Využívanie hmyzu ako potraviny (entomofágia) je bežné všade okrem Európy a Severnej Ameriky. Udáva sa až 3000 druhov jedlého hmyzu. Pravidelne ho konzumujú viac ako dve miliardy ľudí, teda štvrtina ľudstva. V chudobných krajinách je ľahko dostupným zdrojom bielkovín, v bohatších spestrením jedálneho lístka. Satanistickí technokrati však povýšili hmyz na významnú súčasť ľudskej stravy aj v tzv. vyspelých krajinách. Má preriediť davy podvyživených aj obéznych. Už malé množstvo hmyzej bielkoviny pokryje dennú potrebu. Jeho konzumácia zažíva boom aj v Českej republike. Kedy sa táto úchylka udomácni aj na slovenskom tanieri?
V českej kuchárke z roku 1920 bol recept na polievku z chrústov, vyladený počas prvej svetovej vojny. No už Rimania predávali na trhu chudobným saranče, teda kobylky. Larvy chrobákov kŕmili múkou s vínom a mali ich za afrodiziakum. V Holandsku už pred desaťročím predávali hmyz v obchodoch, v pizzi a vo fašírkach. Štáty Vyšehradskej štvorky vtedy ešte patrili medzi 11 krajín EÚ, kde nepredávali hmyz ako jedlo pre ľudí. V reštaurácii v Drážďanoch podávajú zmrzlinu s larvami a larvový šalát, na Sardínii je delikatesou syr podávaný s hmýriacimi sa larvami mušky syrohlodky.
ČESKÁ ŠKOLA
Ako jedna z prvých v Európe sa entomofágiou vedecky zaoberala Marie Borkovcová z Mendelovej poľnohospodárskej a lesníckej univerzity v Brne. Na význam jedenia hmyzu upozornila EÚ, spolupracovala s Organizáciou OSN pre výživu a poľnohospodárstvo na vytvorení európskej legislatívy umožňujúcej komerčný predaj hmyzu v obchodoch. V roku 2009 vydala spolu s dcérou Martinou Bednářovou, kolegom Vladimírom Fišerom a kuchárom Petrom Ocknechtom knihu Kuchyně hmyzem zpestřená. V roku 2015 vydala s kolektívom rozšíreným o Davida Švejnohu a Milana Václavíka Hmyz na talíři. Obe knihy sú vypredané.
Entomologičke počas jej štúdia na tej istej vysokej škole profesor Dalibor Povolný predviedol, že hmyz sa dá jesť. „V chovprodukte si kúpil švába, ktorého pred študentmi zjedol, a nám sa to, samozrejme, veľmi páčilo. Bola to hotová šou. Keď som začala učiť, rozprávala som o tom svojim študentom, a tí ma začali provokovať, aby som to skúsila. Povedala som si: prečo nie. Začali sme s múčnymi červami,“ spomína Borkovcová na začiatky v roku 2002. „Prvého som prehltla živého,“ spresnila. Spolupracuje s poľskými kolegami a s Kanadou. Keď s kolegom skúšali jesť iba hmyz, on vydržal štyri dni, ona dva. Vedkyňa experimentuje aj na svojich deťoch. Syn vyskúšal hmyz, keď mal päť rokov, dcéra je s ňou vo výskume. „Zistili sme, že napríklad cieleným kŕmením mrkvou môžeme hmyz obohatiť o provitamín A. Keď sme hmyz kŕmili pivnými kvasnicami, mal zasa veľký obsah bielkovín,“ prezradila, no upozornila, že pri zbere v prírode hrozí otrava. Larvy môžu obsahovať toxíny a divo žijúci hmyz môže byť kontaminovaný postrekmi či znečistením.
„Alergická reakcia väčšinou naskočí u ľudí, ktorí sú alergickí na plody mora, pretože tie patria spolu s hmyzom do jedného kmeňa článkonožcov. Je to vlastne alergia na chitín, ktorý sa nachádza napríklad aj vo vonkajšom skelete krabov. Ľudia mali kedysi dávno v sebe enzým biochitinázu, ktorý dokázal chitín štiepiť. Dnes ho však máme v sebe oveľa menej, ako keď naši predkovia chodili po stepiach a jedli hmyz. Takže kto hmyz nikdy nejedol, mal by začať pomaly, napríklad múčnymi červami. Skúsiť kúsok, a ak alergia nenaskočí, postupne pridávať,“ odporúčala v rozhovore pre Život z apríla 2009.
Európska únia chce, aby sme jedli hmyz. Vraj je superzdravý, znel titulok článku Hospodárskych novín z novembra 2011 s jej vyjadreniami.
V júli 2012 navštívila Borkovcovú v práci redaktorka Sme. K článku priložila tri recepty: hmyz na masle, placky s múčnymi červami a karamelizované cvrčky. „Na prednáškach po dvoch hodinách neochutnajú hmyz maximálne dvaja ľudia zo štyridsiatich. Keď nás však pozvú na akcie bez prednášky, ochutná ich možno polovica,“ odpozorovala vedkyňa.
Cestu vidí v pomletom hmyze, ktorý nevidieť. OSN podporuje využitie hmyzu ako náhrady mäsa a rýb pre jeho vysoké nutričné kvality. Výnos z hmyzu je omnoho lepší než z hovädzieho dobytka a potrebuje oveľa menej vody.
AUTOR: Milan Pullmann
