmenej 30 nemeckých spoločností.
Berlín bol očividne natoľko pobúrený americkou špionážou, že jeho zahraničná spravodajská služba BND pomáhala NSA špehovať nemecké ekonomické záujmy a jeho suseda a spojenca USA – Francúzsko viac ako desať rokov, ako informovala nemecká tlač v roku 2015. Nie je žiadnym tajomstvom, že francúzsko-nemecká spoločnosť Airbus Group (známa ako EADS) je skutočne jediným veľkým globálnym konkurentom dodávateľa Pentagonu a výrobcu lietadiel Boeing, no denník Süddeutsche Zeitung v tom čase informoval, že aj Nemecko v tom pomohlo USA v špehovaní spoločnosti. Takže keď súčasný nemecký kancelár Olaf Scholz stál vedľa Bidena pred ukrajinským konfliktom a ten sa usmieval, zatiaľ čo ako mafián dumal nad starostlivosťou o plynovod Nord Stream pre lacný ruský plyn, nebol to jediný prípad, keď sa zdalo, že Berlín sa nadšene klaňal Washingtonu.
Washington dlho považoval Francúzsko za priemyselnú veľmoc, najmä za bývalého prezidenta Charlesa de Gaulla, ktorého oficiálna politika rozvoja jadrovej energie urobila z krajiny lacného dodávateľa energie, ktorý by mohol konkurovať americkému priemyslu – a bol teda cieľom americkej priemyselnej špionáže. Sídlo CIA v Paríži bolo demontované a vyhostené z krajiny v roku 1995 ako súčasť francúzskej domácej spravodajskej operácie, ktorá skončila tým, že Paríž verejne obvinil Spojené štáty z ekonomickej špionáže. Aj keď detaily tejto špionážnej operácie zostávajú po všetkých tých rokoch nejasné, zdá sa, že ide o rovnaký typ ekonomickej špionáže, akú vykonali Spojené štáty počas Clintonovej administratívy na inom spojencovi, Japonsku, v rámci obchodných rokovaní v oblasti automobilového priemyslu, ako je v Los Angeles Times uvedené v roku 1995.
No získavanie francúzskych priemyselných znalostí americkými konkurentmi bolo len viditeľnou špičkou ľadovca ťažkopádnych metód Washingtonu na zabezpečenie priemyselných výhod – ako napríklad prevzatie francúzskej divízie jadrového know-how spoločnosti Alstom dodávateľom Pentagonu General Electric, ako tlak stúpal na vedúcich pracovníkov Alstomu, vrátane generálneho riaditeľa, ktorí boli zadržaní a obvinení v Spojených štátoch podľa amerického extrateritoriálneho práva za údajnú korupciu v rozvojových krajinách.
Samozrejme, to, čo je nevidené, je oveľa hrozivejšie. Wikileaks v roku 2015 informovalo, že asi 100 francúzskych spoločností bolo cieľom špiónov NSA – vrátane, ako tvrdili francúzske noviny Libération, „takmer celého indexu CAC-40“, ktorý zahŕňa najväčšie spoločnosti v krajine.
Nie že by Francúzi boli imúnni voči malému špehovaniu medzi priateľmi. V roku 1993 boli dvaja francúzski úradníci poslaní späť do Paríža po tom, čo ich chytili pri špionáži amerického priemyslu pod diplomatickým krytím. Približne v tom istom čase vo francúzskej spravodajskej správe, ktorá unikla do tlače, „49 amerických spoločností v oblasti špičkových technológií, 24 spoločností poskytujúcich finančné služby a amerických úradníkov zapojených do citlivých obchodných rokovaní… bolo cieľom špiónov pre ich vyjednávacie stratégie,“ uvádza sa v správe. Informoval o tom v tom čase British Independent.
V týchto dňoch nikto s čo i len dvoma mozgovými bunkami, ktorý sa zúčastňuje parížskej leteckej show alebo samite o vnútornej bezpečnosti Milipol, nenechá svoj počítač alebo telefón v hotelovej izbe. Ako za čias francúzskeho nadzvukového lietadla Concorde, keď kanadské a americké tajné služby varovali svojich manažérov, aby sa v lietadle správali tak, že môžu byť odpočúvané všetky rozhovory.
Verejné priznanie Moskvy, že je teraz aktívnym cieľom západných ekonomických špionážnych orgií, znamená, že má teraz rovnakú možnosť ako každý majiteľ mačky: akékoľvek uhryznutie môže interpretovať ako akt agresie. Alebo môže jednoducho urobiť to, čo robí Západ medzi sebou, a tváriť sa ako s cucflekom, kým príde na to, ako stúpiť na chvost útočiacej mačky – samozrejme s hodnoverným popieraním.
Autor: Rachel Marsden
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
(1) Rachel Marsden: Spionage: Wie die USA und ihre „Freunde“ einander ihre Geheimnisse stehlen, de.rt.com, 04.01.2024
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.